Jennifer Saint - Atalanta

     Jennifer Saintová sa slovenskému čitateľovi predstavila knihou Ariadna - to je tá fešanda, čo asi rada štrikuje, potom svojich frajerov obdarúva prebytočnými klbkami vlny a oni sa s nimi vydávajú v ústrety zmutovaným býkom. Neskôr si posvietila na Elektru, dievčinu, ktorá otcovi odpustila aj vraždu vlastnej sestry, lebo veď bohov treba poslúchať, nech si vymyslia akúkoľvek kravinu. V najnovšej knihe nás zoznámila s Atalantou, ďalšou hrdinkou gréckej mytológie, ktorá nemala na ružiach ustlané. A ak, tak iba takých raw, aj s tŕňmi a všetkým ostatným. O preklad sa postarala Saskia Kastl.

    Atalanta si mohla nažívať celkom inak, keby v plienkach ukrývala penis. Dievčatko však nijak nezapadalo do kráľovských plánov, takže milý otec dal bábätko pohodiť na úpätie hory, nech sa stane vôľa božia. Tá sa aj stala, ale inak, než si predstavoval. Atalanty sa ujala bohyňa Artemis, ktorá ju vychovala na svoj obraz - rýchlu, obratnú, neľútostnú a v neposlednom rade, mužov nepotrebujúcu. Napriek tomu ju Artemis pri prvej príležitosti vyšikuje na výpravu Argonautov - aby mohla dokázať, že neexistuje nič, čo by muž dokázal a ona nie, možno s výnimkou čúrania v stoji. Honba za zlatým rúnom však vypáli celkom inak.

    Atalanta, Atalanta, ty si mi dala inak zabrať! Grécku mytológiu zbožňujem v mnohým podobách a tieto retellingy, s ktorými sa v ostatnom čase roztrhol mech z volskej kože s vyšívaným antickým motívom, mi väčšinou brnknú na správnu strunu. S Atalantou som však akosi nevedela nájsť spoločnú reč. Možno to bolo spôsobené aj tým, že rozprávačka trávila pomerne veľa času vnútorným monológom, takže na nejaký pokec jej nezostával priestor. Plavbu na palube Argo som si otitulovala podnadpisom "Mindžujeme na lodi" - Atalantu sralo vari všetko. Ako na ňu čumia, ako ju prehliadajú, že sa schyľuje k boju, že sa nebojuje dosť, že ju bolia ramená, že nemôže ukázať čoho je schopná...okej, tú bolesť ramien beriem, ja by som s veslom zvládla tak zábery, než by mi odpadli končatiny - a tými dvoma myslím dopredu a dozadu. Autorka sa snažila vdýchnuť tejto výnimočnej hrdinke život, čo sa jej nesporne podarilo, len keby jej toho toľko nešrotovalo v hlave.

    Keď prerozprávate notoricky známy príbeh s pevnou osnovou, veľmi si nemôžete vyskakovať, no páči sa mi, že autorka využila na maximum aj ten obmedzený priestor na manévrovanie. Atalantu teda vmanévrovala do Meleagrovho náručia - v ich prípade bolo postupné zbližovanie pekne opísané, priateľstvo prerástlo do niečoho intenzívnejšieho a slúži im ku cti, že po sebe neskočili hneď, ako sa zdvihli kotvy. Atalantine vzťahy s ostatnými členmi výpravy boli opísané celkom povrchne, no keď sa raz v gréckych bájach nepísalo nič o tom, že by Atalanta vykopla Peleovi úsmev z lebky, neradno to tam nasilu vtĺkať. Veľmi sa mi páčilo tiež prepojenie na iné mýty - stretneme sa napríklad s Heraklom, ktorý opäť nie je Kevin Sorbo, alebo budeme pozorovať Iasona a Medeiu na ich krvavej púti za vlastnými cieľmi. 

    Keďže som za posledné roky prelúskala viacero zbierok gréckych mýtov, mala som tušáka, ako to s Atalantou dopadne, preto autorke kvitujem, že sa opäť vybrala vlastnou cestou a síce Atalante nevytvorila happyend šitý na mieru, ktorý jej napriek tomu bude sedieť ako volovi tiara, no predsa jej príbeh ukončila menej drasticky. To ma potešilo, lebo hoci som občas Atalantu nedokázala pochopiť (nebojí sa znásilnenia kentaurami, ale z pohyblivých útesov si skoro cvrkne do tuniky), dokázala si získať moje sympatie do takej miery, aby som jej priala ak nie šťastný, tak aspoň uspokojivý koniec.

    Atalanta v podaní Jennifer Saintovej sa síce nezaradí medzi moje obľúbené podoby gréckej mytológie, no rozhodne vám má čo ponúknuť. To, čo ja nazývam zbytočným kalkulovaním, niekto možno zhodnotí ako bohatý vnútorný svet. Nelogické zmýšľanie zase dáva hrdinke ľudský charakter. Celkovo by som privítala viac akcie a dobrodružstva, ale na to sú tu zrejme iné báje. Takže sa smelo nechajte strhnúť Atalantinou rýchlosťou. 

    Prajem príjemné čítanie! :)