tyrkySOVA

    Neviem, koľko kníh o holokauste som prečítala - iba že ich bolo celkom dosť (ale stále nie dosť, ak mi rozumiete). Pre mňa je to téma, o ktorej sa číta hrozne ťažko, no zároveň vždy využijem možnosť vypočuť si ďalšie posolstvo. Nikdy nepochopíme, ako to mohlo zájsť až tak ďaleko, ako sa to vôbec mohlo stať, tak aspoň počúvajme a nezatvárajme oči pred minulosťou, aby sme jej neotvorili dvere do budúcnosti. Každopádne, koľko som čítala komiksov o holokauste viem úplne presne - jeden. A rovno ten, ktorý bol ocenený Pulitzerovou cenou - Maus od Arta Spiegelmana. Súborné vydanie preložil Tomáš Hučko.     Art v skutočnosti nie je myš (teraz som vám asi vyrazila dych, že?), rovnako ako jeho otec a všetci ostatní. Art je ilustrátor, ktorý sa rozhodol zvečniť desivé a otrasné spomienky svojho otca v nezvyčajnom diele. S Orwellovským nádychom transformoval Židov na hlodavce, Nemci sú teda logicky kocúry, Poliaci prasatá, Francúzi žabiaci (bez bagety a baretky!) a Američani...

      Komiksy a grafické romány boli dlho zaznávané ako nižšia forma čítania, lebo však len čumíte na obrázok a čítate dialóg. Okej, na oči je možno vyvíjaný menší nátlak, ale nemyslím, že kvalitný komiks poskytuje menej kalorickú výživu pre mozog. A Nukleus takým žrádlom rozhodne je.      Ray má na svoj útly vek robustné množstvo problémov. Stále sa vyrovnáva so smrťou otca, no mama je vyrovnaná až príliš a doniesla si domov nového amanta, starší brat ho štve a navyše ho šikanuje banda motorkárov. Keď za mesto spadne meteorit, spočiatku v tom Ray vidí príležitosť na dobrodružstvo sledované z diaľky, no neskôr zistí, že z neba tentokrát nespadlo dievčatko s účesom podľa posledného modelu šerbľa, ale intergalaktická umelá bytosť, s ktorou si padne do oka a dá jej meno Nukleus. Dvojica nezvyčajných kamošov však bude čeliť väčšej hrozbe než je banda výrastkov.      Nukleus v sebe príjemne spája ľahšiu čitateľnosť komiksu s hlbokou témou ekologic...

    Rovno skraja musím opäť raz konštatovať, že ja bohvieako nemám v láske romantiku. Ani erotickým knihám už neholdujem (dobre, priznávam že som absolvovala aj toto obdobie, ale po 50 odtieňoch vety "urob sa pre mňa" som na knižný sex definitívne zanevrela). Ono je totiž celkom náročné napísať erotickú scénu, ktorá nie je slizká ako Ronovo vedro na slimáky, vyznieva realisticky a pritom z nej ešte aj lietajú iskry ako z džamboprskavky. No a potom sa mi podarilo vyhrať prvú knihu z novej série Stjepana Šejića  (chcelo to len dva týždne zariekania a štyri obetované sliepky aby sa na mňa usmialo šťastie) Sunstone: Milost! A viete čo? Aj keď knižný sex nezačnem teraz zbesilo vyhľadávať, ten kreslený môže byť.     Alan je normálny vysokoškolák, akurát si vo voľnom čase rád kreslí do skicára povrazy, latex a svorky. Niežeby bol horlivým domácim kutilom, pánka fascinuje BDSM - čo v rozumnej  miere nie je problém, ten príde až keď sa obsah jeho skicára dostane me...

     Zase tu máme leto. Teploty sa šplhajú do červených čísiel, ktoré sa tiež už pozvoľna roztekajú, asfalt sa lepí na podrážky, ľudia otupjevjavajú...no, možno nie, ale mozgy z toho tepla mäknú a to si teda žiada nejakú tú oddychovú literatúru, pri ktorej si môže väčšina šedých buniek hovieť s drinčíčkom pod paraplíčkem a tých pár, čo zostane v pracovnom nasadení, to môže odbiť na 10% výkonu. Niekto si zvolí knižnú predlohu Netflixáckeho trháku a strávi leto v spoločnosti Bridžrtonovcov (viem ako sa to píše. Nie, vlastne neviem, a je mi to osem. To tým teplom). Iní sa radšej aspoň v mysli prenesú na Pláž v Chorvátsku, do Hotelíka na Islande, Zrubu v Malých Šenkviciach a podobne. Skrátka, knižná spoločnosť na leto ako stvorená (koniec koncov, možno aj je). No a potom som tu ja, čo si pod pojmom oddychovka predstavujem krvavú jazdu cez hromady mŕtvol, ozvučenú streľbou zo samopalu a okorenenú vyhliadkou krutého mučenia. K tomu by sa hodila Bloody Mary, ale podľa mňa sa pre...

      Kladní hrdinovia majú v príbehoch vždy protekciu. Samozrejme, dostanú do zubov, prejde ich parný valec, priškripnú si malíček do dverí, naháňa ich besný pitbull alebo sú nútení krájať kilo cibule v nevetranej miestnosti - netvrdím, že majú na holandských tulipánoch ustlané (lepšie ako ruže, nehrozí nebezpečenstvo zabudnutého tŕňa a jeho následnej implementácie do citlivých partií), ale v drvivej väčšine prípadov sa im podarí všetko prekonať a vyslúžiť si vavrínovú gloriolu a šampanské na stupni víťazov. Alebo zomrú hrdinskou smrťou, to dostanú tú gloriolu aspoň im memoriam a nikto sa na ich poslednej ceste škodoradostne neuškŕňa.     Na druhej strane, záporáci sú tí fascinujúci. Môžete ich neznášať, môžete dúfať, že toho tučného holuba postihne záchvat intenzívneho vyprázdňovania práve pri prelete nad ich hlavou, ale úprimne - ich motivácia, dôvod prečo naschvál nespláchnu verejný záchod a pol hodiny si vyberajú menu v mekáči, aby ho vonku vyhodili do koša...