Na autismus jedině autibiotika – vtipná spoveď unavenej matky


     Čo si predstavíte pod pojmom autizmus? Väčšine z nás zrejme blikne Dustin Hoffman, ktorý sa naučí naspamäť telefónny zoznam len tak, lebo môže, a výsledky posledného sčítavania obyvateľov Číny nemal po ruke. Teda niekto, kto je trochu divný, ale väčšinou schopný fungovania, s občasnou nutnosťou asistencie. Televízia aj beletria sa nás často snažia presvedčiť, že byť autistom obnáša to, že si človek možno nedokáže sám zaviazať šnúrky na topánkach, no má to kompenzované nejakou superschopnosťou – napríklad už spomínanou kybernetickou pamäťou, talentom nakresliť portrét zajaca s presnosťou na jeden ušný chlp, alebo výpočtom povinného zmluvného poistenia len tak z hlavy. Kniha Elišky Antošovej s názvom Na autismus jedině autibiotika však predstavuje život s autistami bez halivúdskeho pozlátka aj bez dramatizácie za účelom natáčania.

    Eliška si svoj život predstavovala jednoducho. Vyštudovala psychológiu, dobre sa vydala, na rad malo prísť potomstvo a potom návrat k raketovej kariére. Prvý synček Víťa však nebol ako ostatné deti. Diagnóza - autizmus. Poučená Eliška odložila návrat k raketovej kariére na neurčito a radšej sústredila pozitívnu energiu na druhé tehotenstvo. Druhý syn Jeníček bol usmiate a šťastné bábätko, no neskôr tiež prestal zapadať medzi svojich rovesníkov. Diagnóza - autizmus a stredne ťažká mentálna retardácia. Poznám ľudí, čo by sa dokázali do konca života utápať v sebaľútosti a alkohole aj za menej, Eliška má však tuhý korienok. Nielenže dáva do výchovy svojich detí všetko a ešte aj čosi navyše, no našla v sebe dosť sily na to, aby sa o svoj nevšedný život podelila so svetom.

    Eliška hovorí o autizme ľudskou a prístupnou formou - v jej knihe nebude čítať o tom, ktorý chromozóm sa musí zblázniť, aby dostal človek do vienka túto diagnózu. To však neznamená, že ide o ľahké čítanie. Spomedzi stránok sa čitateľovi prihovára obyčajná žena, ktorá nesie neobyčajné bremeno, každý deň zo seba vydáva maximum a večer chodí často spať s pocitom, že to nestačí. Napriek tomu však neskĺzava do melodramatickej sebaľútosti a nežiada nás, aby sme počúvali jej rozprávanie so slzou v oku a trhlinou na srdcovom svale. Rovnako ani nič neidealizuje a netvári sa, že každé ráno vstáva z postele za synchronizovaného spevu slávikov, plná energie a trblietajúca sa od zázračného prášku víly Cililing. Niekedy všetko zvláda aj s jednou nohou vyloženou (a druhou v pohotovostnom režime, ale aj to je niečo), inokedy padá na nos od vyčerpania ešte pred obedom. V rozprávaní zdôrazňuje, že aj keď jej život často pripomína jazdu po slovenskej ceste tretej triedy s odisteným granátom v ruke, svoje deti by za nič nevymenila. 

    Na autismus jedině autibitioka je síce ťažkou knihou, ale Eliškin čierny humor a autocynizmus (vymyslela som nový termín na výraz "robiť si prdel sama zo seba") z nej robí jedinečný čitateľský zážitok. Niekedy som chtiac-nechtiac nahlas vyprskla smiechom, napríklad keď sa Eliška zamýšľala, kde kúpi baterku, aby mohla pohodlne chodiť po kanáloch, alebo keď opisuje Jeníčkovu fázu, kedy na započuté slovo reagoval spievaním pesničky, ktorú mu evokovalo. Inokedy som čítala s takými zaťatými zubami, až som sa začínala obávať o svoje keramické korunky (a tie sú pritom v hube pažravca ako som ja zvyknuté na kadečo) - situácia, keď sa Jeníček, hoci vyprovokovaný, začal agresívne prejavovať voči mladšej sestričke, na čo jeho inak milujúci nevlastný otec takmer v návale zúfalstva pristúpil k fyzickému trestu, nenechá chladným nikoho s aspoň mikrodávkou empatie. Jednotlivé pasáže sú sprevádzané súkromnými fotografiami Elišky a chlapcov, vtipnými hláškami detí či kreslenými vtipmi, súvisiacimi s tematikou.

    Kniha má charakter skôr útržkov zo života, než chronologického rozprávania - autorka sa pristavuje pri zážitkoch a situáciách, ktoré majú pre ňu najväčší osobný význam. Nevypočítava dopodrobna symptómy poruchy autistického spektra, napriek tomu je z jej rozprávania jasné, v čom sa Jeníček (a niekedy aj Víťa) odlišuje od zdravých detí. Veľmi veľa priestoru venuje svojim myšlienkam  - miestami to spomaľuje tempo čítania (aspoň u mňa), ale väčšinou nabáda čitateľa k nápomocnej sebareflexii. Sama viem mnohokrát skĺznuť do posudzovania človeka na základe jeho vonkajšieho správania. Eliška citlivo vysvetľuje, že nie každú diagnózu je vidieť na prvý pohľad z kilometrovej diaľky, a preto sa treba najskôr zamyslieť, či to dieťa, ktoré zúfalo jačí, že rožok nemá správny uhol zakrivenia, nemá oveľa závažnejší problém než benevolentnú výchovu. Hoci sa s autorkou v niektorých oblastiach názorovo rozchádzame - spomeniem napríklad dôležitosť monitoru dychu pre bábätko, či samovražedné misie dôchodcov v supermarketoch počas pandémie - no veľakrát akoby povedala presne to, čo som potrebovala počuť. Jej kniha dokáže dať veľa aj ľuďom, ktorí sa nemusia potýkať s podobnými problémami. Hoci upozorňujem, že človek so sklonom k hypochondrii (nehovoriac už o brutálne panickom hypochondrovi, ehm ehm) môže začať pociťovať určité znepokojenie a pýtať sa, či je jeho nevôľa voči výrazným zmenám alebo schopnosť pospevovať si pol dňa tú istú pesničku ešte normálna.

    Na autismus jedině autibiotika je veľmi silným, láskavo vtipným rozprávaním ženy, ktorá zo seba nerobí žiadnu nezničiteľnú Catwoman. Netvári sa, že vďaka bezhraničnej láske k svojim deťom ich ani v najvypätejších situáciách netúži poslať do kelu. Nepresviedča čitateľa, že má viac rúk ako bohyňa Kálí a za jeden deň stihne to, čo iní za týždeň. Eliška priznáva, že hoci robí čo môže, jej život s autistickými deťmi je mnohokrát neznesiteľne náročný. Čitateľa nepoučuje, len ponúka svoj pohľad. Z jej slov cítiť vyčerpanie, no zároveň aj obrovskú lásku, ktorá ju nabíja potrebnou energiou. Jej kniha nie je žiadnym oddychovým čítaním k bazénu, no o to viac je podnetná, poučná a dôležitá. 

P.S. okrem iného sa dozviete aj to, že Rainman nebol autista.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka