Dievča, žena, iné - zbierka príkladov spoločenskej intolerancie


     Rovnoprávnosť pohlaví, rovnaké práva pre všetky sexuálne orientácie a identity, zamedzenie diskriminácie na základe pôvodu - to všetko sú v modernej spoločnosti dookola diskutované a riešené témy. Potom tu máme samozrejme Slovensko s bandou križiakov v parlamente, ktorí budú radšej riešiť čo žena môže a nemôže robiť so svojou vlastnou maternicou, ale o tom inokedy. Bernardine Evaristo si vo svojej knihe Dievča, žena, iné vzala na paškál širokú paletu spoločenských problémov a nechala s nimi zápasiť svoje hrdinky, pričom ako taká zlá, zvrátená, zlomyseľná kmotra víla dala každej do vienka inú špecialitku.

    Dievča, žena, iné nemapuje jeden kontinuálny príbeh, v každej časti sa stretávame s iným charakterom (naschvál nepíšem s inou ženou, lebo to by som dostala do držky, že ignorujem myšlienku knihy). Niektoré postavy sledujeme takmer po celý ich život, iné len niekoľko rokov, do ktorých ale stihnú vtesnať viac negatívnych zážitkov než podomový predavač vzoriek do vnútorných vreciek kabáta. Stretneme lesbickú feministickú autorku divadelných hier, dievča s ohromným potenciálom, ktorý takmer zahodí pre traumu zo sexuálneho útoku, ženu, ktorá sa ako žena nevníma, staneme sa svedkami kontroverzného sexuálneho pomeru (v modernom slangu by to najlepšie vystihoval asi výraz "by ma j*blo"). 

    Spomínaný pejoratívny výraz sa vlastne hodí aj na moje pocity na začiatku čítania. Vždy hovorím, že ja som príbehový buran - iní čitatelia dokážu oceniť krásu slova a básnickú formu či spôsob akým autor zahŕňa slovo "karfiol" do celkového kontextu hodnotného diela reflektujúceho na let lastovičky v prvý jarný deň...ja si prosím odseky, priamu reč, vety čo sa začínajú veľkým písmenom a končia vhodným interpunkčným znamienkom, a aby to celé nejak dávalo zmysel, ďakujem pekne. Takže si viete predstaviť môj anafylaktický šok, keď som zistila, že celá kniha je písaná formou poznámok, alebo voľných veršov, alebo ako to povedať - veľké písmeno je iba na začiatku kapitoly, krátka veta je niekedy rozčlenená na tri riadky po jednom slove - autorka musela počas písania stláčať enter s kadenciou majiteľa plného močového mechúra čakajúceho na výťah, priama reč nie je označená úvodzovkami. Tu si dovolím vyjadriť svoj obdiv k prekladateľke Lucke Halovej - mne sa parilo z uší a ostatných otvorov v lebke už len pri čítaní v rodnom jazyku. V pôvodnom znení by mi asi mozog vytiekol ušami. Bolo by ho tak za čajovú lyžičku, tak by som aspoň nemusela potom s prázdnou hlavou ešte aj podlahu utierať. Ak vás kniha čaká na poličke a práve sa k nej približujete s horiacim zapaľovačom a vražedným pohľadom, zadržte - napriek počiatočným ťažkostiam sa dá na nezvyčajnú formu zvyknúť. Evaristo píše pútavo, samozrejme občas vkladá svojim postavám do úst rozsiahlejšie feministicko-filozoficko-umelecko-konšpiratívne úvahy, ale inak má každý opisovaný životný príbeh čo ponúknuť aj čitateľovi, ktorý si podobne ako ja nepotrpí na umelecký štýl. 

    Kniha má zaujímavý koncept, štyri kapitoly sú rozdelené vždy na tri ženské (alebo pôvodne ženské) hrdinky, pričom osudy žien v rámci kapitoly sú užšie prepojené, ale výraznejšie či menej výrazné súvislosti sa vinú celým obsahom. V praxi to znamená, že počas jednej kapitoly čítate o matke, dcére a najlepšej kamoške, v ďalšej kapitole o zdanlivo úplne odlišných ľuďoch, až kým si zrazu neplesknete do čela s pocitom "teba som už niekde videla". Autorke to umožnilo nielen starostlivo vykresliť každú jednu z postáv, ale zároveň aj predostrieť niekoľko rozličných pohľadov na vec a vplyv zdanlivo menej významného charakteru na celkový vývoj situácie. Čitateľ má vďaka tomu možnosť pátrať po spojitostiach a hľadať prepojenia medzi jednotlivými postavami. Z môjho pohľadu by sa v tomto smere však kniha zaobišla bez epilógu - niekedy je lepšie niečo iba naznačiť, než potvrdzovať že nebo je modré a krava má rohy vpredu a chvost vzadu. 

    Bernardine Evaristo v Dievča, žena, iné venuje pozornosť naozaj mnohým problémom - väčšina jej postáv sa otvorene hlási k feminizmu - a to aj v časoch, keď vydať sa znamenalo praštiť s pracovnou aktivitou a nechať sa živiť mužom (dnešné zlatokopky asi krútia hlavami, prečo by práve toto malo niekomu vadiť), sú obeťami rasizmu či nepochopenia pre sexuálnu orientáciu. Nespochybňujem dôležitosť takýchto tém, ale občas som už mala pocit, že Evaristo tlačí na pílu, až sa zuby ohýbajú. Väčšina príbehov vyznievala logicky a prirodzene, odrážala smutnú realitu, napriek tomu si nemyslím že je nutné "nútiť" svoju postavu do bisexuálnej orientácie len preto, aby si mohla zvýrazniť všetky písmenká v LGBT skratke. 

    Napriek môjmu rozbehu trabanta s odtrhnutým klinovým remeňom do strmého kopca som napokon rada, že som si Dievča, žena, iné prečítala. Je to prehliadka silných príbehov, ženského odhodlania a snahy žiť svoj život podľa seba. Niektoré príbehy sa končia trpko, iné takmer dobre, niektoré postavy ľutujeme, niektoré nechápeme, no ani jednej nie je čo závidieť. Mám síce zopár výhrad, ale Dievča, žena, iné považujem za výnimočnú a zaujímavú knihu. Nenechajte sa odradiť nekonvenčným štýlom písania a užite si manifest ženskej spolupatričnosti. 

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku