Prečo sú Hry o život najlepším YA svojej doby


     Happy Hunger games and may the odds be ever in your favor! Pardon, ja som síce človek, ktorému sa nožík v hornej zásuvke otvára (vo vrecku ho radšej nenosím, ktovie kde by som sa napichla keby sa mi zase sám od seba otvoril) pri nadmernom používaní angličtiny tam, kde sa dá bez ťažkostí aplikovať slovenčina (viem, že to znie neuveriteľne, ale naozaj existuje slovenský ekvivalent slova heartbreaking). No povedzme si úprimne, niektorým replikám pristane preklad asi tak, ako mne šaty s hlbokým výstrihom. Viete, ako vyzerám ja v šatách s hlbokým výstrihom? Páči sa vám prázdny regál? Nie? Lebo v ňom nič nie je? Ten istý princíp. Ale dnes tu nechcem rozprávať o svojich smiešnych proporciách, ale o tom, ako som sa po takmer 15tich rokoch znova pustila do svetoznámej (verím, že raz tu budeme používať slovo "kultovej") trilógie Suzanne Collins, do Hier o život. Alebo Hunger games, opäť princíp šiat s výstrihom. Hneď na úvod chcem zdôrazniť, že toto nebude môj klasický pokus o recenzovanie knihy - lebo písať, o čom sú Hry o život, je ako vysvetľovať, ako chutí vanilková zmrzlina. Kto to nečítal, ten to videl. Kto to nevidel, ten čo čítal. Kto to nevidel ani nečítal, pravdepodobne sa práve vrátil do civilizácie po desaťročí izolácie na opustenom ostrove s volejbalovou loptou. Pre takéto prípady tu mám špeciálne varovanie: TENTO ČLÁNOK BUDE OBSAHOVAŤ VIAC SPOILEROV, NEŽ SASKÁRSKY PLAGÁT BOSÝCH CHODIDIEL! A mimochodom, Matovič bol nejaký čas premiérom. Nežartujem.

Katniss Everdeen

    Hrdinky young adult kníh majú nezvyčajný talent vytáčať ma do nepríčetna a sú hlavnou príčinou, prečo som sa tomuto subžánru začala vyhýbať ako šibač kvalitnej voňavke. Jedna je taká naivná a tupá že, Romana Té pri nej pôsobí ako ašpirantka na Nobelovu cenu (za vzdávanie poslednej pocty smetiaku. Tak asi za  mier či za čo). Ďalšia je už v pätnástich rokoch životom skúšaná, ostrieľaná a drsná ako predseda zväzu strúhadiel na syr. Pravdaže len do doby, kým sa nezjaví ten pán dokonalý, ktorého nenávidí až do ľadového špiku svojich adamantiových kostí. Asi do tretej kapitoly, potom ho začne bezhranične milovať, lebo jej pomohol zasadiť zemiaky alebo taký nejaký životne dôležitý podnet. No a potom prišla Katniss. Samozrejme, tiež sa okolo nej vznáša taká tá "je iná ako ostatné" aura, ale Suzanne Collins to rada odpustím, lebo keby bola Katniss radová členka Dvanástky, ktorej jedinou špeciálnou schopnosťou je rozoznať podľa hmatu čierne uhlie od hnedého, trilógia by zrejme skončila prológom. Takže Katniss na rozdiel od svojich vrstovníčok dokáže zastreliť mravca sediaceho na hlave včele letiacej tri kilometre juhovýchodne, ale keďže by takéto konanie veľmi nedávalo zmysel, radšej svoj talent využíva na lov živočíchov, ktoré sa dajú zjesť. A neskôr na udržanie svojej vlastnej biednej existencie v aréne. Čo sa mi však páči, Katniss je napriek všetkému do veľkej miery realistickým charakterom. Áno, urobí impulzívne obdivuhodné gesto, keď sa nechá naverbovať namiesto milovanej mladšej sestry. Prvá myšlienka: Zachránila som Prim! Druhá myšlienka: Do piči, a je po mne! ( a ešte keby vedela, že Prim zachránila na dva roky) Katniss od prvej chvíle ani sekundu nepochybuje, že to má spočítané. Niežeby to teda hodlala svojim protivníkom uľahčiť, ale realisticky odhaduje svoje šance: na jednu výnimočnú schopnosť pripadá v jej prípade asi desať vlastností, ktoré ju môžu priviesť do hrobu rýchlejšie ako Sulík vládu. Naprieč trilógiou si samozrejme čo - to preskáče, jej postava prejde nejakým vývojom a to, čo ju dokázala rozhádzať v Hrách o život, s ňou v Drozdajke pohne asi ako odrážadlo kamiónom, ale stále dokazuje, že je ľudská bytosť. Napríklad, keď ju Peeta považuje za netvora. Čo by urobila Bella Swanová v jej sitácii? No, možno by si opäť vystačila s nocľahom v lese a polročnou depkou, ale skôr to vidím na rituálnu samovraždu. Predtým by zrejme v liste na rozlúčku odkázala všetku svoju krv Edwardovi, nech je z nej ešte nejaký úžitok. Od Ginny Weasleyovej by sa zase akékoľvek kruté slová odrazili ako pingpongové loptičky a zostala by svojmu pomätenému, umučenému priateľovi verná do posledného dychu. A čo urobí Katniss? Zduje sa ako jalová krava a opláca mu to rovnakou mincou, až kým jej Haymitch neprehovorí do duše. Lebo pod tým fancy kostýmom Drozdajky je stále sedemnásťročné dievča, ktoré nebude za každých okolností jednať racionálne. Keď na ňu všetci tlačia, otočí sa ide preč. Keď príde o milovanú sestru, psychicky sa zrúti a stratí vôľu žiť. Katniss je skrátka hrdinka, s ktorou sa možno veľmi ľahko stotožniť. Niežeby sme chceli byť niekedy na jej mieste, ale rozumieme jej.

Ach ta láska nebeská...

    Môj ďalší osobný kameň úrazu v prípade YA - romantická linka. Ona to často ani nie je linka, ale koľajnice pre nákladný vlak. V Divergencii som sa išla zblázniť. Celý svet im tam padá na hlavu, každý chce zabiť každého, ale Triss a Štvorka dookola riešia, či spolu budú alebo nebudú, akoby sedeli na školskej chodbe s desiatou v ruke. Už mi tam chýbala len tancujúca Britney Spears s huňatými gumičkami vo vlasoch. Naproti tomu v Hrách o život má najbližšie romantike to, keď Katniss nadroguje Peetu, aby sa mohla nechať zabiť v snahe zaobstarať mu lieky na gangrénu rozliezajúcu sa mu po nohe. Tomu vravím príbeh pre vnúčatá! Suzanne Collins síce rozohrala klasický klišé milostný trojuholník v zložení ja-môj najlepší priateľ-chlapec od susedov, ale nesnaží sa ho pretlačiť do popredia na úkor logiky deja. Áno, keď má Katniss na tri sekundy pokoj, je schopná sa zamýšľať, kto pre ňu čo znamená. Potom však rieši opäť podstatné veci, s Galovým jazykom v krku či bez neho. Nie je bezcitnou hrdinkou, ktorá považuje lásku za dačo príliš prízemné, aby tým smerom upriamovala svoju ctenú pozornosť, ale zase nie je ani hormónmi pobláznenou školáčkou, ktorá sa potkne o vlastnú nohu, keď si jej idol poškriabe temeno. Mimochodom, tiež by som si vybrala Peetu. Chlap, čo vie piecť, má u mňa vždy plusové body.

Who´s bad?

    Samozrejme, prezident Snow. Ale je to naozaj tak? Ešte som nedočítala Baladu o hadoch a vtáčatkách, takže zatiaľ vám neviem úplne kvalifikovane odpovedať. Každopádne, ak by som si mala vybrať, proti komu chcem stáť, vyberiem si protivníka, čo jedná na rovinu. Nech bol Snow aký bol (teda psychopat, sadista, manipulátor a zvrátený pestovateľ ruží), nikto mu nemôže vytýkať nedostatok úprimnosti. On si proste len tak napochoduje do vášho domu, oznámi vám, že ste ho nasrali, za čo zaplatíte životom nielen vy, ale aj všetci, čo sú vám drahí, dá si kávičku a koláčik a odporúča sa. Krásne. A potom tu máme prezidentku Coinovú a.k.a. šedivú beštiu, čo ťahá za každú nitku v dosahu, až kým neumotá dačo, s čím by sa ani mačka nechcela hrať, lebo by nevedela, kde to má koniec. Snow to povie na priamo, zatiaľ čo ona sa dokáže človeku do ksichtu usmievať milo ako teta z teleshopingu, pričom si za chrbtom brúsi tú súpravu nožov, čo vám práve ponúkla, aby vám ich mohla po jednom pozapichovať do chrbta a posledným vás ešte pre istotu podrezať. Skrátka a dobre, ak niekto bojuje za tú istú vec, čo vy, nemusí to ešte nutne znamenať, že stojí na vašej strane.

Pointa

    Už samotný námet tejto trilógie vzbudzuje pozornosť. Nejdeme šibrinkovať prútikmi, robiť zo seba rohožku pre upírov ani hľadať zlodeja bleskov. Suzanne Collins vytvorila deprimujúcu budúcnosť, v ktorej si hŕstka vyvolených s imidžom Lady Gaga žije ako prasa v žite, zatiaľ čo zvyšok sveta živorí v ich područí. A aby toho nebolo málo, každý rok musia obetovať svoje deti, aby zo seba v aréne navzájom postupne vymlátili, vyrezali či vystrieľali duše. Poviem vám, keby sa to stalo mne, ďaleko by som sa nedostala. Buď by som sa ugrcala zo stresu k smrti už v Tréningovom centre, alebo by som odpadla zo stanoviska ešte pred zaznením gongu a zvyšní vyvolení by si ma najprv museli oškriabať z topánok. Napriek cieľovej skupine sa Collins nebála staviť na brutálnu tému, nešetrí krvavými scénami a ani sa nebojí zakrútiť krkom kladným postavám. Zatiaľ čo v prvých dvoch knihách ešte stavila na akciu v aréne, v tretej sa posunula ďalej a nasmerovala dej k revolúcii, politike a otázke, kto a za čo konkrétne by mal byť potrestaný. 

 Sivá nielen pre Coinovú

    Postavy v Hrách o život zrejme nie sú klasickým stvárnením toho, čo sa opisuje slovami "morálna šedá", ale zase ich ani nemôžeme ako Popoluška roztriediť na dobrých a zlých, bielych a čiernych. No, možno okrem Snowa, on je také hovado ako zo starej Bondovky, ale pri ostatných človek často nevie, čo si myslieť. Effie, produkt prostredia, farebná nemysliaca postavička, alebo pod tou My Little Pony parochňou skrýva fungujúci mozog? Dá sa spoľahnúť na niekoho, kto nasáva alkohol s entuziazmom špongie ako Haymitch? Môžete milovať niekoho, kto vymyslel stratégiu, čo s veľkou pravdepodobnosťou vyhodila do luftu vašu sestru? Je Beetee traumatizovaný génius, alebo šialený vedec, čo uvažuje, ako vytrhať kolibríkom krídla? Skrátka, Suzanne Collins ponúka vo svojich knihách čitateľom mnoho podnetov na zamyslenie, ktoré idú hlbšie než úvaha, či by ste si pri Rohu hojnosti vybrali raketomet alebo samopal. 

A žili traumatizovane, až kým im nedošli antidepresíva...

    Áno áno, všetci máme radi šťastné konce. Tam, kde sa hodia. Predstavte si napríklad Marylina Mansona s diamantovou korunkou s trblietavým závojom. Pekná korunka, vkusná korunka, ale na ňom to bude aj tak vyzerať idiotsky. A rovnako ani každá kniha neznesie šťastný koniec. Napriek tomu sa k nemu niektorí autori uchýlia, aby sa čitateľom zavďačili. Potom to vyzerá tak, že svet sa rúti do apokalypsy, ale zhruba tri kapitoly pred koncom si to obrí asteroid rozmyslí, smrtiaci vírus nakazí sám seba, Volturiovci dostanú záchvat pudu sebazáchovy a tak podobne. Skrátka, nech sa už predtým dialo čokoľvek, na konci musia byť všetci šťastní, spokojní a perspektívni. Suzanne Collins sa na to vyprdla, zavrela Katniss do pomaly sa pozviechavajúcej Dvanástky a nechala ju oddávať sa depresii. Iste, napokon sa z toho dostala a dokonca si s Peetom založila rodinu, ale Katniss z prológu nie je instagramová mamička so žiarivými vlasmi, colgateovým úsmevom a zásobou motivačných citátov. Z jej posledných slov cítiť ženu, ktorá bola tri kroky od samovraždy a jej psychická pohoda stále balansuje na jednej nohe na dolámanom rebríku stojacom na bowlingovej guli. Takže Hry o život sa síce neskončia tragicky, ale...

Pôvodne som sa ešte chcela pristaviť pri filmoch a skvelom výkone Jeniffer Lawrence, ale pozerám, že som tu toho už aj tak nakecala na tri zimy. A okrem toho, tu sme pri knihách, komentovanie filmov radšej nechám tým, čo tomu rozumejú. A na rozdiel odo mňa videli Titanic a Matrix. Takže ďakujem za pozornosť, a nech je šťastie vždy na vašej strane! Ha, ani po slovensky to neznie zle. Žeby som predsa len skúsila tie šaty?
    

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Pohádka - Temná veža light version

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka