Prípad Thomasa Quicka – ako sa nechať zavrieť na doživotie


    Už som to tu spomínala, tento rok napočudovanie často zabŕdam do skutočných príbehov a biografií. Z veľkej časti za to môže martinusácky čitateľský klub, pretože ak si mám vybrať knihu sama, zaparkujem sa do oddelenia hororov a fantasy a dostane ma odtiaľ snáď len polka pečeného prasaťa a krígeľ piva.

     Nad knihou Prípad Thomasa Quicka som dosť dlho váhala. Niežeby som mala problém čítať o sériových vrahoch (skôr mám problém čítať o sériových milencoch), obávala som sa skôr prehrabávania sa v tonách dokumentov a množstva informácií, na ktoré budem potrebovať externý harddisk, lebo moja interná pamäť má kapacitu historickej kalkulačky. Pokojne mi popíšte ľudskú hlavu v chladničke, len nežiadajte aby som o tom musela veľa rozmýšľať. Nakoniec som sa ale odhodlala a ako to dopadlo sa dozviete o chvíľu.

      Najprv pár slov pre tých, ktorých táto kniha nejakým zázrakom obišla. Sture Bergwall, ktorý si v dospelosti zmenil meno na Thomas Quick (a potom zase naspäť, no nie preto že by priezvisko Quick malo neblahý vplyv na jeho sexuálny život) sa liečil v psychiatrickej liečebni vo švédskom Säteri, kam sa dostal po zneužití malých chlapcov a pokuse o vraždu. Zrazu sa mu však počas terapie začali vynárať v mysli spomienky na ešte horšie zločiny a postupne sa priznal k vyše 30 vraždám, z ktorých bol za 8 odsúdený. Časť verejnosti ho pokladala za monštrum, časť za chorého chudáka s príliš bujnou fantáziou, no to nič nemenilo na fakte, že múry liečebne už nemal nikdy opustiť. Jeho prípad však zaujal investigatívneho novinára Hannesa Råstama, ktorý sa podujal prísť celej veci na kĺb. To, na čo prišiel, sa stalo najväčším škandálom švédskeho justičného systému.

      Thomasa Quicka súd v každom z prípadov odsúdil bez vecných dôkazov, len na základe jeho priznaní, pretože podľa kompetentných vedel o skutočnostiach, ktoré mohol poznať iba ako vrah. Hannes Råstam sa však z hodín sledovania záznamov z previerok na miestach činu, čítania tisícov strán spisov a spájania súvislostí, ktoré pripomínalo stavanie modelu mravca v mierke 1:100000 dozvedel, že Quickove škandalózne priznania boli výsledkom kombinácie všeobecne dostupných údajov z médií, vyšetrovateľov viac než ochotných usvedčiť niekoho z nevyriešených zločinov a veľkého množstva návykových liekov. V podstate to vyzeralo akoby Quick postavil domček z kariet, ktorý drží pokope len silou vôle a lepiacej pásky (a polovica kariet ani sú karty, ale podložky pod poháre), na ktorý sa potom vyšetrovatelia vrhli s tmelom a sekundovým lepidlom a prinútili ho držať pokope.

       Zaujímavá téma, však? Spracovanie som si pôvodne predstavovala ako niečo na štýl Larssonovho Millenia – že sa budú postupne vynárať fakty, jeden šokujúcejší ako druhý, a spolu utvoria nejaký obraz (nie veľmi estetický, ale to je vedľajšie). Tu som si teda ale narazila držku ako korčuliar na štrkopiesku – Hannes Råstam zvolil naozaj vyčerpávajúcu formu a čitateľa prevedie jedným vyšetrovaním za druhým, so všetkým čo nesedelo a čo bolo izolačkou a káblovými svorkami prinútené aspoň do podrepu, nech to nevyskočí súdu pred oči. Niekomu to stále môže prísť fascinujúce, ale ja som sa touto knihou prebíjala ako dážďovka betónovým podložím. Napriek tomu, že sa Quick priznával k vraždám mužov, žien aj detí, priebeh jednotlivých vyšetrovaní bol v podstate identický – akurát že niekedy kvôli hľadaniu tela vypúšťali jazero a inokedy prečesávali les. V podstate mali šťastie, že cez žiadnu z Quickových údajných skrýší medzičasom nepostavili diaľnicu, to by sa z astronomických nákladov stali historické. Hannes Råstam určite odviedol kus obdivuhodnej práce, ale jeho detailné opisovanie s množstvom opakujúcich sa situácií na mňa pôsobilo veľmi únavne.

      Ak nemáte žalúdok na krvavé opisy vraždenia, nemajte obavy, Prípad Thomasa Quicka sa zaoberá naozaj v prvom rade skôr faktami a priebehom vyšetrovania, než samotnými zločinmi. Samozrejme, niečo byť spomenuté musí, lebo hoci evidentne odsúdiť človeka bez hmotného dôkazu až taký problém nie je,  sem tam by o tom mal aspoň niečo utrúsiť, no v knihe nie sú rozvádzané morbídne detaily.

      Prípad človeka, ktorý obviňuje svoju rodinu, neznámych ľudí a v hlavne sám seba zo strašných zločinov, je svojím spôsobom fascinujúci v  tom negatívnom zmysle. Nepochybne si Hannes Råstam zaslúži uznanie za všetku tú odvedenú prácu, niekoho nebaví čítať ani nákupný zoznam ak má viac ako päť položiek, a on sa musel prehrabať naozaj nekonečným množstvom materiálu. Osobne by mi však zrejme stačilo čítať o tejto téme reportáž, pretože v knihe sa nevyhol repetatívnym situáciám a viackrát spomínal tie isté skutočnosti. Ak túžite po novinárskej kariére, alebo sa vyžívate v odhaľovaní zlyhania systému (hoci zlyhal opakovane a tak isto), Prípad Thomasa Quicka by vás mohol zaujať. Ja si radšej idem prečítať ten nákupný zoznam.

     Prajem príjemné čítanie! 😊

 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku