Prečo čítať Kinga

    Dnes je sviatok pre všetkých milovníkov hororu, napätia a vynikajúceho čítania všeobecne. Totiž, pokiaľ viem, v skutočnosti nikto z nás sviatok nemá, takže žiadny mafinček s dezertnou sviečkou a pivo zdarma. Kto však sviatok má, je jeho kráľovská výsosť, maestro desu, eminencia hrôzy a šampión pútavého rozprávania, Stephen King. Pred 75 rokmi začal rozprávať svoj prvý desivý príbeh, v tom čase pravdepodobne o dusivej prázdnote, rozliehajúcej sa jeho vnútrom a nútiacej ho túžiť po sekrétoch žliaz vlastnej matky, prípadne o fatálnom znečistení, spôsobujúcom neznesiteľný diskomfort jeho sedacím svalom. Teda že je ako každý novorodenec hladný a posral sa, ale on vie aj najbanálnejšiu vec podať tak, že zostanete čumieť s otvorenou hubou.

    No, vzhľadom k tomu, že nemám to šťastie a česť poblahoželať svojmu absolútne najobľúbenejšiemu, najmilovanejšiemu a najobdivovanejšiemu autorovi osobne, (všetci vieme ako by to dopadlo. Čosi by som nezrozumiteľne habkala a zrejme mu aj oslintala topánky) rozhodla som sa mu poblahoželať spôsobom, pri ktorom som si istá, že by ho dokázal oceniť: pokúsim sa presvedčiť ďalších čitateľov, aby siahli po jeho knihách. Nebojte, nevyzbrojím sa jehovistickým úsmevom číslo päť a nepôjdem zvoniť od dverí k dverám, pokojne domáceho rotvajlera zavolajte naspäť na gauč a odložte slzotvorný sprej do kredenca. Po zozname odporúčaní, ako čítať Kingove knihy (pre pripomenutie tu), by som sa dnes s vami chcela podeliť o niekoľko dôvodov, prečo čítať Kingove knihy. Takže ak vám nestačí prosté konštatovanie, že sú skrátka kurevsky geniálne, nech sa páči, čítajte ďalej.

Postavy

    Skôr, než prejdem k desivému aspektu Kingových kníh (ktorý mnohých čitateľov paradoxne viac desí ako láka. Desivý aspekt ktorý desí síce asi funguje, ale v tomto prípade je to kontraproduktívne), spomeniem to, v čom je skutočne majster nad majstrov, a to musí uznať každý, kto od neho čítal aspoň jednu knihu, bez ohľadu na to či ho po iných stránkach zaujala alebo nie – modelovanie postáv. S každou jeho knihou nadobúdam čoraz hlbšie presvedčenie, že King postavy nevytvára, on má niekde pivnicu plnú reálnych ľudí a vždy vyberie jedného, ktorého obsadí do svojho príbehu. King sa počas tvorby charakteru nezastaví pri tom, že vám opíše, koľko má ten človek na hlave vlasov, aké je jeho obľúbené jedlo, ako sa volal jeho prvý škrečok a koľko sekúnd trvala jeho prvá sexuálna skúsenosť. Teda, aj to, ale okrem toho zdokumentuje myšlienkové pochody danej osobnosti, vytvorí komplexnú povahu (či už dobrú alebo zlú) s túžbami, fóbiami, zvyklosťami, spomienkami, traumami a skrátka všetkým, čo obnáša reálna psychika človeka. Dobrého spisovateľa spoznáte tak, že sa zamilujete do niektorej jeho postavy. Skvelého spisovateľa spoznáte tak, že sa do jeho postáv zamilovávate pravidelne. V Kingovom prípade to nie je až taká výhra, jeho knihy končia skôr pohrebným vencom než svadobnou kyticou, ale aj tak – ľudia ako John Coffey, Stu Redman, Billy Summers či Jake Epping sú to, čo tomuto svetu chýba.

Detaily

    Rovnakú pozornosť, akú King venuje svojim postavám, dopriava aj detailom vo všeobecnosti. Scénu dokáže tak vyšperkovať, že sa vám pred očami odvíja ako film. Alebo ešte lepšie, ako by ste stáli uprostred a všetko sledovali z prvej ruky. No hej, vzhľadom k témam, ktorým sa venuje, to nie je vždy výhra, nespomínam si totiž, či sa v niektorej jeho knihe ľudia ocitli na slnkom zaliatej pláži s mojitkom v ruke, kde im hrozila maximálne rana do hlavy zablúdenou volejbalkou, ale snáď chápete čo tým chcem povedať. Ak postava ide po chodníku a zrazu zakopne, King vám ukáže, čo za mamrda to na tom chodníku ležalo, kvôli ktorému si hrdina takmer nabil držku. Ak si dievčina zapína podprsenku, prezradí vám, akú má veľkosť, a že ju nedávno musela potupne zmeniť z C na B, lebo nová osvedčená keto-raw diéta jej neubrala centimetre na požadovaných miestach. A viete čo mu ide najlepšie zo všetkých? Tanečné scény! King tanec miluje, a jeho postavy mnohokrát tiež. A keď už príde k tomu, že hrdinovia namiesto uskakovania pred tesákmi besného bernardína môžu poskakovať na nejakú ľúbeznú nôtu, Števo si to parádne vychutná a napíše scénu, ktorá sa zapíše do pamäte. Nádherne opíše kroky, ktorými tanečníci krepčia po parkete, lúke alebo horúcej plechovej streche, nezabudne spomenúť pieseň, na ktorú tancujú, a ešte pridá aj úryvok textu, aby ste si mohli počas čítania pospevovať. Ak máte zlý deň, prečítajte si tanečnú scénu od Kinga – za seba odporúčam tú v knihe Dallas 63, alebo v poviedke Chuckov život. Deň vám to zrejme nenapraví, ale náladu áno, aspoň na tú malú chvíľku.

Námety

A tu máme ďalšiu vec. King dokáže zobrať akúkoľvek blbosť, klišé alebo stokrát otrepaný námet, a stále z toho vyžmýka dokonalý príbeh. Vraždiace auto s duchom za volantom? Nech sa páči. Škaredá plyšová opica veštiaca smrť? Bez problémov. Pomstychtiví hračkárski vojačikovia? Áno prosím! Chlapec, čo komunikuje s mŕtvymi ľuďmi? Tu ho máme. A takto by som vedela pokračovať ešte dosť dlho. Števo žiadny nápad nepovažuje dopredu za prehnaný alebo bezcenný, aspoň ja mám z neho ten dojem. On je skrátka autor, ktorý by dokázal vykresať príbeh aj z pokazenej zubnej protézy.

Straši- straši – strašidlá

    Dobre no, nebudeme zbytočne predlžovať agóniu, pristavme sa teda aj pri oblasti, vďaka ktorej je King známy – písanie hororov. Budovanie strašidelnej atmosféry je nesporne ďalšou vecou, ktorá mu ide na jednotku s hviezdičkou a čokoládkou za odmenu. Nepopieram, občas aj jeho knihy skočia priamo do kopy hovna (teda tam, kde už je všetko zle, pričom spravidla ide o diela písané pod pseudonymom Richard Bachman), ale väčšinou ho najskôr diskrétne obchádzajú a vetria pokrčeným nosom. Pardon za gustióznu metaforu. Kingove knihy sa skrátka začínajú dobre – všetko je v poriadku, všetko je fajn, život je krásny. Potom priletí prvá zmutovaná mäsožravá lastovička a už to ide z kopca – najskôr len jemne naznačí, že sa schyľuje k niečomu nepeknému, a než sa čitateľ nadeje, je v tom až po uši. Krásnym príkladom je kultovka Žiarenie – zimná dovolenka v opustenom hoteli vyzerá super, len kým ju nezažijete so slabošskou mamou a deprimovaným, k alkoholizmu inklinujúcim otcom. Pridajte zopár spirituálnych entít a máte vymaľované. Vlastnou krvou. No a keď spomínam hororovú atmosféru, rovno sa pristavím aj pri tvorbe záporákov. Lebo tí od Kinga sú priam ikonickí. Hajzla Pennywisea dnes pozná každé dieťa (hoci ich detstvo asi dostane zásadnú ranu z milosti, keď sa dozvedia, akým spôsobom sa Penivajs hrá s chlapčekmi v žltých pláštenkách), Annie Wilkesová je prvou dámou klubu šialených fanyniek a Randal Flagg, ktorý sa pod rôznymi pseudonymami zakráda viacerými knihami, by si zaslúžil samostatný článok. Števo napíše antagonistu s takou gráciou, že ho síce nenávidíte do špiku kostí, ale tak nejak mu rozumiete. Pretože je reálny, aj keď je to démonický klaun so schopnosťou meniť svoju podobu podľa fóbie obete, alebo alterego, čo vyliezlo z hrobu, v ktorom nebolo nikdy pochované. Určite mu nebudete držať palce, ale dokážete pochopiť jeho pohnútky. King nevytvorí obludu, ktorá vraždí preto, že nemá nič lepšie na práci a ráno sa pohádala so ženou. Alebo ak áno, tak jej dá na jej konanie aj pádnejšie dôvody.

Žánre

    Niektorí autori sa poctivo držia svojho žánru, iní si občas odbehnú do niečoho iného. Niekedy to dopadne dobre, niekedy napíšu psychotriler, ktorý pôsobí ako ťava v kostole – aj chápete, čo bol zámer, ale je to celé tak nejak nedobre. No a potom je tu King, ktorý si môže písať, čo chce, a vždy to bude super. Horory sú samozrejmosťou, ale on dokáže napísať aj geniálnu detektívku (hodgesovská trilógia), napínavú rozprávku (Dračie oči), jedinečnú fantasy (Temná veža), strhujúci triler (Mizéria), alebo sa vykašle na vymýšľanie a rozhodne sa pre zmenu čitateľov aj niečo naučiť (O písaní). Aj preto vždy vravím, že budem Kinga čítať, aj keď sa na všetko ostatné vykašle a začne písať návody na kráčanie s prihliadnutím na aerodynamiku ľavej nohy. Pre mňa je stopercentnou zárukou kvality. Dokázal už miliónkrát, že žáner nedokáže limitovať jeho schopnosť vytvoriť jedinečné dielo, takže nech sa pustí do čohokoľvek, má moju podporu.

Záver

    Blíži sa záver mojej rozpravy o úžasnosti Kingovej tvorby (ja viem, už je na čase, no dajte mi ešte chvíľku), ale predtým by som rada ešte povedala niečo o záveroch jeho kníh. Žiaden strach, nejdem spoilerovať a vymenúvať, v ktorej knihe mi koho smrť zlomila srdce. Chcem len podotknúť, že ak je Kingova kniha desaťposchodovou deluxe ovocnou tortou s trojcentimetrovou vrstvou čokoládovej polevy, tak záver je 24karátovou čerešňou na jej vrchu. Nie vždy sa skončí dobre - to koniec koncov čitatelia ani nečakajú - ale vždy sa skončí tak, že ste spokojní. Spokojnosť niekedy obnáša nočné mory a spánok s rozsvietenou lampou, ale aj to je lepšie ako znásilnený happyend, ktorého sa občas dopúšťajú iní autori. Až na zopár výnimiek (ak mi pripomeniete, že som to povedala, tak to popriem) sa jeho knihy nekončia brutálnou amputáciou príbehu, on nechá dej pekne dobehnúť do cieľa a ešte aj zakývať mamke do kamery. Postavy vás nechá sledovať, dokiaľ ich sledovanie má zmysel, potom sa už musíte rozlúčiť v duchu hesla v najlepšom treba prestať. A ak vás náhodou rozplače, tak nie preto, že by svojich hrdinov nemal rád. Je to preto, že jeho knihy končia tak, ako končiť majú, a nie tak, ako chceme, aby končili.

    Tak, ak ste sa v čítaní dopracovali až sem, srdečne vám gratulujem a máte môj obdiv. Ak ste zvládli takéto kvantum kingovského blahorečenia, pokojne si dajte ako dezert jeho knihu, nič otravnejšie ako som ja vás tam nečaká. Ak som vás napriek všetkému nepresvedčila, nevadí. Stále mám v zálohe jehovistický úsmev číslo päť. Raz si vás nájdem!

Prajem príjemné čítanie! :)