Terézia Vansová - Sirota Podhradských

 O čom to je

    Violinho otca Gabriela zhejtuje nerozumný dav, lebo ho krivé jazyky obvinili z podpaľačstva. V našich požehnaných časoch by mu to prinieslo úbytok followerov, v jeho časoch si ho podali ručne-stručne a už to chudák nerozchodil. Jeho posledným prianím je, aby sa jeho neplnoletej dcéry ujal jeho priateľ, Lazár Vilinský. Zničená Viola putuje do nového domova, kde ju dorazia, keď ju privítajú s nadšením upratovačky pri pohľade na toalety v chlapčenskom internáte. Viola ticho trpí, ale pamätá si každé nepekné slovo - hlavne kruté obvinenie z úst najstaršieho syna Vilinských. Lenže srdce nie je robotický vysávač, tomu nerozkážeš...

Moja top klasika

    Dovoľte mi  krátku odbočku k časom dávno minulým, keď som bola na strednej (mobily sme už mali, ale smarfóny vlastnili len špióni v rozprávkach) a vyfasovala som Sirotu na referát k povinnému čítaniu. Ja som aj bola rada, lebo som mala očekovanú babičkinu knihovňu a marilo sa mi, že medzi Danielami Stílovými som zahliadla aj tento skvost. A ešte viac som bola rada, keď som ju dočítala. Fakt, ak sa vyhýbate slovenským klasickým dielam, lebo ich považujete za také stráviteľné ako kus žulového náhrobku, v tomto prípade nie sú obavy na mieste. Sirota Podhradských je svižné, nežné a prudko čitateľné (pardon, už mi nenapadlo prídavné meno končiace na -žné) dielko, ktoré prekvapí svojou prístupnosťou a nadčasovosťou. Pani Vansová volila ľahší, priamy rozprávačský štýl. Prvé strany vás  môžu zmiasť, keď sledujete chlapa, ktorého sledujú ďalší dvaja chlapi a niečo si pri tom žbrdlú pod fúzaté nosy, ale vzápätí sa už dej rozbehne a číta sa jedna radosť. Autorka sa nesnažila o nemilosrdné stvárnenie ťažkého života pospolitého ľudu, v podstate písala dievčenský román, ale aj tak jej z toho nevyšla tupá romantika, kde deva odpadne pri prvom pohľade do iskrivého oka svojho vyvoleného. Navyše Viola je výborne napísanou hrdinkou - niečo medzi Malou princeznou a Janou Eyrovou. Za celý čas ani raz nerepce na svoj ťažký údel, ale ani popoluškovsky neskloní šiju, aby ju po nej mohli pretiahnuť trstenicou - je hrdá a odvážna, ale pritom citlivá a dobrosrdečná, žiadna pomstychtivá arogantná mrochta.

Láska hory neprenáša

    Ústredným motívom knihy nie je romantická láska, tá je len také prekvapčo za odmenu. Viola po celý čas bojuje s predsudkami a odmietaním, no vypracuje sa na sebavedomú mladú ženu, napriek tomu, že jej korzet nezaväzuje oddaná tetuška s venom v truhlici. Autorka na jej vzore nabáda čitateľky, aby sa žiadnych okolností nebáli postaviť samé za seba a nedovolili iným rozhodovať o ich osude. Príbehom sa mihnú aj temné témy - nielen nespravodlivé obvinenie, ktoré poznačilo celú Violinu existenciu, ale aj choroba, intrigy, dokonca násilný čin. Na každú sviňu sa niekde voda varí, len niektoré predtým stihnú rozryť celú záhradu. 

Takže takto...

    Sirota Podhradských zostáva aj po druhom čítaní mojou osobnou topkou spomedzi slovenskej klasiky. Je to kniha, ktorú mám s radosťou v knižnici vo viacerých vydaniach - v starom, vzácnom, ilustrovanom, aj v tomto novom, sviežom, bez cenzúry a s jemne aktualizovaným, no stále autentickým jazykom. Tento príbeh chytí za srdce aj po sto rokoch, taký je pekný a nadčasový. Tu sa nemusíte báť, že to bude nad vaše sily alebo že zaspíte na tretej strane. Pokojne si ju dajte na poličku vedľa Anny, akurát Viola nie je taká milo pojašená.

    Prajem príjemné čítanie! :)