Olivovník - každá rodina má svoju vlastnú kadibúdku

 


    Ak ma už trochu poznáte, možno vám neuniklo, že romantickým knihám veľmi neholdujem. Môže za to zrejme moja čitateľská mladosť. Chápete, keď opakovane čítate o mužoch, čo majú penis veľký a mocný ako Dankov stožiar, výdrž plemenného býka a k tomu všetkému ešte zmysel pre nehynúcu romantiku a vernosť Lassie, dosť to zamáva vašimi očakávaniami, keď príde na vzťahy s opačným pohlavím. Našťastie, dlhodobá liečba reálnym životom bola úspešná, no ako vedľajší účinok som si odniesla absolútnu nechuť voči romantickej literatúre. Čo je aj jeden z dôvodov, prečo na mňa doteraz nemali knihy nebohej Lucindy Riley bohvieaký účinok, respektíve som im ani len nedala šancu na mňa nejako zapôsobiť. Nechcelo sa mi púšťať do osemdielnej série, aby som sa potom zvyšok života zmietala medzi nechuťou pokračovať a túžbou zistiť, ako to dopadlo. Keď mi ale z neba (ehm ehm, z Tatranu) padla na hlavu jej "osamelá" kniha Olivovník, rozhodla som sa, že nastal čas zistiť, čo všetci na tej Lucy majú. Preklad zabezpečila Zuzana Gáliková.

    Helena sa stala dedičkou Pandory - teraz nemyslím korálkový náramok ani všetečnú mytoslečnu, ale krásnu vilu uprostred Cypru. Keď vám do lona padne niečo také, rozhodne je o rezorte nasledujúcej dovolenky rozhodnuté. Aj o spoločnosti, lebo rodina a priatelia sú občas ako daňový úrad - ozvú sa raz za čas a len preto, že niečo potrebujú. Takže Helena musí okrem svojho syna Alexa - nadpriemerne inteligentného chalana, ktorý vie všetko možné, len nie to, kto je jeho otcom - manžela Williama, dvoch ďalších potomkov a manželovej dcéry z prvého manželstva hostiť ešte aj okruh znesiteľných aj menej znesiteľných známych. To by sa stále dalo s ibalginom, alkoholom a trochou sebazaprenia v pohode prežiť. Helena sa však obáva, že na Cypre by ju mohla ľahko dohnať síce pomalá, ale o to vytrvalejšie minulosť, a výsledok takéhoto stretnutia nebude vôbec pekný.

    Úprimne povedané, ja ani neviem, čo som od tejto knihy očakávala, pretože keď som zistila, že bude reč o rodinných tajomstvách, môj mozog si uviazal okolo krku luxusný podbradník a ďalej sa nestaral. Pranie špinavého prádla, to je moje, Kelišová môže ísť do diskrétnej prdele. Rozhodne som nečakala, ako veľmi ma dokáže príbeh pohltiť, dojať a zaujať a ako ťažko sa mi bude od knihy odchádzať. A to všetko s absenciou akčných a krvavých scén. To najbrutálnejšie, čo sa v knihe stane, je rozbité koleno. Lucinda však nádherne opísala atmosféru starobylého sídla uprostred nádhernej prírody, pretkanú tajomnou históriou, a do toho nenásilne vsadila veľa lásky. Žiadne uslintané vyznania pod nekonečnou oblohou plnou hviezd, žiadne prvé milovanie sprevádzané explozívnym multiorgazmom, žiadny hromozvod vášne na prvý pohľad. Olivovník rozpráva o prepletených osudoch, o náhodách, ktoré môžu život nepríjemne vychýliť z trajektórie, a o zložitých životných rozhodnutiach. 

    Celé to začína v podstate nevinne - kôpka ľudských bytostí rôzneho veku sa snaží koexistovať na hromádke, ten sa prvýkrát v živote zamiluje, tá sa stretne so svojou dávnou láskou, všetci sa snažia prehliadať manželstvo, škrípajúce ako Záborskej zuby pri pohľade na výstrih siahajúci nižšie než pod bradu, to všetko za svitu letného slnka a šumu mora. Potom sa rozbehne pravá, nefalšovaná realityšouzmes ukuchtená zo žiarlivosti, nevraživosti, zúfalstva a nedôvery, čo vyvrcholí obradnou samovraždou rodinnej idylky. A to všetko bez psychopatického vraha, stačí jedno nesprávne rozhodnutie spred desiatich rokov. 

    V knihe sa strieda rozprávanie v tretej osobe, zamerané striedavo na rôznych členov domácnosti, ale väčšinou sústredené na Helenu, Williama alebo Heleninho syna Alexa, s Alexovými denníkovými zápiskami. Alexa som spočiatku mala za sarkastického, premúdreného hnidopicha, ale postupne si ma dokázal získať svojím dobre utajovaným láskavým srdcom. Helena je postava opradená rúškom tajomstva, jej vystupovanie pôsobí často rezervovane, ale neskôr čitateľ pochopí, prečo je celý čas nervózna ako srnka na roli počas loveckej sezóny. Akurát teda neviem Lucinde odpustiť, že ženská po troch pôrodoch má stále pevné prsia a ploché brucho. Samozrejme ako bývalá baletka má zrejme svalstvo v lepšej kondícii než my, bežné, z princípu lenivé smrteľníčky, ale predsa len, aspoň nejaké tie strie okolo pupka by si zaslúžila. Jej manžel William sa očividne nevedel rozhodnúť, či je milujúci a tolerantný alebo žiarlivý ako Turek z Vesničky, tak bol na striedačku raz jedno, raz druhé, ale nemám mu to za zlé. Ja som tiež schopná vystriedať za deň 25 psychických rozpoložení, a to ani nemusím čumieť, ako sa okolo mojej ženy obšmieta jej nepríjemne zachovalá prvá láska. No a teraz poprosím fanfáry, pretože prichádza nová kráľovná môjho KIMČA rebríčka (vysvetlenie pre tých, čo nečítajú môj blog pravidelne, čiže celé ľudstvo mínus cca 4 osoby: KIMČA rovná sa "knižná impertinentná piča"). Stala sa ňou síce vedľajšia, ale o to výraznejšia a pre dej relatívne dôležitá Jules, manželka Williamovho najlepšieho priateľa. Neskutočne neznesiteľná, namyslená a povrchná pizda, s ktorou som dokázala súcitiť asi tak dve sekundy, aj to len preto, že sa ocitla vo vskutku nezávideniahodnej situácii. 

    Jediné, čo si dovolím tejto peknej knihe vytknúť, je hrotenie niektorých postáv. Napríklad už spomínaná Jules, ktorá je naozaj, pardon za opakovaný vulgarizmus, piča na entú, to sa inak nedá. Okrem nej tu máme bývalého frajera, ktorý stále prechováva hlboké a vrúcne city k svojej niekdajšej láske, ale inak je maximálne diskrétny, distingvovaný, slušný a otvorene priateľský ku všetkým, čo sú k nemu vplyvom žiarlivosti otvorene nepriateľskí. A napriek tomu, že je vdovec, vždy je ako zo škatuľky, lebo odhalil stáročnú záhadu používania práčky a žehličky. Alebo si vezmite dcéru, ktorej rozvedení rodičia na sebe nenechajú nitku suchú, matka jej sadí do hlavy jedovaté myšlienky o otcovi so zanietením šialeného botanika, ale slečna jej to celé roky nebaští a k otcovi, ktorého roky nevidela, nevyšle jedinú negatívnu myšlienku. A na prvú šupu si zamiluje aj celú jeho novú rodinu. Lucinda musela mať naozaj šťastie na puberťákov, keď ich opisuje takto idealisticky. A dovoľte mi ešte poslednú otázku: prečo sa musia najlepšie priateľky v každom rozhovore ubezpečovať, že sú najlepšie priateľky, hoci majú štyridsať? 

    Olivovník je príbehom, ktorý je sympatický vo svojej komplikovanej jednoduchosti. Autorka sa nesnaží urobiť z veterníka trojposchodovú tortu a nepotrebuje do svojho príbehu napchať 486 sociálnych, morálnych, etických, historických a politických problémov, aby svojej knihe pridala na hodnote. Sústredí sa na rodinné putá a problémy, ktoré môže priniesť nedostatok komunikácie, alebo strach z minulosti. Nemôžem tvrdiť, že by ma záver prekvapil - vlastne som tomu prišla na bedrový kĺb celkom skoro, ale to vôbec nevadí. Lucinda sa nehrala na pokazenú GPSku a nesnažila sa čitateľa za každú cenu zviesť z diaľnice na pešiu zónu. Napísala akurátne spletitý, dojemný a krásny príbeh o sile rodinnej lásky. Dobre mi to padlo. Asi starnem či čo, ale radšej desiate výročie svadby ako divoký sex v stajni.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Cyklus vlkodlaka - dávno napísaná, dlho očakávaná kingovská jednohubka

Matky a dcéry - Rodinné prípady v knižnej podobe

Talisman - niečo ako Nekonečný príbeh, niečo ako Narnia, zvyšok ako Chlapci z Nickelu