tyrkySOVA

     Z niektorých sérií je už jedna kniha priveľa, iné by zase mohli pokračovať do nekonečna ako Dallas a stále by sme nemali dosť. Do tej druhej menovanej kategórie radím aj sériu Fablehaven. Donedávna bola známa najmä tým, že bola beznádejne vypredaná, zafungovala ekonomika a tak ten, kto si ju chcel prečítať z druhej ruky, musel dať do záložne obrúčky po prastarej mame, dedkove zuby, svadobný krištáľ a zobrať hypotéku na dom. To sa našťastie minulý rok zmenilo, a teraz sa o Fablehavene nehovorí v súvislosti s rodinným pokladom, skloňuje sa najmä vynikajúci príbeh, ktorý táto séria ponúka. O majstrovstve Brandona Mulla som sa rozpisovala už tu , tu a tu . A keďže zo svojej snahy nepoľavil ani pri štvrtej knihe Tajomstvá dračej svätyne, na ďalších riadkoch sa opäť dočítate, prečo túto sériu rozhodne stojí za to mať v knižnici.     Blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a mieru, čo pre Kendru a Setha znamená akurát to, že príšery, ktoré im pôjdu po krku tentokrát, ...

       Čo si predstavíte pod pojmom autizmus? Väčšine z nás zrejme blikne Dustin Hoffman, ktorý sa naučí naspamäť telefónny zoznam len tak, lebo môže, a výsledky posledného sčítavania obyvateľov Číny nemal po ruke. Teda niekto, kto je trochu divný, ale väčšinou schopný fungovania, s občasnou nutnosťou asistencie. Televízia aj beletria sa nás často snažia presvedčiť, že byť autistom obnáša to, že si človek možno nedokáže sám zaviazať šnúrky na topánkach, no má to kompenzované nejakou superschopnosťou – napríklad už spomínanou kybernetickou pamäťou, talentom nakresliť portrét zajaca s presnosťou na jeden ušný chlp, alebo výpočtom povinného zmluvného poistenia len tak z hlavy. Kniha Elišky Antošovej s názvom Na autismus jedině autibiotika však predstavuje život s autistami bez halivúdskeho pozlátka aj bez dramatizácie za účelom natáčania.     Eliška si svoj život predstavovala jednoducho. Vyštudovala psychológiu, dobre sa vydala, na ra...

     S hanbou priznávam, že som dlho žila v domnienke, že autori fantasy sú čosi ako pomaranče. Nie preto, že by boli ako Donald Trump - guľatí a oranžoví - skôr som ich pokladala za niečo, čo si s trochou námahy môžeme vypestovať aj doma, ale z dovozu to bude predsa len chutiť lepšie. Z tohto omylu ma s istotou Knight Riderovej GPSky vyviedol Juraj Červenák knihou Strážcovia Varadína. Tá bola mojím prvým stretnutím s chlapíkom, ktorého považujem za kráľa slovenskej fantasy literatúry. Keď začalo vydavateľstvo Artis Omnis vydávať knižky-tlstoprdky s jeho sériou o černokňažníkovi Roganovi, hneď mi bolo jasné, že tieto krásky musia zdobiť moje police, a tak som sa nedávno pustila už do druhej z nich - dobrodružstva menom Zlato Arkony.     Rogan a jeho vlčí parťák Goryvlad prichádzajú k brehom Bieleho mora, kam ich priviedlo zúfalé volanie žrecov z bohatej svätyne Arkona. Na jej poklady si totiž brúsi zuby dosiaľ nevídaný nepriateľ - rasa neľútostných bojovníkov zv...

     Úprimne, ja nepatrím do tej intelektuálnej vrstvy, ktorá číta, aby si obohatila šedú kôru mozgovú. Niektoré moje knihy pravdepodobne pôsobia skôr opačne, mnoho mojich mozgových buniek počas čítania umrie od smiechu a tie ďalšie sa za nimi užialia k smrti. Našťastie mi ich stále zostáva nejakých 46, pre každé písmenko abecedy jedna. Čo som tým chcela povedať je to, že skôr volím nenáročnú beletriu než literatúru faktu. Tentokrát sa mi však pošťastilo naraziť na hybrid, ktorý v sebe spája nejaké tie historické fakty s autorskou fabuláciou - zázrak menom Veľká vlaková lúpež od Michaela Crichtona.     Píše sa rok 1855 a spoločenské podmienky v Anglicku majú charakter jazdy na pokazenej húsenkovej dráhe - tí, čo sú hore, sa tam držia zubami, nechtami, chemoprénom a zbožnými modlitbami, pretože tí, čo padnú dole, sa len ťažko vydriapu späť. V Londýne žijú ľudia, ktorý si skladajú origami z bankoviek, ale aj takí, čo považujú teplé jedlo za rozprávkový mýtus. Edwa...

        Existuje strach a STRACH. Zatiaľ čo ten prvý prípad predstavuje nie práve žiaduci stav mysle, s ktorým sa ale dá vcelku normálne fungovať, ten druhý je schopný človeka vypnúť ako skratovaná poistka (môžete si domyslieť aj znelku z Windows XP. Dudududum). Ja sa radím medzi tých šťastlivcov, čo netrpia žiadnou fóbiou. Niežeby som bola Chuck Neohrozený (poznáte ten, že Chuck Norris nemá fóbie, to fóbie majú Chucka? Hahaha, vtipná som sťa Igor). Z niektorých vecí som v prdeli ako bobor z telegrafného stĺpa, ale nie je to taký ten ochromujúci strach, že sa mi kolená zmenia na rozvarenú želatínu a jazyk na kus oholeného koberca. Práve tieto stavy si vzali na paškál mladí českí autori a spracovali ich do poviedok, ktoré vyšli v zborníku pod názvom 13 – Ach ta moje fobie/ach ta moje mánie, ta mně jednou zabije.      Vydavateľstvo Igor Indruch usporiadalo poviedkovú súťaž, ktorej sa zúčastnilo 50 autorov...