Černokňažník: Zlato Arkony - sváko Rogan verzus šibnutý Legolas

     S hanbou priznávam, že som dlho žila v domnienke, že autori fantasy sú čosi ako pomaranče. Nie preto, že by boli ako Donald Trump - guľatí a oranžoví - skôr som ich pokladala za niečo, čo si s trochou námahy môžeme vypestovať aj doma, ale z dovozu to bude predsa len chutiť lepšie. Z tohto omylu ma s istotou Knight Riderovej GPSky vyviedol Juraj Červenák knihou Strážcovia Varadína. Tá bola mojím prvým stretnutím s chlapíkom, ktorého považujem za kráľa slovenskej fantasy literatúry. Keď začalo vydavateľstvo Artis Omnis vydávať knižky-tlstoprdky s jeho sériou o černokňažníkovi Roganovi, hneď mi bolo jasné, že tieto krásky musia zdobiť moje police, a tak som sa nedávno pustila už do druhej z nich - dobrodružstva menom Zlato Arkony.

    Rogan a jeho vlčí parťák Goryvlad prichádzajú k brehom Bieleho mora, kam ich priviedlo zúfalé volanie žrecov z bohatej svätyne Arkona. Na jej poklady si totiž brúsi zuby dosiaľ nevídaný nepriateľ - rasa neľútostných bojovníkov zvaných aelfi, ktorá sa priplavila na čiernych lodiach vkusne zdobených dračími lebkami. Prečo by sa však trepali zo Skrytej zeme iba kvôli niekoľkým hrstiam zlata (hrstiam zmutovaného gigantického steroidného obra, ale aj tak), keď môžu uvrhnúť do područia všetky kmene na ostrove Rujana. Rogan sa zapotí nielen v snahe spojiť rozhádané zvyšky kmeňov proti jednému nepriateľovi, ale aj pri boji so samotnými aelfmi, ovládajúcimi triky, na ktoré môže byť krátky aj Černobohom požehnaný černokňažník. 

    Ak by som mala Zlato Arkony prirovnať k torte, určite by to nebol žiadny úbohý nedopečený muffin, ale šesťpochodová ovocno-čokoládovo-punčová torta s ohňostrojom. Nenechajte sa zmýliť mojou metaforou, sladká táto kniha nie je o nič viac než vrecko soli do umývačky riadu, ale obsahuje všetko čo človek od dobrej fantasy očakáva, a ešte aj niečo navyše. Dej je svižný, dobrodružný a napínavý od prvej po poslednú stránku. Rogan síce znesie o dosť viac než obyčajný smrteľník, to ale neznamená že ho Ďuro Červenák nechá odpočívať na biovavrínoch a len občas zdvihnúť svoj polobožský zadok, aby jedným škaredým pohľadom odrovnal nepriateľa. Naopak, hneď na začiatku knihy sa Rogan presvedčí, že niektoré veci nerozchodí ani on a preto by bolo fajn nenastavovať hruď letiacim šípom inak než metaforicky. 

    Séria o černokňažníkovi sa opiera o slovanskú mytológiu, preto sa stretávame so známymi aj menej známymi božstvami ako je Perún, Morena či Černoboh. V Zlate Arkony si však autor prostredníctvom antagonistov vzal na paškál aj severskú mytológiu, a že to tým dvom spolu náramne pristane. Okrem aelfov - čo je niečo ako partia šialených Legolasových bratrancov - do deja zakomponoval aj Vikingov, ktorí nezostanú nič dlžní svojej povesti a stranu si nevyberajú podľa tej zbytočnej a nepotrebnej veci zvanej svedomie, ale čisto pragramaticky podľa smeru, z ktorého sa blyští viac zlata. Popri nich dá Roganovi do tela aj zástup oveľa menej humanoidných protivníkov - a nie každý si zašpiní spodky z volskej kože pri pohľade na jeho horiaci meč či vlka s rozmermi kamióna.

    Aj by som povedala, že priaznivci romantiky si pri čítaní Zlata Arkony prídu na svoje, ale pochybujem, že im stačí jeden bozk, jedna rýchlovka v kroví a zopár priateľských objatí. Hej, Rogan má očividne slabosť pre tajomné vedmy s menom začínajúcim na Mi, ale na nejaké zamilované vzdychanie, kytice ruží a náhrdelník z perlových zubov morského draka chrliaceho morských koníkov skrátka nemá čas. Autor samozrejme nezabudol ani sexuálne scény. Akurát že majú charakter buď brutálneho znásilnenia, alebo krvavého incestu, nad ktorým by si ešte aj Lannisterovci hanblivo zakrývali zrak. Vedma Milada síce strieda jedného vtáka za druhým, ale zostáva pri tých operených, takže ani tu sa žiadnych 50 odtieňov nekoná. Zlato Arkony všeobecne nie je čítaním pre útlocitnejšie dušičky. Ďuro vás nebude presviedčať, že s odseknutou hlavou nenarobíte viac bordelu než s rozbitým tanierom. A tí, čo v jeho knihe prišli o hlavu, vlastne vyviazli celkom dobre a hlavne rýchlo. 

    Hoci je Rogan mužný, odvážny, sexi, spravodlivý a ešte aj svieti v tme, mojou obľúbenou postavou zostáva vlk Goryvlad. Autor sa nás nepokúša presvedčiť, že ho priviedol z Narnie, kde zvieratá používajú bidet a hovoria vo veršoch - tento vlk má zmysel pre čierny humor, vyjadrovanie ako opitý traktorista a rozhodne nemá strach zašpiniť si svoje tesáky krvou. Jeho konverzácie s Roganom sú podľa mňa najlepšie časti knihy, ktorá je sama o sebe skvelá.

    Veľmi oceňujem, že Červenák dokáže téme a obdobiu, o ktorom píše, prispôsobiť aj štýl a jazyk. Ak sa raz Černokňažník dočká prekladu do svetových jazykov (a všetci bohovia z Veľduba vedia, že si to zaslúži), veľa šťastia prekladateľom, keď sa budú pasovať s vetami ako "Bratku, aby to Svetovít skáral, teraz ťa širočinou zderiem z kože a ušijem si z nej krpce". Aj jeho postavy sa vyjadrujú realisticky a ani si nedávajú pred ústa hodvábne vreckovky - dôjde na prekáranie sa, kto defloruje koho telesný otvor akým predmetom aj na odvolávky na bohov a ich útroby. Mojím favoritom je zvolanie "Jebal to Perún!", asi to začnem používať vo vypätých situáciách.

    Zlato Arkony opäť dokazuje, že Juraj Červenák vie, ako na to. Príbeh je plný napätých situácií, dejových zvratov, ktoré sú prekvapivé, ale uveriteľné, krvavých scén a strhujúcich bitiek. Zároveň to autor skvelo vyvážil - žiadny boj sa neskončí po prvej zrážke čepelí, ale ani to nenaťahuje do desiateho pokolenia. A ak sa vám bude zdať, že niektorá z postáv opustila javisko prirýchlo, len si pekne počkajte, je možné, že jej ešte zopár replík zostáva. Černokňažník je skrátka fantasy sériou na svetovej úrovni, ktorá poteší aj náročnejších čitateľov tohto žánru.

    Prajem príjemné čítanie! :)