Art Spiegelman - Maus

    Neviem, koľko kníh o holokauste som prečítala - iba že ich bolo celkom dosť (ale stále nie dosť, ak mi rozumiete). Pre mňa je to téma, o ktorej sa číta hrozne ťažko, no zároveň vždy využijem možnosť vypočuť si ďalšie posolstvo. Nikdy nepochopíme, ako to mohlo zájsť až tak ďaleko, ako sa to vôbec mohlo stať, tak aspoň počúvajme a nezatvárajme oči pred minulosťou, aby sme jej neotvorili dvere do budúcnosti. Každopádne, koľko som čítala komiksov o holokauste viem úplne presne - jeden. A rovno ten, ktorý bol ocenený Pulitzerovou cenou - Maus od Arta Spiegelmana. Súborné vydanie preložil Tomáš Hučko.

    Art v skutočnosti nie je myš (teraz som vám asi vyrazila dych, že?), rovnako ako jeho otec a všetci ostatní. Art je ilustrátor, ktorý sa rozhodol zvečniť desivé a otrasné spomienky svojho otca v nezvyčajnom diele. S Orwellovským nádychom transformoval Židov na hlodavce, Nemci sú teda logicky kocúry, Poliaci prasatá, Francúzi žabiaci (bez bagety a baretky!) a Američania psy. Zvieratkovská metafora však príbehu neuberá na tragickosti - Art dokázal stvárniť najhoršie ľudské utrpenie aj bez toho, aby ho prežívali ľudia.

    Mohlo by sa zdať, že v komiksovej podobe bude holokaust stráviteľný - dovolím si vás vyviesť z omylu. Masová genocída nie je stráviteľná v žiadnej podobe, ani keby ste každú stranu zajedli Pankreolanom forte. Myšky, predstavujúce obete, sú v značnej miere humanoidné (vlastne sú to skôr ľudia s myšou hlavou než bratranci Micky Mousa) a okrem toho sa autor nesnažil iným spôsobom cenzurovať skutočnosť. Ak prišlo na mučenie, kreslil mučenie. Ak prišlo na popravy, kreslil popravy. Všetko zachytil autenticky, tak, ako mu to sprostredkoval jeho otec.

    Keď už sme pri ňom, obdivujem Arta, s akou vervou a odvahou dokázal zvečniť svojho otca. Bez prikrášľovania, bez filmového makeupu a retuše - Vladek nebol prototypom ctihodného, šľachetného muža, hrdo čeliaceho minulosti a blahosklonne odpúšťajúceho. Naopak, v autorových spomienkach vidíme zlomenú, zatrpknutú, zničenú ľudskú bytosť, neschopnú sa viac tešiť zo života, ktorý sa mu podarilo zachrániť. Neviem si predstaviť, koľko odvahy a bezsenných nocí muselo Arta stáť, že v podstate vyzliekol do naha vlastného otca a ukázal ho svetu takého, aký bol - nie takého, akého by ho chcel mať. 

    Maus počíta s tým, že o priebehu druhej svetovej vojny máte určité poznatky - jej cieľom nie je vzdelávať dejepis, ale podať svedectvo nezvyčajnou formou, takže ako prvú knihu o danej téme ju neodporúčam, možno budete v deji trochu stratení, hoci sa autor snažil vysvetliť všetko, čo sa dalo, tak, aby nenarušil štruktúru diela. Zároveň však zachytil aj fakt, že Vladek sa v spomienkach už dosť strácal, podpisovali sa na ňom zdravotné problémy a depresia, takže jeho rozprávanie bolo všetko, len nie konzistentné (nehovoriac o tom, že je ťažké sa sústrediť na rozprávanie, keď sa vás medzitým otec snaží donútiť zjesť polroka otvorené cereálie). 

    Keby mi niekto povie, že existuje komiks o myšiach, čo zažili Mauschwitz (za toto si autor toho Pulitzera fakt zaslúžil!) a ja neviem, že fakt existuje, tak mu asi neuverím. A ešte ťažšie by sa mi verilo, že táto metafora dokonale funguje, že je to dielo, ktoré čitateľom zamáva rovnako ako posolstvá písané "klasickou formou", ak nie viac - tým, ako je surovo vizuálne, temné a hrôzostrašné. Zdrvujúci text je doplnený čiernobielymi, strohými a pritom nechutne autentickými ilustráciami a výsledkom je dielo, ktoré vás dokáže obrať o spánok. Ale radšej sa poučiť z hrôzy spomienok niekoho iného ako dopustiť svoje vlastné.

    Prajem príjemné čítanie! :)