Trója - hanebný Achilles, bezohľadný Paris a ďalší "hrdinovia"

     Ako áno, ako nie, práve uplynulý rok sa u mňa niesol v znamení gréckej mytológie. Inklinovala som k nej už odmalička, keď som so zatajeným dychom sledovala bábkového Odysea s hlasom Michala Dočolomanského (v tých časoch mi znel ako Macko Uško) pri jeho márnej snahe dostať sa domov. Každá Veľká noc znamenala Súboj Titanov - samozrejme nie ten nový, kde herec z Avatara zahodí invalidný vozík do šrotu a pre zmenu sa oháňa mečom, ale starú verziu, kde Calybos vyzerá ako polámaná hračka, Kraken je čudný hybrid Dwayna Johnsona a nasranej murény, a efekty sú robené na hrnčiarskom kruhu a tkáčskych krosnách. A pravdaže nemôžem vynechať nedeľné dopoludnia z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia a tak dále a tak dále, prestrih na mužnú hruď Kevina Sorba. Minulý rok som sa teda s pôžitkom začítala do Starých gréckych bájí a povestí, osvedčenej to klasiky od pána Petišku, s menším pôžitkom do Dcéry Sparty, ktorá mi ukázala, že žiadny malicherný olympský boh nemôže byť taký otravný, ako jedna umraučaná Dafne, a mytologickú jazdu som zavŕšila na samom sklonku roka dielom Trója od Stephena Frya.

    Toto je príbeh, ktorý všetci poznáme. Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná menom Helena, čo mala tú smolu, že bola najkrajšia na svete. Teraz na mňa zrejme pozeráte so zdvihnutým obočím, že si viete predstaviť aj väčšie prekliatie než nadpozemskú krásu, napríklad zrastené obočie alebo predkus, za ktorý by sa ani králičí šampión nehanbil. No keď aj upustím od uvedomelých konštatovaní, že krása je vec pominuteľná a navyše čumieť na ženu s otvorenou hubou a slinou až na kolene je neslušné a povrchné, uvedomme si, že spomínaná princezná žila v dobe, kedy názor ženy mal zhruba takú váhu ako kravský výkal. Dá sa využiť na hnojenie, ale to je asi tak všetko (pokiaľ náhodou nebola bohyňou čohokoľvek od lásky cez múdrosť až po spánkovú depriváciu. Možností bolo neúrekom). Po tom, čo si ju niekoľko "hrdinov" posúvalo sťa horúci gaštan politickej zodpovednosti (únos sem, únos tam), zaparkovala po boku kráľa Menelaa a vyzeralo to, že by mohla mať chvíľu zase svätý pokoj. Ibaže egocentrickí bohovia sledujú vlastné zámery a nejakú Helenu môžu mať u svojej ambróziou voňajúcej ctenej riti, a tak sa stalo, že Afrodita prisľúbila najkrajšiu ženu sveta trójskemu princovi Paridovi. A čo by to bol Paris za sebeckého bezohľadného zmrda, totiž princa, keby ho zaujímala taká blbosť, ako že je jeho vyvolená vydatá za gréckeho kráľa. Takže Helena si môže odškrtnúť zo zoznamu ďalší únos, Paris sexi manželku, bohovia zámer ktorý opäť nevypálil podľa ich zbožných predstáv a ľudstvo konflikt, nemajúci v mýtoch (a možno aj dejinách) obdobu.

    Stephen Fry je bohovský rozprávač, čo spoľahlivo dokázal už v knihe Mýty (a určite aj v Hrdinoch, ale tých som zatiaľ nemala tú česť čítať). Svojej povesti nezostal nič dlžen ani pri Tróji a vyrozprával mnohokrát reprodukovaný príbeh svojím vlastným štýlom - moderne, čitateľne, sympaticky a zrozumiteľne. Odvolávajúc sa na mnohých autorov venujúcich sa gréckej mytológii, najmä na Homéra, dopĺňa známy dej vlastnou fantáziou a uhlom pohľadu. Výsledkom je naozaj originálne a neuveriteľne zábavné dielo, ktoré by vám nemalo ujsť, aj keď repliky z Tróje recitujete aj zo spánku a viete, čo chce Achilles povedať, ešte skôr než Brad Pitt otvorí hubu. Keď som už zabŕdla do filmového spracovania, vo "Fryovej" Tróji nečakajte žiadneho nežného Orlanda Blooma. Paris v jeho podaní nemá nič z Legolasa ani Willa Turnera (ten Orlando hrá vlastne furt nežných cukrúšov. No ale zase s takým sladkým ksichtíkom, môže byť rád že dostáva aspoň mužské role). 

    Zatiaľ čo mnohí autori sa snažia vykresliť hrdinov z mýtov ako polobožské (to niektorí aj sú, poľahčujúca okolnosť), cnostné a melancholické bytosti, ochotné obetovať sa pre vyššie dobro a hoci dať aj ľavú obličku na charitu, Stephen Fry ich poľudštil (ak sa o chlapovi, zversky vyčíňajúcemu uprostred plieneného mesta, dá vôbec hovoriť v súvislosti s ľudskosťou) a prisúdil im prachobyčajné človečie neduhy ako nie práve najbystrejšiu myseľ, prílišnú sebadôveru, podlosť alebo tvrdohlavosť. Koľko životov mohlo byť ušetrených (minimálne na jednej strane), keby Achilles netrucoval ako decko, ktorému na pieskovisku vzali obľúbenú lopatičku, a dokázal sa povzniesť nad subjektívne krivdy. A taký Odyseus tiež nie je moja zidealizovaná bábka s hlasom macka Uška, ktorá svojou prefíkanosťou síce pripraví kyklopa o zrak, ale inak je to správny chlap. Vlastne sa už vôbec nečudujem, prečo ho Dante namiesto raja umiestnil rovno do stredu pekla (niežeby som čítala Danteho. To len vďaka toť Stephenovi sa môžem tváriť múdro). 

    Hoci je Stephen Fry nepochybne nesmierne inteligentným (a podľa vlastných slov aj skromným a nezvyčajne atraktívnym) jedincom, nesnaží sa čitateľov na smrť unudiť alebo frustrovať demonštráciou svojich vedomostí. Z jeho prejavu nekričí "hľaďte, nehodní, aký som ja osvietený, a zaplačte nad svojou obmedzenosťou!". Naopak, je si vedomý, že píše pre masy, a tak rozpráva o Tróji súčasným jazykom, trpezlivo vysvetľuje a neotáľa zopakovať ten istý fakt aj zo desaťkrát, aby nenarušil plynulosť čítania nutnosťou potupne listovať na začiatok a hľadať, kto do pekla má byť ten Deifobos. Mimochodom, ak vám to náhodou vypadne, Stephen to nepripomenie a ani z kontextu to nedokážete vylúštiť, na konci knihy nájdete veľmi nápomocný menný zoznam dôležitých zúčastnených. Fry skrátka myslel na všetko.

    Tróji samozrejme opäť nechýba Fryov nenásilný, sofistikovaný humor. Nie je to kniha vtipov, ktorú si celú oprskáte raňajkami, druhými raňajkami, obedom, olovrantom, čajom o piatej a ďalšími hobitími chodmi, ale autor presne vie, kde treba hovoriť vážne a kde si môže dovoliť nejakú tú trefnú poznámku. Navyše aj bojovníci v jeho podaní rozprávajú ako dnešní ľudia, čítať ich dialógy jej naozaj zážitok. Ako som už spomínala, kostra príbehu je vyvodená zo známych "mytofaktov" (asi som vymyslela nový pojem), ale Fry ho dotvára vlastnými detailami. Bolo pre mňa zaujímavé porovnať Petiškovu strohú, bájnu verziu s Fryovým sviežim, moderným ponímaním. Zatiaľ čo u Petišku je Helena len akýmsi suvenírom, ktorý si protagonisti posúvajú hore-dole, ale inak veľmi nemá čo povedať, Fry jej vdýchol osobnosť, zmietanú výčitkami svedomia a deprimovanú zo svojej situácie.

    Stephen Fry a grécka mytológia sa k sebe skrátka hodia ako pivo a rebrá s cesnakom. Fry má o mýtoch dokonalý prehľad, naštudovaných mnoho prameňov, ale napriek tomu dokáže tému spracovať ľudsky a príťažlivo (príťažlivosťou sa jeho rozprávaniu vyrovná snáď iba jeho hladká, súmerná tvár). Ak ste už niektorú z jeho kníh čítali, Trója vám už pravdepodobne tróni na poličke. Ak aj nie, pokojne si ju doprajte, Fry nepatrí k autorom, čo k svojmu dielu pristupujú v duchu hesla "všetko alebo nič", a bez predchádzajúcich častí si ani neškrtnete. Občas sa na svoje predchádzajúce knihy odvoláva, ale ak ste ich aj nečítali, pôžitok z Tróje nebude o nič menší. Rozhodne je to čítanie, ktoré stojí za to.

    Prajem príjemné čítanie! :)