Stephen Fry - Hrdinovia

     Svoju lásku k Jasonovi Momoovi a gréckej mytológii vôbec netajím, práve naopak. Aj by som vám začala ospevovať tú jeho turbosexy jazvu na obočí a tie trojuholníky čo pokrývajú nemalú časť jeho hrdinsky tvarovanej postavy a zrejme by som sa pristavila aj pri tej scéne z Game of Thrones, kde vystaví na obdiv svoje grandiózne pozadie v plnej kráse...ale asi by som sa mala zamerať skôr na tú mytológiu, čo? No dobre teda, prepáč Jason, skúsim to zase nabudúce. Taaak jo, mytológia ma fascinuje vo všeobecnosti, ale nakoľko tá grécka je dosť poruke (ak teda buransky opomenieme slovanskú), najviac sa zameriavam práve na ňu. A zo všetkých kvalitných autorov, ktorí sú schopní vziať tísice rokov staré príbehy a pretaviť ich do podoby stráviteľnej aj pre súčasného konzumenta tekvicového latté so škoricou a chia semienkami (a avokádom. Vždy tam musí byť avokádo!) mám jednoznačne najradšej Stephena Frya. On dokáže starovekým hrdinom vdýchnuť život tak realisticky, že by sa mohli v tých svojich bedrových rúškach pokojne prechádzať medzi nami. A kniha Hrdinovia samozrejme nie je výnimkou.

    Kto by nepoznal Herakla, nasvaleného Diovho syna, s kapucňou z levej hlavy (alebo aj bez nej, lebo Kevin Sorbo bol proti týraniu zvierat a Disney predsa nebude traumatizovať deti tým, že hrdina má na hlave zodratého Mufasu. Ale koberec zo Scara v Hádovej obývačke je asi oukej) a dvanástimi úlohami hodnými jeho božskej podstaty? Alebo Tesea, ktorý sa zhostil úlohy crashpanáka v prvom prototype bludiska na svete, obývaného nezvyčajným plemenom hovädzieho dobytka? A určite vám niečo hovorí aj meno Oidipus - chlapík, čo pravdepodobne vynašiel Deň matiek, ale našťastie sa jeho spôsob osláv rokmi pretransformoval na recitovanie básničiek a kreslenie srdiečok. Fry vás však zoznámi aj s menej zvučnými menami, ako napríklad Bellerofontes - mne to, nevedno prečo, evokuje Beowulfa, ktorý síce pochádza z iného pobrežia, ale tiež sa rád polonahý mlátil s príšerami, tak prečo nie. Každopádne to bol práve Bellerofontes, čo ako prvý pojal za parťáka okrídleného koňa Pegasa, aj keď sa nás scenáristi Súboja Titanov snažia už roky presvedčiť, že to bol Perseus (ten mal len okrídlené papučky od Herma, nie celého koňa, chudák diskriminovaný). A aby toho testosterónu nebolo na jednu knihu priveľa, autor zahrnul do svojho výpočtu hrdinov aj Atalantu - nie, nie je to Nicole Kidman v Aquamanovi, táto má o jedno áčko viac a o jedného ultrasexy syna menej. 

    Na Fryovej tvorbe najviac milujem, ako doťahuje miliónkrát vyrozprávané príbehy do detailov. Ono to je ako keby si zobral nejakú tú okrovoterakotovú grécku amforu s čiernym výjavom boja Herakla s Nemejským levom (to je ten, z ktorého si potom spravil kapucňu) a vymaľoval ju s Picassovou paletou. Hrdinom, ktorí pôsobia v pôvodnom znení ako tupé, aj keď odolné bábky pohybujúce sa v dráhach vyznačených znudenými (alebo na smrť urazenými) bohmi, prepožičiava vlastné motívy, emócie a charakter (alebo jeho žalostný nedostatok). A dialógy! Dialógy Fry skladá absolútne geniálne, súčasne a úžasne vtipne.

    Oproti Mýtom sa mi zdalo, že pri Hrdinoch stavil na trochu serióznejší výklad. Niežeby bol únavný ako ten starček z Marečku podejte mi pero čo chcel Plhu učiť latinu, ale výskyt fórov na meter štvorcový textu je o niečo nižší. Aj tak sa samozrejme kniha číta výborne, napriek ohromnému množstvu všelijakých prepojení a dynastií a takého incestu a hentakej otcovraždy a synov čo majú za otca boha aj smrteľníka naraz lebo matka sa rada pelešila a božské a ľudské spermie očividne spolu vychádzajú lepšie než ich pôvodcovia. Fry to všetko síce vymenuje, aby bol poriadok, ale jedným dychom zdôrazní, že si to nie je potrebné nasilu držať v hlave a vypichne len to, čo je pre dej dôležité. A potom to ešte pokojne trikrát zopakuje, lebo mu je jasné, že sme len ľudia. A poznámky pod čiarou? To, čo je v iných knihách vnímané ako nepríjemné vyrušovanie a textový ekvivalent jehovistov za dverami (nechcete otvoriť, ale nakoniec otvoríte lebo to môže byť dôležité a zas sa vás len niekto pýta či poznáte Ježiša) vyšperkoval Fry do absurdnej dokonalosti (a občas jemného nabádania na kúpu svojej predchádzajúcej knihy. No čo, aj on musí z niečoho žiť).

    Tvorba Stephena Frya v sebe úžasne spája náučný aspekt so skvelým rozprávačským štýlom a inteligentným humorom, no a Hrdinovia samozrejme nie sú výnimkou. Pre absolútnych nováčikov v oblasti gréckej mytológie je možno vhodnejšie začať Mýtmi, na ktoré sa občas odvoláva, ale ak ich nemáte poruke, pokojne sa nechajte zlákať mužnými hruďami (a jednou ženskou, pre úplnosť) Hrdinov, rozhodne nebudete stratení, rozšírite si obzory a ešte sa aj skvelo pobavíte.

    Prajem príjemné čítanie! :)