tyrkySOVA

      George R.R. Martin si urobil meno najmä epickou fantasy sériou Pieseň ľadu a ohňa. Odhliadnuc od úspešného seriálu z produkcie HBO (aj keď záver sprznili viac než Desmod Karola Duchoňa) sa príbeh Siedmych kráľovstiev preslávil aj tým, že si neradno niekoho obľúbiť, nakoľko je vysoko pravdepodobné, že o pár kapitol neskôr zhynie biednou smrťou. Osobne radím pána Martina k svojim obľúbenými autorom, hoci teda priznávam že môj záujem o neho bol doteraz tiež dosť jednosmerne orientovaný, práve smerom k Siedmym kráľovstvám, drakom, strateným princeznám, incestným kráľovnám a chromým jasnovidcom. Preto som sa s veľkou chuťou a ešte väčšou zvedavosťou pustila do jeho včasnejšieho diela, upírine Červený smäd.      Kapitán Abner Marsh mal riadnu smolu. Okrem toho, že je vizuálne príťažlivý ako zaparená zadnica paviána pláštikového (to ho nežerie) prišiel v dôsledku krutej zimy o takmer celú svoju flotilu parníkov, s výnimkou starej rozheganej mašinky využiteľnej skôr ako trenažér pre bobr

      Chris Carter je autor známy skutočnosťou, že sa s tým, ľudovo povedané, neserie - v jeho knihách sa vyskytuje také brutálne a surové násilie, že španielska inkvizícia by sa u neho zapísala na večerný kurz. Moje prvé stretnutie s ním bolo prostredníctvom jeho druhej knihy Kat - čo bolo dosť debilné rozhodnutie. Nie preto, že by čítanie Kata bola strata času, milovníci napätia a zamotaných príbehov si prídu na svoje, ale ak vám niekto povie, že Carterove knihy netreba čítať v poradí, berte ho s rezervou. V deji stratení nebudete ani pokiaľ nezačnete od piky, ale môže sa vám stať to čo mne - čítaním druhého dielu si vyspoilerujete ten prvý. Niežeby na plnú hubu povedal kto bol vrahom, ale ak spomenie škuľavého jednonohého ryšavého smetiara a v prvej časti tomuto opisu zodpovedá iba jedna postava, tak vrahom asi nebude záhradník. No nič, poďme teraz k jeho prvotine, Dvojitému krížu.      Detektív Robert Hunter  dostal pred dvoma rokmi za mreže brutálneho sériového vraha, ktorému spôs

    Ak sledujete môj blog nejakú tú chvíľu, nasledujúci odstavec pokojne preskočte, idem sa po milióntykrát opakovať ako obohraná gramoplatňa (To najlepšie od Karola Duchoňa, napríklad). Ak ste sem zablúdili po prvýkrát, vitajte, pohodlne sa usaďte a doprajte sluchu (alebo skôr zraku, vzhľadom na médium) velebeniu môjho obľúbeného autora, Števa Kráľa alias Stephena Kinga. Hoci sa vždy snažím byť pri posudzovaní knihy objektívna (teda pokiaľ niečo také ako objektívny názor existuje, to je trochu ako prirodzené silikónové prsia), pri Kingovi stačí jeho meno na obálke, moja čitateľská žľaza začína slintať sťa nadržaný buldog a v appke na zaznamenávanie kníh automaticky naskočí päťhviezdičkové hodnotenie (smartfóny sú svine, čítajú vám myšlienky, sdieľajte kím nesmažú!). Nepomôžem si - tento pán proste píše tak, že moja dušička je stopercentne spokojná, či už sa drží svojho hororového chlebíčka, alebo si odbehne ku krimi, fantasy či trileru. Ak raz napíše rozpravu o vnútornom psychologicko

    Niektoré veci nie sú pre každého. Samozrejme môžeme spomenúť adrenalínové zážitky ako skok padákom, skúšanie domácej kuchyne v krajine, kde šváby považujú za ďalší druh hospodárskeho statku alebo buzerovanie žralokov počas potápania v klietke (videla som film, v ktorom to vôbec nedopadlo dobre). V niektorých prípadoch kategória "toto nie je nič pre mňa" zahŕňa aj rodinný život - čo začína byť problémom až vo chvíli, keď to daný jedinec skúsil, pre istotu vyprodukoval aj nejakého toho potomka a zrazu sa rozhodne, že týmto smerom sa jeho život uberať nebude. Čo však robiť, keď máte fungujúcu rodinu - teda fungujúcu do tej miery, do akej sa to dá s pubertálnou nevlastnou dcérou - no jej otec sa jedného dňa vyparí ako halloweenska výzdoba v obchodnom reťazci druhého novembra? Niečo podobné rieši hrdinka poslednej knihy Posledná vec, čo si mi povedal od americkej autorky Laury Dave.     Hannah si nažíva už dva roky v idylickom manželstve s Owenom a jeho dcérou Bailey. Teda, v

      Keď príde reč na žáner fantasy, môj obľúbený štýl je ten, ktorým píše George R. R. Martin (ďalší spisovateľ, ktorého tu omieľam s kadenciou papagája s Alzheimerom). Kto čítal Pieseň ľadu a ohňa, vie - tohto zabijem. A tohto tiež. A aj tohto. Tohto nie, najskôr ho budem mučiť. Niežeby som sa vyžívala v potokoch krvi a mastných fľakoch, ktoré ako jediné zostanú z mojich obľúbených postáv (nebudem klamať. V prípade tých menej obľúbených sa vyžívam), no oceňujem skôr drsnejší príbeh, než lásku za hrob, lásku pred hrob, lásku pri hrobe, lásku mimo cintorína a do toho nejaký ten pokus o akciu. Preto som celkom prekvapená, že hoci kniha Pustovník: Muž s leopardom od slovenského autora Vlada Štefaniča obsahuje krvi tak za pár skúmaviek a meče sú používané skôr ako trochu nepraktický módny doplnok, jej čítanie som si fakt užila. Stay tuned ako hovorí mládež, (aspoň teda myslím, ja sa momentálne vyhýbam ľuďom akejkoľvek vekovej kategórie, takže netuším či sa už mladí náhodou nedorozumievaj