Polícia v rukách mafie - keď si myslíš, že je to v riti, a ono to môže byť aj horšie

    Už som to tu spomínala v súvislosti s prvou šloserovkou (keby niečo, obkec o nej nájdete tu), no platí to stále - zrejme sa zhodneme, že Slovensko nie je práve krajinou snov, kde z neba padajú kávy zo Starbucksu, človek dostane adekvátnu lekársku starostlivosť skôr, než mu niečo je, a heslo "Pomáhať a chrániť" je každodennou realitou v uliciach, kde sa občan vlastne nemá čoho obávať, pretože ľudia sú takí zodpovední a uvedomelí, že kriminalita vykazuje záporné hodnoty. Kdeže, ono to nie je ani len tmavomagentové, nie že ružové (a udalosti posledných dní žiaľ poukazujú na smutnú pravdu, že mnoho Slovákov trpí nevysvetliteľnou mentálnou alergiou na akúkoľvek kombináciu farieb, ktorá pripomína dúhu). Ale verte či nie, ono by to mohlo byť ešte horšie. Ako? To nám ukázal Peter Šloser vo svojej druhej knihe  Polícia v rukách mafie. Názov, ktorý hovorí sám za seba, ale predsa si dovolím mu do toho trochu kecať aj ja.

    Dej sa odohráva v blízkej budúcnosti (to aby žiadny vyššie postavený predstaviteľ nezačal trpieť paranojou, že je sledovaný pozornejšie, než si myslel), v roku 2030 - to bude o necelých 8 rokov, takže nečakajte žiadne lietajúce automobily, expresnú manikúru a Milu Jovovich. Ústrednou postavou je známy mafiánsky boss, ktorý pár rokov dozadu vykonal niečo, čo by mu v normálne fungujúcom aparáte zabezpečilo veľmi dlhý rekreačný pobyt s predpísaným oranžovým dresscodom. Keď ste však človek, ktorý pozná ľudí, ktorí poznajú ľudí, a viete ich dostať tam, kam potrebujete, zahadzovanie plechoviek do modrého kontajnera a parkovanie na miestach pre invalidov nie sú tie najhoršie prečiny, pri ktorých kdekto privrie oko. Alebo si ho hoci aj vypichne, len aby vám kryl ten steroidový mafiánsky chrbát.

    Slovo, ktoré najlepšie vystihuje túto knihu, je intenzívne znechutenie. Samozrejme, nie až také intenzívne, aby mi to zabránilo popri čítaní vyžrať celú špajzu a potom ešte vyhrabať minuloročný vianočný stromček, či na ňom nezostala nejaká zabudnutá salonka, ale aj tak mi riadne hubu krivilo. Nie preto, že by si autor labužíroval v detailných krvavých opisoch thajskej masáže oklincovanou bejzbalkou, ale preto, ako blízko realite sú praktiky, ktoré v knihe opisuje. Stačí, že volebným sitom prelezie nesprávna osoba, a už sa roztočí hrdzavý kolotoč obsadzovania dôležitých pozícií osobami, ktorým by nemal byť zverený ani dozor nad vrakoviskom trojkoliek. Polícia v rukách mafie pojednáva o tom, čo by sa mohlo stať, keby sa na čelo policajného prezídia dostal človek, ktorý na to síce nemá mentálnu výbavu, ale zato má za zadkom silných hráčov s vlastnými predstavami o fungovaní právneho štátu. Ak sa vám to zdá ako blbosť, tak si radšej nezapínajte TA3 a žite ďalej v sladkej nevedomosti. 

    V porovnaní so Šloserovou prvotinou sa mi Polícia v rukách mafie čítala o dosť lepšie. Dialógy, ktoré sa mi v jednotke opakovane pokúšali vyškriabať oči, tu zneli menej strojene a uveriteľnejšie - minimálne sa už autor nepokúša natlačiť do žiadneho rozhovoru svoje vlastné skúsenosti a postrehy. Krátke kapitoly pekne nakopávajú tempo čítania - s približujúcim sa finále sú čoraz kratšie, čo je dosť zákerné, lebo ako máte odložiť knihu, keď má ďalšia kapitola len tri strany? Veď to bude chvíľka. A aha, ďalšia má len dve. No tak ešte chvíľku. Dej nemá charakter klasickej krimošky - niekto spravil niečo zlé a čitateľ postupne sleduje, ako sa okolo neho sťahuje slučka upletená z dedukcie, nepriestrelných dôkazov a sexi vyšetrovateľovho zadku. V tomto prípade je to niečo ako šachová partia medzi niekoľkými poctivými vyšetrovateľmi a bandou na mafiu napojených papalášov, ktorí sa neštítia kradnúť figúrky protihráčovi alebo otočiť šachovnicu hore nohami, keď to pre nich prestáva vyzerať dobre. Autor tu až nepríjemne realisticky zobrazuje štruktúru, v ktorej sa síce nájde zopár posledných mohykánov, čo sa snažia robiť si svoju prácu svedomito, no každý ich krok k cieľu je nasledovaný drsným posotením vzad zo strany vedenia a politikov. 

    Postavy mi prišli trochu prekalibrované - napríklad dosadený policajný prezident, ktorý by sa odkázaný len na svoje schopnosti na takú vysokú stoličku nevyštveral ani s horolezeckým výstrojom, nie je len mierne nekvalifikovaný - on je totálny do seba zahľadený egoistický chuj, čo si bez mapy nenájde ani vlastnú riť. Oproti nemu stojí policajt Július Tvrdý, ktorý by sa zase nedal zapredať, ani keby mu ponúkajú zlatý kupón do továrne na čokoládu a skriňu s vchodom do Narnie. Peter Šloser tak síce pekne vymodeloval kontrast medzi tými, čo sa snažia hrať podľa pravidiel, a tými, čo by si radi vytvorili vlastné pravidlá, ale občas to už bolo čiernobiele ako tchorí zadok. A prosím vás, čo má autor proti manželkám? Však v celej knihe nebola jediná normálna, všetky sa správali ako by trpeli permanentným PMS v kombinácii s BSE a maniodepresiou. Samozrejme, verím, že byť manželkou policajta je mnohokrát náročné, ale keby boli všetky také hysterické kravy, o akých píše Šloser, na celom Slovensku by ste nenašli ženatého strážcu poriadku. 

    Autor sa v knihe zameriava na reálne policajné postupy a právomoci jednotlivých stupňov riadenia (koniec koncov, ako bývalý poliš to má z prvej ruky) a hovorí o tom, že jedna malá kapsulka nevystačí na opratie hory osratých spodkov - teda v preklade že jeden férový človek v celej štruktúre plnej hajzlov ju nedokáže udržať vo fungujúcom stave. Občas sa mi zdali niektoré veci mierne zjednodušené - keby mne ide niekto po krku, zrejme by mi nestačilo pár pív s fernetom, aby som bola zvoľná ísť na stretnutie s ním napichnutá plošticou - ale autor možno nechcel brzdiť dynamiku deja zbytočnými okľukami. Hoci teda niekedy išiel zase trochu zbytočne do detailov a nakoniec pre dej nebolo podstatné, že je úradník cukrovkár alebo že policajta bolia kríže. Síce tak dostali smrteľný ľudský rozmer, ale nemusím vedieť všetko. No a záver - ten je veľmi originálny a smutne pravdivý. Takéto ukončenie príbehu som naozaj nečakala, ale keď sa nad tým zamyslím, iný koniec by autorovi čitateľ nezožral ani s troma lyžičkami cukru a kvetinkou z marcipánu.

    Polícia v rukách mafie sa síce neodohráva v súčasnosti, ale na súčasnú situáciu až nepríjemne dôrazne reflektuje. Peter Šloser opäť nič neprikrášľuje a predostiera čitateľovi nepríjemnú pravdu o tom, aká tenká môže byť hranica medzi právnym a mafiou riadeným štátom. Pretože vidina moci dokáže umlčať aj najhlasnejší hlas svedomia. Táto kniha nám neponúka spoľahlivého vyšetrovateľa, ktorý na konci knihy triumfálne zacvakne želiezka okolo padouchových potetovaných zápästí, skôr poukazuje na to, že každý dokáže preskočiť len určitý počet polien, čo mu ostatní hádžu pod nohy.

    Prajem príjemné čítanie! :)