tyrkySOVA

     Niektoré veci berieme ako fakt, skrátka preto, že je to tak pohodlné, že to tak proste je a nikdy nám nenapadlo sa zamyslieť, či naozaj a prečo vlastne. Ak sa vám zdá, že som práve popísala bežný deň voliča Smeru - no áno, je to možné, ale pôvodne som chcela hovoriť o knihe. Garrett Ryan si ma minulý rok získal svojou knihou o antickom živote s dlhým názvom plným prívlastkov (ak chcete vedieť, ktorá to bola, tak táto ) a preto som bez váhania siahla aj po jeho ďalšom diele s dlhým názvom plným prívlastkov, Šialení cisári, stratené mestá a sochy bez nosa. O skvelý preklad sa postaral Matúš Pavlík.     No tak schválne, prečo toľkým antickým sochám chýba frňák? Žeby pokusy o cosplaying Voldemorta siahali až do takej vzdialenej histórie? Alebo je za tým zbabraná plastika? A čo sa dialo v Pompejách a Herculaneu (to je to druhé mesto s pauznutými panáčikmi) predtým, ako ich opľul Vezuv a premenil ich na Medúzinu predzáhradku? Bol Caligula naozaj taký pošuk, ako s...

       Nikdy nepohrdnem čapákom oroseného. Jaj, a ešte dobrým retellingom na grécku mytológiu, kvôli tomu sme tu (ale ak máte čapáka, tiež sa neurazím). Mojím jednoznačným favoritom síce zostáva nenapodobniteľný Stephen Fry a jeho svojský, láskavo-cynický humor (áno, taká kombinácia existuje a ešte aj funguje, vďaka za opýtanie), no nemám problém ani so ženským zastúpením prerozprávaných mýtov. Natalie Haynes si ma získala už Príbehom Medúzy (keby dačo, tak tutok ), preto bola pre mňa jej nová kniha Tisíc lodí jasnou voľbou. O preklad sa skvelo postarala Veronika Majerová.     Koľkokrát a z koľkých pohľadov sme už počuli príbeh pádu bájnej Tróje? Homér ho zveršoval do Iliady (skôr si trúfnem na päťkilový rare steak než na Ilias), Madeleine Millerová spievala o Achillovi, Orlando Bloom zahodil Legolasovu blond parochňu a prehodil cez plece Helenu...a pritom Helena akoby zostávala jedinou ženou, ktorá v celom tom bordeli stála za reč. Koľko iných žien bolo za...

     Jennifer Saintová sa slovenskému čitateľovi predstavila knihou Ariadna - to je tá fešanda, čo asi rada štrikuje, potom svojich frajerov obdarúva prebytočnými klbkami vlny a oni sa s nimi vydávajú v ústrety zmutovaným býkom. Neskôr si posvietila na Elektru, dievčinu, ktorá otcovi odpustila aj vraždu vlastnej sestry, lebo veď bohov treba poslúchať, nech si vymyslia akúkoľvek kravinu. V najnovšej knihe nás zoznámila s Atalantou , ďalšou hrdinkou gréckej mytológie, ktorá nemala na ružiach ustlané. A ak, tak iba takých raw, aj s tŕňmi a všetkým ostatným. O preklad sa postarala Saskia Kastl.     Atalanta si mohla nažívať celkom inak, keby v plienkach ukrývala penis. Dievčatko však nijak nezapadalo do kráľovských plánov, takže milý otec dal bábätko pohodiť na úpätie hory, nech sa stane vôľa božia. Tá sa aj stala, ale inak, než si predstavoval. Atalanty sa ujala bohyňa Artemis, ktorá ju vychovala na svoj obraz - rýchlu, obratnú, neľútostnú a v neposlednom rade, mu...

     Grécka história je fascinujúca. Ono v tom bude hrať rolu aj to, že je jedna z najdlhších zdokumentovaných, ak za dokumentáciu nepovažujeme kreslenie býkov uhlíkom po stenách (pri všetkej úcte k praľuďom. Stále mali viac mozgových buniek ako mnohí z ich potomkov). A úprimne, národ, ktorý považoval za dobrý nápad hodiť uhorky do jogurtu a vytvoriť z toho národné jedlo, si zaslúži rešpekt! Ja mám najradšej ich mytológiu (aj keď korenené mäso v kombinácii s uhorkami v jogurte má tiež niečo do seba), ale o ich histórii si rovnako rada prečítam, hlavne keď to je v stráviteľnej beletrizovanej forme, ako ponúka Conn Iggulden  vo svojej ďalšej knihe Lev. O skvelý preklad sa postarala Lucka Halová.     Tentokrát nepôjde o Ezopovu bájku o tom, že lev je macher len kým mu netrčia paprče zo siete. Sledujeme Perikla a Kimóna, zvučné to mená gréckych dejín, na ich hrboľatej, kostrbatej, sandále derúcej ceste za večnou slávou (alebo aj do prdele dejín, lebo úspech má ...

     Svoju lásku k Jasonovi Momoovi a gréckej mytológii vôbec netajím, práve naopak. Aj by som vám začala ospevovať tú jeho turbosexy jazvu na obočí a tie trojuholníky čo pokrývajú nemalú časť jeho hrdinsky tvarovanej postavy a zrejme by som sa pristavila aj pri tej scéne z Game of Thrones, kde vystaví na obdiv svoje grandiózne pozadie v plnej kráse...ale asi by som sa mala zamerať skôr na tú mytológiu, čo? No dobre teda, prepáč Jason, skúsim to zase nabudúce. Taaak jo, mytológia ma fascinuje vo všeobecnosti, ale nakoľko tá grécka je dosť poruke (ak teda buransky opomenieme slovanskú), najviac sa zameriavam práve na ňu. A zo všetkých kvalitných autorov, ktorí sú schopní vziať tísice rokov staré príbehy a pretaviť ich do podoby stráviteľnej aj pre súčasného konzumenta tekvicového latté so škoricou a chia semienkami (a avokádom. Vždy tam musí byť avokádo!) mám jednoznačne najradšej Stephena Frya. On dokáže starovekým hrdinom vdýchnuť život tak realisticky, že by sa mohli v ...

    Medúza. Čo vám ako prvé napadne pri slove "medúza"? Priesvitný živočích, ktorý vyzerá efektne v plytkej morskej vode, no už menej keď vám tie svoje pŕhlivé končatiny pricapne na nohu? Alebo obluda z gréckej mytológie, ktorá si namiesto šampónu kupovala kolónie myší, aby mala čím nakŕmiť svoj účes, a jej pohľad by nevydržal ani Zoolander? Medúza (tá mytologická, hoci tá zoologická má tiež niečo do seba) ma vždy fascinovala, no priznávam, že som ju vnímala tou mačistickou optikou, ktorú nám podsúvajú grécke báje vrátane môjho milovaného Súboja titanov. O to viac ma teší, že Natalie Haynesová vyrozprávala Medúzin príbeh z úplne iného pohľadu. Výborný preklad má na svedomí Jana Pernišová.     Neverím, že Medúzu treba nejak zvlášť predstavovať, ale robím to vždy, tak si holt zopakujme recept na varený zemiak: kde bolo tam bolo, boli tri sestry Gorgonami zvané, pričom dve z nich vyzerali ako nasraný chrlič a tá tretia ako erotický sen čitateľa Súmraku. Takže neunikla a...

          Grécke báje sú mi blízke už od detstva a myslím, že ma nikdy neomrzia, napriek tomu musím uznať, že ženské charaktery v nich majú dosť podružné postavenie. Darmo, ženy v gréckej mytológii slúžia buď ako výstavný suvenír (Helena), obetná koza (Ifigénia), podlá zradkyňa (Klytaimnestra), alebo prinajlepšom úctyhodná, verná a poriadna manželka, čo sedí doma na riti a zohrieva krb kým jej muž konečne trafí domov (Penelopa). Ešte aj bohyne, hoci im bol venovaný väčší rešpekt než bežným smrteľníčkam, sú zobrazované ako bytosti bez výnimočného intelektu, schopné sa do krvi pohádať pre jablko. Výnimočné a metaforické jablko, ale furt len jablko. No a potom prišla Jennifer Saintová , ktorá sa rozhodla pozrieť na známe báje z iného uhla pohľadu. Toho ženského. Po Ariadne dala teraz slovo Elektre a v rovnomennej knihe prerozprávala históriu Trójskej vojny.     Elektra vyrastá v rozvrátenej rodine. Jej milovaný otec Agamemnón obetoval jej sestru Ifig...

       Ako áno, ako nie, práve uplynulý rok sa u mňa niesol v znamení gréckej mytológie. Inklinovala som k nej už odmalička, keď som so zatajeným dychom sledovala bábkového Odysea s hlasom Michala Dočolomanského (v tých časoch mi znel ako Macko Uško) pri jeho márnej snahe dostať sa domov. Každá Veľká noc znamenala Súboj Titanov - samozrejme nie ten nový, kde herec z Avatara zahodí invalidný vozík do šrotu a pre zmenu sa oháňa mečom, ale starú verziu, kde Calybos vyzerá ako polámaná hračka, Kraken je čudný hybrid Dwayna Johnsona a nasranej murény, a efekty sú robené na hrnčiarskom kruhu a tkáčskych krosnách. A pravdaže nemôžem vynechať nedeľné dopoludnia z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia a tak dále a tak dále, prestrih na mužnú hruď Kevina Sorba. Minulý rok som sa teda s pôžitkom začítala do Starých gréckych bájí a povestí, osvedčenej to klasiky od pána Petišku, s menším pôžitkom do Dcéry Sparty, ktorá...

         Grécka mytológia sa dodnes teší veľkej obľube. Povedala by som, že spomedzi ostatných súborov príbehov a teórií o tom, ako vznikol svet a prečo dážď padá zhora nadol, patrí k najobľúbenejším aj v dnešnej dobe. Niežeby sme stále verili, že nám nebo nepadne na hlavu iba vďaka obrovi, ktorý je taký obetavý, že ho pre dobro nás všetkých drží na vlastných pleciach, alebo že slnko vychádza preto, že niekto osedlá voz ťahaný plamennými koňmi a vydá sa na každodennú tour de obloha. Ale keď už je raz to Grécko kolískou civilizácie, tak nejak by sa patrilo aby aj ich slovesnosť zastávala špeciálne miesto v našich srdciach. Alebo je to skrátka tým, že Herakles a Perseus vyzerajú dobre v telke. Na Thora sa dá vlastne pozerať tiež, keď už sme pri tom, ale o severanoch sa porozprávame niekedy inokedy. Teraz by som rada stratila nejaké to slovo za nádherné dielo Staré grécke báje a povesti od pána Eduarda Petišku.     Na začiatok musím skonštatovať zrejmé: H...

       Hodiny dejepisu sa vo všeobecnosti netešia veľkej obľube. Napriek ich nespornej dôležitosti mládež často zastáva názor, že už to, čo sa stalo včera, nie je dôležité, tak prečo sa vracať k udalostiam spred tisíc (a viac) rokov. Zase nech som spravodlivá, mňa memorovanie časových liniek tiež nedostávalo do nadšenej extázy. Pre človeka, čo si horko ťažko zapamätá vlastné narodeniny (občas sa musím ísť pozrieť do občianskeho preukazu aby som si bola istá), nie je snaha o zapamätanie si dátumu upálenia Jana Husa alebo dobytia Bastily práve šťastne stráveným časom. A to už nejdem spomínať milión nástupníckych kráľovských línií s ich pohrobkami a ľavobočkami (v tomto smere majú u mňa Targaryeni výnimku. Smola no, Ferdinand I. Habsburský nikdy nemal draka). Takže áno, pokiaľ ide o históriu, často sa ma zmocňuje obava z textu s podtónom učebnice. Našťastie, to ani zďaleka nie je prípad knihy s pútavým názvom Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori od historika Garr...