Bedny - live prenos z mučiarne


     Zase tu máme leto. Teploty sa šplhajú do červených čísiel, ktoré sa tiež už pozvoľna roztekajú, asfalt sa lepí na podrážky, ľudia otupjevjavajú...no, možno nie, ale mozgy z toho tepla mäknú a to si teda žiada nejakú tú oddychovú literatúru, pri ktorej si môže väčšina šedých buniek hovieť s drinčíčkom pod paraplíčkem a tých pár, čo zostane v pracovnom nasadení, to môže odbiť na 10% výkonu. Niekto si zvolí knižnú predlohu Netflixáckeho trháku a strávi leto v spoločnosti Bridžrtonovcov (viem ako sa to píše. Nie, vlastne neviem, a je mi to osem. To tým teplom). Iní sa radšej aspoň v mysli prenesú na Pláž v Chorvátsku, do Hotelíka na Islande, Zrubu v Malých Šenkviciach a podobne. Skrátka, knižná spoločnosť na leto ako stvorená (koniec koncov, možno aj je). No a potom som tu ja, čo si pod pojmom oddychovka predstavujem krvavú jazdu cez hromady mŕtvol, ozvučenú streľbou zo samopalu a okorenenú vyhliadkou krutého mučenia. K tomu by sa hodila Bloody Mary, ale podľa mňa sa pretlak a korenie má dávať na pizzu, nie do drinku. Späť ku knihe, na ďalších riadkoch vám poviem niečo o originálnom diele Bedny od Rosany Zvelebilovej.

    Táto kniha nemá hrdinu. Aspoň nie toho v pravom zmysle slova, ktorý vás za ručičku prevedie príbehom a na ktorého sa vždy môžete spoľahnúť. Táto kniha je totiž o Sráčovi, ktorý je také hovado, že si ani nezaslúži byť menovaný (a nie preto, že by si pri zvuku jeho mena všetci cvrkli do habitov). Je to prachsprostý mafián, čo svoju činnosť kamufluje za stavbársku firmu (hádajte prečo. Veď kto by asi hľadal mŕtvoly zaliate do základov? No, kadekto, ale nikto sa neodváži) a ľudí zabíja s ľahkosťou a citom bengálskeho tigra. Lebo musí, lebo môže, lebo v telke nedávajú reprízu jeho obľúbeného seriálu a tak má voľný večer. To však hodlá zmeniť osoba, od ktorej by to málokto čakal - bývalá učiteľka, ktorá zasvätila niekoľko rokov príprave pomsty. A že to teda poňala vo veľkom štýle a so všetkou pompou. Sráča už v živote nečaká nič dobré, no skôr než sa aj on stane faktorom vážne narúšajúcim statiku budovy, učiteľka má pre neho pripravených niekoľko dobrodružných chvíľ. Upracovanie sa k smrti nosením debien bude patriť k tým príjemnejším. 

    V knihe sa strieda rozprávanie z pohľadu antihrdinu (pre lepšiu orientáciu ho budeme naďalej označovať familiárnou prezývkou Sráč) a Zorky pomstiteľky v podobe učiteľky. Aby v tom čitateľ náhodou nemal bordel (čo aj tak veľmi nehrozí, stačí si všimnúť, či je text písaný v mužskom alebo ženskom rode), tieto kapitoly sú rozlíšené aj rozdielom vo fonte písma, takže je na prvý pohľad zrejmé, kto sa na ďalších stranách ujme kormidla. Dej nenapreduje chronologicky - kapitola väčšinou začína v opustenej fabrike, kde má Sráč ukončiť svoju biednu existenciu, a potom sa prenesieme do viac či menej vzdialenej minulosti. Možno to znie chaoticky, ale nie je - rozprávanie je vždy prehľadne označené dátumom, a autorka zvládla cestovanie v čase linkovým autobusom bravúrne - každá okolnosť je najskôr okrajovo spomenutá, neskôr sa k nej detailne vráti a pred čitateľom sa tak postupne vynára ucelený príbeh, pričom máločo je naozaj tak, ako to vyzeralo na prvý pohľad. 

    Samozrejme, spočiatku vo mne Sráč vzbudzoval latentný odpor. Latentný preto, že ten hajzel má vcelku vydarený zmysel pre sarkazmus, takže úplne ho nenávidieť je ťažké. Na druhej strane sa prezentuje ako zmrd, čo ľudí strieľa s rovnakou ľahkosťou a samozrejmosťou, ako si vytiera riť, a neplatí u neho žiadny vznešený mafiánsky kódex, že rodinu, susedov a domácich miláčikov necháme na pokoji. On je schopný vyvraždiť celú ulicu a pre istotu aj poštára a smetiarov, aby to bolo na komplet. Bedny ale nie sú jednoduchým akčákom o bossovi, čo konečne dostal co proto, takže počas čítania sú čitateľovi odkrývané postupne ďalšie a ďalšie fakty. Tento príbeh má niekoľko vrstiev. V určitom bode si možno poviete - Nah, (to mám od Sráča) týrané decko, otec mu ufaklil prst aby mu vysvetlil, aký je to pocit, keď vám ufaklia prst (foter si príslovie dvakrát meraj a raz rež vysvetlil po svojom), to ho ešte neoprávňuje poslať kolegu do dža (aj to mám od neho) iba preto, že chcel ísť do dôchodku. Len počkajte, ani to nie je posledná nitka v zamotanom klbku. 

    Osobne som s postupujúcim rozprávaním z dvojky Sráč - Učiteľka čoraz viac inklinovala práve k údajnému záporákovi. Nielen pre jeho sympatický cynizmus a flegmatický prístup (takmer) v každej situácii. Čitateľ si s ním prejde celú škálu pocitov od znechutenia cez mierne sympatie až po ľútosť a pochopenie. Na druhej strane Učiteľkine pohnútky som síce chápala, ale nedokázala som s ňou v plnej miere súcitiť. Ona sa sama v istom bode nazvala hysterickou pičou a niečo na tom aj bude (tento príspevok bude zrejme článkom s najväčšou frekvenciou nadávok na mojom blogu. Ale však ja v podstate len citujem). 

    Jazyk knihy je prispôsobený postavám, takže nič pre citlivé povahy a milovníkov poetického štýlu. Ťažko by ste mohli od drogovo závislého, pološialeného (no, skôr trištvrte) mafiána očakávať, že sa vám zverí, ako sa po tvrdom údere do spodiny lebečnej ocitol na niekoľko dní v hlbokom bezvedomí. On povie na plnú držku, že ho tak jebli do palice, až bol z toho týždeň v piči. Sorry not sorry, ak chcete pekné slová, skúste tých Bridžrtonovcov. Od učiteľky by ste možno čakali vzletnejšiu mluvu, ale smola, keď sa vytočí, tá tiež začne rozprávať ako dláždič s Tourettovým syndrónom. V niektorých prípadoch priveľa nadávok textu škodí (napríklad Karikovi mafiáni, ktorí sa držia hesla, že v slovenčine možno akékoľvek sloveso nahradiť slovom jebať a potom znejú ako šiestaci na tajnej fajčiarke za telocvičňou), ale v tomto prípade bol drsný jazykový štýl práve tým korením, ktoré knihe prospelo. 

    Vizuál knihy je spracovaný veľmi zaujímavo - klasický románový text je prekladaný komiksovými stranami, ktoré má na svedomí tiež autorka. Tieto komiksové panely (tuším sa to tak volá, ja som na komiksy asi taký odborník ako na štepenie vianočných jedličiek) síce občas odbehnú o kúsok dopredu oproti práve popisovanému deju, ale sú to také kratučké výjavy, že čitateľ si aj tak bude musieť prečítať kontext, aby to pochopil. Kresba je celkom vydarená - na rovinu, Stjepan Šejić to nie je, ale ako osoba, ktorá nie je schopná nakresliť ľudský ksicht tak, aby nepripomínal mandrila, autorku obdivujem. A pobavilo ma, keď na mňa zrazu spomedzi stránok vykukol Dwayne Johnson alebo istý český politik, ktorého je utrpenie počúvať, keď sa snaží rozprávať po česky (to má vlastne spoločné s naším politikom, ktorého je utrpenie počúvať, keď sa snaží rozprávať po slovensky. Ešte aj pozíciu zastávali donedávna rovnakú). 

    Dej nie je priamočiary a na čitateľa číha aj niekoľko prekvapivých odhalení, no musím povedať, že mnohé z nich som vytušila dopredu. Na zážitku z knihy mi to však neubralo - v podstate som bola skôr rada, že som mala pravdu - a stále by som Bedny hodnotila na plný počet bodov. Nebyť toho záveru. Viete, ja knihe zhltnem akýkoľvek koniec, ktorý jej pristane. Smutný, šťastný, otvorený, zatvorený, čínsky, španielsky, rodinný, krvavý - len nech zapadne do celkového charakteru knihy. Pri Bednách som mala dojem, ako keby si návštevník punkrockového koncertu obul k vybíjanej koženej bunde a zelenému kohútovi na hlave ružové balerínky s Hello Kitty (alebo žlté kroksy so Sponge Bobom. Vyberte si gýč podľa vlastných preferencií). Nerada by som zachádzala do detailov, aj Sráč vraví, že za vyspoilovanie konca knihy si človek zaslúži krutú a pomalú smrť - tak zostaňme pri tom, že bez poslednej kapitoly knihy by som sa úplne zaobišla. Človek nemusí vedieť všetko.

    Ak nepočítam záver, ktorý ma sklamal, potom musím povedať, že Bedny boli pre mňa dokonalým letným počteníčkem. Je to kniha, ktorá je zábavná, ale nie primitívna, námet je v podstate jednoduchý, ale spracovanie nie je triviálne, a čitateľ sa pri nej môže zasmiať, zažiť dávku napätia, vytočiť sa aj si poplakať.  Iste, mnoho vecí je  tu zámerne prehnaných, treba čítať trochu s rezervou a nebrať všetko smrteľne vážne (fajn slovná hračka, keď hovorím o knihe o vrahovi). Na rovinu: nazeranie na život vám nezmení, ale ak hľadáte pohodové, no zároveň strhujúce čítanie k bazénu, Bedny môžem rozhodne odporúčať.

    Prajem príjemné čítanie! :) 

    

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka