Harleen - svojské chápanie Hypokratovej prísahy


     Kladní hrdinovia majú v príbehoch vždy protekciu. Samozrejme, dostanú do zubov, prejde ich parný valec, priškripnú si malíček do dverí, naháňa ich besný pitbull alebo sú nútení krájať kilo cibule v nevetranej miestnosti - netvrdím, že majú na holandských tulipánoch ustlané (lepšie ako ruže, nehrozí nebezpečenstvo zabudnutého tŕňa a jeho následnej implementácie do citlivých partií), ale v drvivej väčšine prípadov sa im podarí všetko prekonať a vyslúžiť si vavrínovú gloriolu a šampanské na stupni víťazov. Alebo zomrú hrdinskou smrťou, to dostanú tú gloriolu aspoň im memoriam a nikto sa na ich poslednej ceste škodoradostne neuškŕňa.

    Na druhej strane, záporáci sú tí fascinujúci. Môžete ich neznášať, môžete dúfať, že toho tučného holuba postihne záchvat intenzívneho vyprázdňovania práve pri prelete nad ich hlavou, ale úprimne - ich motivácia, dôvod prečo naschvál nespláchnu verejný záchod a pol hodiny si vyberajú menu v mekáči, aby ho vonku vyhodili do koša (ja viem, väčšinou stvárajú oveľa horšie veci, ale nechcem vás hneď na úvod zaťažovať predstavou odrezanej končatiny alebo mučenia šteniatok), čitateľom nedávajú spať omnoho viac než úvahy prečo sú tí dobrí tými dobrými. Nádherná komiksová lahôdka chorvátskeho umelca Stjepana Šejića nám na tieto otázky odpovedá v prípade jednej z aktuálne veľmi populárnych antihrdiniek, stálice halloweenskych večierkov od čias Suicide Squad - Jokerovej frajdy Harley Quinn, rodenej Quinzelovej.

    Padoucha Jokera pozná zrejme každý, aj komiksom nepobozkaný jedinec (u mňa je to tiež len taká letmá pusa na líce). O jeho zrode sa toho popísalo a natočilo už kadečo - mojím favoritom však bude vždy Jack Nicholson. Úprimne, keby ma naháňa chlap s fetišom na netopiere, zbabrú mi plastiku a nakoniec mi ešte peroxid chytí namiesto platinovej blond na zeleno, tiež mi z toho rupne v bedni tak, že to bude počuť až v Himalájach. To ale len tak na okraj, Nicholsonovo poňatie ešte so žiadnou Harley nepočítalo, tak sa presuňme k Jokerovej mladšej, charizmatickejšej, sexepílovejšej (a tým pádom aj o pár lyžičiek cukru sladšej) verzii, ktorá si lieči svoje vysmiate ego v Arkhamskom ústave. Do tohto zariadenia prichádza mladá, nádejná psychiatrička Harleen, ktorá si chce na partii rôzne zmutovaných deviantov otestovať svoju teóriu o možnosti odumretia empatie (neviem, ako prišla na to, že kanibalský hovoriaci krokodíl dokáže slovo empatia aspoň vyhláskovať, ale asi brala všetko čo prišlo). Svoj výskum postupne preorientuje na jedného konkrétneho pacienta so slabosťou pre kartové hry - lenže ich profesionálny kontakt je s každým sedením čoraz menej profesionálny a doktorka Harleen sa do tohto komplikovaného vzťahu zamotáva ako do tesnej zvieracej kazajky. 

Ako prvý musím do nebies a ešte vyššie vynachváliť vizuál - ono pri komikse asi na básnické vetné konštrukcie a originálny rozprávačský štýl veľmi nie je priestor. Ale aj ako absolútny komiksový neznaboh nemôžem inak, než nazvať Harleen umeleckým dielom. Na to, že sa kniha nemá súdiť podľa obalu, si v tomto prípade dali na obálke fakt záležať - pod vyškereným zirkónovokorunkovým úsmevom prirodzeným ako kraslica na vianočnom stromčeku sa skrýva žena na pokraji zrútenia. Tlieskam, výstižnejšia tá obálka nemohla byť. Hoci teda na rozdiel od našich končín, v Gothame asi na nákup v optike nepotrebujete aj záložné právo na dom - ja by som do okuliarov nehrýzla ani keby som ďaleko za pokrajom zrútenia a považujem sa za bulimického termita. 

    Zatiaľ čo obálka je umeleckým portrétom, vnútri má už kresba skôr ten klasický komiksový štýl (aspoň dúfam. O klasickom štýle sa tu totiž vyjadruje osoba, ktorá sa s komiksom stretla naposledy keď študovala dobrodružstvá zachrípnutej kačice a prehnane optimistickej čiernej myši), no o nič menej pôsobivý. Túto knihu dokážete preletieť aj za jednu - dve hodiny, ale bola by to ohromná škoda, asi ako ísť do pražskej pivnice a objednať si minerálku. Neperlivú. Ja som si poctivo a pomaly vychutnávala každý obrázok a obdivovala kresbu. Bolo to ako pozerať film, akurát vás nelimituje stopáž a keď chcete polhodinu čumieť na jeden výjav, nemusíte sa spoliehať na to, že sa vám podarí obraz pauznúť práve vo chvíli, keď postavy nemajú výraz ako tesne pred fatálnou porážkou. 

Príbeh je v podstate jednoduchý - myslím že tento žáner veľmi ani neumožňuje autorovi osemkrát si rozmyslieť smerovanie deja a rozsievať kapitolami prekvapenia ako naspídovaný Deduško Večerníček. Napriek tomu sa Stjepanovi Šejićovi podarilo zabudovať do príbehu okrem krásnej kresby aj dávku humoru, veľa napätia, nejakú tú romantiku a do istej miery prekvapivé rozuzlenie. Na kostrč z toho pravdepodobne nepadnete, ale príbeh to pekne ukončí a všetko zapadne na miesto.

Nakoľko je dej tvorený hlavne dialógmi, autorovi to dáva priestor na detailnú prácu s interakciami postáv, nehovoriac o tom, že si výrazy ich tvárí nemusíme len domýšľať, ale presne vidíme, či sa tvária ako anjelici po spovedi alebo ako keby si omylom vyčistili zuby krbovým kutáčom. Harleen ako hlavná protagonistka je zároveň rozprávačkou, hoci niekoľkokrát zmizne zo scény, aby sme si mohli prečítať aj o tom, čo sa dialo za jej chrbtom. Ona sama ako hrdinka dokáže vzbudiť sympatie (alebo skôr takú blahosklonnú ľútosť), ale na psychiatričku sa mi zdala dosť naivná. Všetci vieme ako sa to skončilo, ale podľa mňa mohla robiť drahoty trochu dlhšie. Autor však dokázal skvelo zachytiť jej postupný vývoj - ak sa teda dá vedomé rútenie sa do priepasti nazývať vývojom. Na druhej strane Joker sa mi zdal na diabolského záporáka príliš glukózový a slizký - naozaj som sa čudovala, že tie jeho presladené rečičky z treťotriednej telenovely na Harleen zaberali. No proti gustu žiadny dišputát - možno ju tiež zaujímalo, čo všetko má zelené.  

Okrem Jokera a Harleen sa v príbehu samozrejme mihne aj Batman a partička známych záporákov ako Tučniak, Poison Ivy či Otáznik. Kniha navyše mapuje aj zrod kontroverznej postavy Two Facea, predtým prokurátora Harveyho Denta. Tu som sa trochu morbídne zamyslela nad tým, ako sa dá človeku chrstnúť kyselina do tváre tak, že má ciferník rozdelený presne na dve polovice, navyše čiarou kolmou ako pokles volebných preferencií OĽANO, ale uznávam, že to je na tejto postave to najmenej podstatné. Úprimne, netuším akú polaritu má Two Face v iných komiksoch, ale v Harleen si strihol skôr znepokojujúcu úlohu tragického hrdinu, ktorý sa stane obeťou svojich ideálov - takže žiadni dobrí, zlí, škaredí a zelení, autor dokázal aj z komiksu vydolovať nejakú tú hĺbku a nechať na čitateľovi, nech si charakter posúdi podľa seba.

    Trúfam si vyhlásiť, že nemusíte byť zarytý komiksový fanúšik, aby ste z tejto knihy mali radosť - pozrite sa na mňa. Ak máte radi turbulentné romantické vzťahy - bude sa vám páčiť. Ak máte radi príbehy, kde sa dobré dievča zvlčí tak, že profesor Lupin by jej zatlieskal v stoji - bude sa vám páčiť. A ak jednoducho chcete len niečo pekné a originálne do knižnice, na čo sa budete chodiť pozerať - skúste Harleen. Ja rozhodne neľutujem.

    Prajem príjemné čítanie! :)


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku

Sto rokov samoty - o rodine, v ktorej bol každý sám, hoci boli spolu

Muži, ktorí nenávidia ženy - kým prišiel Fitzek, bol tu Larsson