tyrkySOVA

      Svojho času som totálne prepadla fenoménu Hry o život. To isté by som mohla síce povedať aj o Twilighte, a tým sa tak nadšene nechválim, ale čo už, všetci máme nejaké hriechy nezralého mládí. Medzi moje patria bokové rifle, z ktorých mi trčalo pol prdele aj keď som vzpriamene stála a čítanie presladenej upíriny. Dnes už našťastie viem, že nohavice majú končiť pod pazuchami a upír má trhať hrdlá, nie suplovať diskoguľu. Späť k Hrám o život, táto séria ma nadchla už keď vyšla a ako som zistila po nedávnom rereadingu, stále má niečo do seba. Preto som s radosťou uvítala šancu ešte nejaký ten čas v Paneme zotrvať a vďaka Suzanne Collins sa doň vrátiť prostredníctvom knihy Balada o hadoch a vtáčatkách.      Desať rokov po vojne medzi Sídlom a obvodmi sa Panem spamätáva z jej následkov. Dokonca ani život v Sídle nepripomína večierok u Nicki Minaj – žiadne trblie...

       Happy Hunger games and may the odds be ever in your favor! Pardon, ja som síce človek, ktorému sa nožík v hornej zásuvke otvára (vo vrecku ho radšej nenosím, ktovie kde by som sa napichla keby sa mi zase sám od seba otvoril) pri nadmernom používaní angličtiny tam, kde sa dá bez ťažkostí aplikovať slovenčina (viem, že to znie neuveriteľne, ale naozaj existuje slovenský ekvivalent slova heartbreaking). No povedzme si úprimne, niektorým replikám pristane preklad asi tak, ako mne šaty s hlbokým výstrihom. Viete, ako vyzerám ja v šatách s hlbokým výstrihom? Páči sa vám prázdny regál? Nie? Lebo v ňom nič nie je? Ten istý princíp. Ale dnes tu nechcem rozprávať o svojich smiešnych proporciách, ale o tom, ako som sa po takmer 15tich rokoch znova pustila do svetoznámej (verím, že raz tu budeme používať slovo "kultovej") trilógie Suzanne Collins, do Hier o život. Alebo Hunger games, opäť princíp šiat s výstrihom. Hneď na úvod chcem zdôrazniť, že toto nebude môj klasický ...