Balada o hadoch a vtáčatkách - Sneh padá navrch. A často ukrýva hovno

     Svojho času som totálne prepadla fenoménu Hry o život. To isté by som mohla síce povedať aj o Twilighte, a tým sa tak nadšene nechválim, ale čo už, všetci máme nejaké hriechy nezralého mládí. Medzi moje patria bokové rifle, z ktorých mi trčalo pol prdele aj keď som vzpriamene stála a čítanie presladenej upíriny. Dnes už našťastie viem, že nohavice majú končiť pod pazuchami a upír má trhať hrdlá, nie suplovať diskoguľu. Späť k Hrám o život, táto séria ma nadchla už keď vyšla a ako som zistila po nedávnom rereadingu, stále má niečo do seba. Preto som s radosťou uvítala šancu ešte nejaký ten čas v Paneme zotrvať a vďaka Suzanne Collins sa doň vrátiť prostredníctvom knihy Balada o hadoch a vtáčatkách.

    Desať rokov po vojne medzi Sídlom a obvodmi sa Panem spamätáva z jej následkov. Dokonca ani život v Sídle nepripomína večierok u Nicki Minaj – žiadne trblietky na toaleťáku a diamanty v kredenci. Niektoré rodiny dokonca žijú z ruky do úst, hoci sa snažia stále pôsobiť ako výkvet smotánky. Jedným z nich je aj budúci prezident (čo ešte nevie) Coriolanus Snow. Možnosť pôsobiť ako mentor v Hrách o život pokladá za jedinečnú šancu oprášiť zašlú slávu rodu Snowovcov a odrazový mostík k hviezdnej budúcnosti. Keď však dostane pod patronát jasnú outsiderku, dievčinu z Dvanásteho obvodu, namiesto strmhlavého letu očakáva skôr tvrdý pád na hubu. Slečna Dvanástka však v sebe skrýva viac, než pľúca plné uhoľného prachu, a Coriolanovi z nej začínajú mäknúť kolená (o tom, čo mu naopak tvrdne, niekedy inokedy). Otázne je, čo je ochotný urobiť pre lásku a čo pre osobný prospech.

    V Balade o hadoch a vtáčatkách ponúka Suzanne Collins nový pohľad na Hry o život. Zatiaľ čo v trilógii nechala čitateľa pobehovať Katniss za zadkom priamo po aréne, tentokrát bude mať možnosť si ich vychutnať z druhej strany – z pohľadu mentorov, ktorým síce nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, no predsa len hrajú o veľa. V Coriolanovom prípade doslova o celú budúcnosť, nakoľko prítomnosť mu nepríjemne padá na tú jeho kučeravú hlavu. Bolo pre mňa celkom prekvapením, ako odlišne to v Paneme vyzeralo 60 rokov pred Katnissiným „time of my life“. Zatial čo v trilógii bol každý ročník Hier o život väčšou udalosťou ako inaugurácia prezidenta (zvlášť keď v ich prípade sa ten aktuálny držal funkcie viac než Kaliňák), v Balade o hadoch a vtáčatkách mali zhruba takú sledovanosť ako týždňová repríza predpovede počasia. Nehovoriac o tom, že vyvolení z trilógie boli celebritami, pred ktorými si nejeden obyvateľ Sídla od vzrušenia takmer cvrkol do holografických gatiek, no v počiatkoch Hier o život sa k nim správali s oveľa menšou (ak vôbec nejakou) úctou. Aj domáci škrečok v nich vyvolal väčšie emócie, teda ak ho počas vojny nezožrali s varenými zemiakmi.

    V Hrách o život nikto nemal prezidenta Snowa rád, o tom snáď ani nemusíme diskutovať. Číročíre zlo s prenikavým pohľadom, ktoré okolo seba rozhadzuje ruže s väčším entuziazmom ako Honza Novotný, ale pritom sa neštíti vyvraždiť celý Obvod iba preto, že jedna dievčina odmietla len tak umrieť. Bola som naozaj zvedavá, aká bola jeho životná cesta a čo ho viedlo k tomu, že jeho charakter je viac zdegenerovaný než Quasimodova chrbtica. Úprimne, čakala som trochu prvoplánový tragický osud nenaplnenej lásky, ktorá viedla jedného mladého muža k bolestnej túžbe pomstiť sa všetkému živému, ale Suzanne Collins si zjavne nepotrpí na Rómea a Júliu a svoj príbeh viedla odlišným smerom. Nechýbajú prekvapivé dejové zvraty, zopárkrát som si veru zbierala kostrč zo zeme. A v závere dostal dej temný, priam až kingovský nádych – výskala by som od nadšenia, ale mala som príliš veľa práce s počítaním zimomriavok a nesúhlasným krútením hlavou. Nesúhlasným preto, že s konaním postáv sa pri najlepšej vôli súhlasiť nedalo, nie preto že by to Suzanne zle napísala, to len pre istotu.

    Dej má zo začiatku trochu rozvláčnejší rozbeh, a aj neskôr dostáva veľa priestoru Coriolanovo prospechárske kalkulovanie, ale celkovo sa Balada číta veľmi dobre a veľmi rýchlo. Suzanne Collins sa opäť ukázala ako nádejná psychologička a opakovane stavia svoje postavy na rázcestia, kde ich často čaká výber z možností „do prdele“ a „do ešte väčšej prdele“. A samozrejme sa každé takéto rozhodnutie podpisuje na ich osobnosti – aj správne rozhodnutie môže v konečnom dôsledku človeka posrať. Tejto knihe by sa celkom hodilo motto „Vraždenie je ako sex. Prvýkrát to môže bolieť, ale s trochou praxe ťa to začne baviť.“ Hoci kniha spadá do young adult, my skôr narodení si ju neužijeme o nič menej ako cieľovka – za seba môžem povedať, že ako známy odporca romantiky jej ani v tomto smere nemám čo vytknúť. Obávala som sa, že zbližovanie Coriolana s jeho vyvolenou (vyvolenou do Hier, on by si ju sám zrejme nevybral) bude mať taký ten klišé otrepaný nádych enemies to lovers, ale kdeže – autorka dovolila ich sympatiám preskočiť už od začiatku a potom nechala prerásť počiatočné nedôverčivé priateľstvo v niečo viac. Či v lásku, to už nechám na vašom posúdení, v tejto knihe nič nie je také jednoznačné.

    Chronologicky sa Balada o hadoch a vtáčatkách odohráva o dosť skôr než Hry o život, a hoci nie je problém čítať ju samostatne, osobne by som odporúčala si ju strihnúť až po trilógii. Suzanne Collins samozrejme vysvetlí jednotlivé pojmy aj čitateľom, ktorí považujú Drozdajku za čudný druh hydinovej polievky, ale pre mňa bolo fascinujúce sledovať tvorbu konceptu Hier o život do podoby, v akej som ich spoznala. Nehovoriac už o tom, že som nachádzala v Snowovej minulosti viacero náznakov, prečo neskôr túžil Katniss vymazať z povrchu zeme aj so všetkým, čoho sa kedy mohla dotknúť. A že za tým nebolo iba zopár jedovatých čučoriedok.

    Balada o hadoch a vtáčatkách nie je knihou, ktorá by čerpala z úspechu pôvodnej trilógie a lenivo predostierala síce nostalgický, ale v podstate o ničom dej. Naopak, životná púť prezidenta Snowa je fascinujúcim náhľadom do duše, ktorá nebola snehobiela ani na začiatku, ale vplyv okolia a aj vlastné rozhodnutia ju pretransformovali na niečo neveľmi pekné. Som veľmi rada, že si Suzanne Collins zvolila na predstavenie prvopočiatkov Hier práve jeho osobnosť, lebo naozaj mal čo povedať. V spolupráci s ďalšími fascinujúcimi postavami, z ktorých spomeniem napríklad šialenú vedkyňu, pôvodného iniciátora hier alebo prvého moderátora z radov Flickermanovcov (o dosť menej šarmantného než bol neskôr Ceasar) vytvorili nezabudnuteľný, mrazivý a prudko čitateľný príbeh.

    Prajem príjemné čítanie! :)