Sto rokov samoty - o rodine, v ktorej bol každý sám, hoci boli spolu

 


    Tento rok som si dala predsavzatie, že začnem čítať viac klasiky. Väčšinou obsahoval môj zoznam klasických diel prečítaných za rok v priemere jednu knihu - takže naplniť tento záväzok voči sebe by nemal byť až taký problém, veď už aj dve sú viac než jedna. Problém s predsavzatiami býva, že najneskôr začiatkom marca človeku dôjde motivácia, ktorou sa jeho hruď plnila spolu s novoročným prípitkom, tak som to vzala z opačného konca - odsúvala som začiatok jeho realizácie na neurčito, z ktorého sa nakoniec vylúpol apríl. A ktorá kniha sa minimálne názvom hodí k súčasnému obdobiu (ak Pánbu dá, práve končiacemu) ako Sto rokov samoty? 

    Nebudem klamať, napriek tomu, že sa táto kniha určite mihla mojimi poznámkami z hodín literatúry, nemala som ani len hmlistú predstavu, do čoho idem. V duchu hesla "anotácie sú pre slabochov" som sa to ani nepokúšala vopred zistiť a rovno som sa pustila do čítania. Ak však nemáte radi mačky vo vreci (alebo neznáme hrkotajúce predmety vo vreci, z ktorých by sa mohli vykľuť aj kosti príbuzných, ktoré treba pochovať), pokúsim sa na nasledujúcich riadkoch ozrejmiť, o čom tento skvost pojednáva.

    Sto rokov samoty nie je príbehom jednotlivca alebo úzkej skupinky ústredných predstáv. Naopak, máme tu kolektívneho hrdinu (ten pojem som mala na maturite, tak som múdra) stelesneného rodinou Buendíovcov, zakladateľov osady Macondo. Príbeh sa začína odvíjať od José Arcadia a jeho manželky Úrsuly. Začiatok ich životnej dráhy je takmer úsmevný, spolu so synmi José Arcadiom a Aurelianom sú svedkami postupného rozkvetu Maconda. Úrsula je žienka domáca, obetavá, pracovitá, ale aj autoritatívna, zatiaľ čo José Arcadio starší ako hlava rodiny občas podľahne túžbe po poznaní, čo vyústi do série bláznivých nápadov. S pribúdajúcimi rokmi sa klan Buendíovcov rozrastá o ďalších manželských aj nemanželských potomkov, vnúčatá, niekoľkokrát "pra" vnúčatá, tety, synovcov, ich životy poznačia občianske vojny, hrdlačenie pre zdieračských vizionárov, choroby, šialenstvo, ale aj obyčajná ľudská zlosť, závisť a pýcha. A hoci väčšinu času žijú pospolu v jednom obrovskom dome, v skutočnosti nepriazeň osudu neznášajú spoločne, pretože každý z nich je uzavretý vo vlastnom, tragicky osamelom vnútornom svete. 

    Na začiatok jedna rada - k čítaniu tejto knihy si pripravte aj čistý hárok, na ktorý si budete postupne kresliť rodostrom Buendíovcov, pokiaľ teda nemáte to šťastie ako ja disponovať vydaním zo Slovartu, ktoré spomínaný rodostrom už obsahuje. Zachovať si orientáciu v generáciách Arcadiov a Aurelianov, z ktorých niektorí sú José a niektorí nie, ale zato majú priezvisko "Druhý", bol problém aj pre mňa, čo som vytrénovaná desiatimi pokoleniami targaryenských Aegonov a Rhaegarov. Ak sa práve spytujete, či autor nemal fantáziu na vymýšľanie iných mien, alebo bol iba lenivý, tak ani jedna z možností nie je správna. Tým, že pomenoval 27 mužských postáv rovnako, síce skomplikoval život čitateľom, no zároveň zvýraznil opakujúci sa kolobeh času a nemožnosť sa z neho vymaniť - čo je jedným z dôležitých motívov deja. 

    Prvé kapitoly sú také trpko - úsmevné. Pri scénach, kde je Úrsula zhrozená veľkosťou, ehm, základnej výbavy svojho syna, alebo kde José Arcadio príde po týždňoch výpočtov na to, že zem je guľatá a vzápätí je vyhnaný na dvor ako starý blázon, som sa uškŕňala popod fúz (ja viem, karanténa končí, už s tým niečo urobím). S pribúdajúcimi kapitolami však bolo dôvodov na úsmev čoraz menej a skôr som začala tŕpnuť, aká hrôza ešte túto rodinu postihne. Hoci kniha nemá charakter uceleného príbehu jedného človeka, skôr je takým zrýchleným pohľadom na dôležité momenty v životoch jednotlivých generácií, Gabriel García Márquez sa prejavil ako skvelý rozprávač. Často niekoľkými vetami ozrejmí ďalší vývoj udalostí, takže čitateľ dychtivo čaká, aby sa dozvedel detaily, ktoré k nim viedli. A nemyslite si, že keď už viete, čo sa stane, čítanie pre vás bude nudné - naopak, Márquez dopredu prezradí len toľko, aby vyburcoval vašu zvedavosť. Rovnaký nezvyčajný talent vidno aj v jeho opisoch - úpadok Buendíovcov a celého Maconda je takmer fyzicky hmatateľný a kapitoly, v ktorých rozprával o tom, odkiaľ všade môžu vyliezť mravce a šváby, som čítala so zaťatými zubami a s Biolitom v ruke. 

    K Sto rokom samoty som pristupovala s rešpektom, ale číta sa veľmi dobre. Problém mi robil iba výpočet 32 vojen a povstaní plukovníka Aureliana - rozdiel medzi konzervatívcami a liberálmi je síce zrozumiteľne vysvetlený, ale po tom, čo Aureliano niekoľkokrát prišiel domov, aby sa v zápätí vrhol do ďalšej mely, som trochu strácala prehľad. Ale aj keď mal plukovník Aureliano veľmi významný vplyv na dej celej knihy, jeho vojnové ťaženie nepredstavuje rozsiahlu časť, takže som sa nemusela trápiť dlho. 

    Najviac ma na tejto knihe fascinuje, že hoci obsahuje veľké množstvo postáv, každej z nich prepožičal autor takú významnú povahovú črtu, že sa nezlievali do anonymnej komparzovej masy. Amarantina závisť, Aurelianova výbušnosť, Úrsulina obetavosť a dlhovekosť, Fernandina pýcha, nech by ste sa spýtali na kohokoľvek, o každej z postáv by som mohla niečo povedať (hneď po tom, ako by som si v rodostrome overila, o ktorej generácii sa bavíme). Rovnako si dával záležať aj na jednotlivých epizódach - na pár chvíľ nechal svojich hrdinov zažiť trochu toho svetského šťastia, aby vzápätí opäť zvýraznil ich osudovú samotu. 

    Vďaka tejto knihe som konečne pochopila, čo je to ten magický realizmus. Reálne scény plné spevu, tanca, vášne, ale aj krvi, smútku a chorôb sa striedajú s výjavmi, kde sa domom potulujú duchovia mŕtvych predkov, alebo kde mentálne indisponovaná dievčina odletí do neba počas sušenia bielizne. Občas si čitateľ musí pripomenúť, že nemôže dej posudzovať podľa dnešných merítok - pretože požiadať rodičov neplnoletého dievčatka o jej ruku dnes síce zaváňa kriminálom, ale vtedy bol pytač dokonca považovaný za gentlemana, lebo bol ochotný so svadbou počkať, kým nevesta prestane používať plienky a nahradí ich inými hygienickými pomôckami. Spolu však kniha tvorí úžasné panoptikum absolútne rozdielnych, ale pritom spolu úžasne ladiacich reálnych aj nereálnych obrazov. 

    Celý čas som dúfala, že poslednej generácii Buendíovcov sa podarí zlomiť rodinnú kliatbu a celé sa to skončí aspoň trochu dobre. Samozrejme nepovažujem Gabriela Garcíu Márqueza za praotca zakladateľa telenovely, kde poslední dvaja členovia rodiny po prekonaní všetkých nepriazní osudu spoja svoje životy vo večnej láske a harmónii, no dúfala som v nejaký ten záchvev nádeje na dobrú noc. Namiesto toho mi bol poskytnutý nový a neotrepaný námet na nočné mory - k tomu len toľko, že ak ma doteraz mravce iba neškodne iritovali, odteraz mám chuť na ne brať plameňomet.     

    Sto rokov samoty je kniha, ktorá sa číta pomerne ľahko, no je náročná svojím obsahom plným ľudskej tragédie, či už zapríčinenej vlastnou aktivitou, alebo neblahým vplyvom okolia. Nie je z tých, ktoré zatvárate s úsmevom na tvári, ale poskytuje množstvo zaujímavých myšlienok a dôležitých odkazov, z ktorých najviac rezonuje vedomie, že aj človek, obklopený rodinou, môže žiť v absolútnej osamelosti. 

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie

Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej