Sara Leibovitsová a Eti Elboimová - Dievča v Auschwitzi

     Hneď na začiatok upozorňujem, že tentokrát sa zaobídem bez srandičiek a humorčekov, lebo sú veci, z ktorých si nedokážem robiť prdel ani ja. Dokopy sú asi tri, a téma holokaustu je jednou z nich, pretože utrpenie v najhoršej podobe si nezaslúži zľahčovanie humorom. 

    Sara Herškovitsová sa vo veku, keď sa jej život mal začať, ocitla na mieste, ktoré bolo vytvorené na ukončovanie životov - v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Spolu s ňou na toto miesto zosobnených nočných môr prichádza celá jej rodina - rodičia a päť súrodencov. Vo chvíli, keď vystrašení vyskočili z vagóna pre dobytok, Sara nemohla tušiť, že stojí pred bránami pekla a že je jediná z Herškovitsovcov, komu je súdené ich ešte niekedy opustiť. O niekoľko hodín bola jej mama a všetci jej súrodenci mŕtvi. Otec žil ešte dosť dlho na to, aby Sare dokázal pretlmočiť svoju poslednú vôľu - aby nedovolila svetu zabudnúť a vyrozprávala svoj príbeh.

    Téma holokaustu je ošemetná vec. Na jednej strane, priznajme si to, človek je tvor morbídny a predstava utrpenia v najkrutejšej podobe ho niečím bude vždy lákať. Preto otočíme hlavu za prevráteným autom na diaľnici alebo sa pustíme do debaty s voličmi Róberta Fica. Na druhej strane práve táto vrodená fascinácia utrpením spôsobuje, že sa z jednej z najväčších tragédií v moderných dejinách stáva predajný artikel a niektorí autori sa neštítia poohýbať históriu tak, aby im zapadla do ich fiktívneho príbehu (potom sa dočítate že v továrni na smrť mali v nedeľu rekreačný deň a že to bolo priam ideálne miesto na budovanie romantických vzťahov. Tak určite). 

    Dievča v Auschwitzi je však autentickým svedectvom ženy, ktorá dokázala masové vyvražďovanie prežiť a zvíťazila nad nacistami tým, že po skončení vojny viedla plnohodnotný a naplnený život. V rozprávaní sa strieda Sara, ktorá spomína na dni utrpenia v Auschwitzi, a jej dcéra Eti - ona prináša pohľad druhej generácie, prirovnáva sa k lístku, ktorý vypučal na obhorenom konári a vysvetľuje, ako na ňu holokaust intenzívne vplýval, hoci ho sama na vlastnej koži nezažila. Paradoxne, z jej prejavu je cítiť väčší hnev než zo slov jej mamy. 

    Táto kniha sa na rozdiel od iných podobných diel nezamierava na predvojnový život obetí - až na niekoľko útržkov spomienok sa Sara sústredí predovšetkým na živorenie v koncentráku - nie je tu tak výrazný kontrast medzi spokojným životom obetí predtým, než prišli o všetko, no zo Sarinho rozprávania je aj tak cítiť najhlbšie zúfalstvo a beznádej spojené s obrovským odhodlaním. Ak si vravíte, že nemáte žalúdok na zvrátené zverstvá, ktoré sa na tomto mieste stali, nebojte sa - Sara síce neprikrášľuje ani nezjemňuje svoje spomienky, ale ani sa nevyžíva v šokovaní čitateľov. Niekto by dokonca mohol tvrdiť, že to najhoršie, čo sa v koncentrákoch dialo, ju obišlo. No, možno áno, lenže tí, čo prežili to najhoršie...no, tí to neprežili.

    Musím priznať, že emociálne som si k Sare ani k Eti nenašla cestu, mnohokrát som Saru nevedela pochopiť - napríklad keď sa ani tvárou v tvár hroziacej smrti nedokázala vzdať niektorých zvykov vyplývajúcich z jej presvedčenia - ale ja tu nie som na to, aby som posudzovala jej správanie. V jej situácii by som neprežila ani dva dni. Môže sa zdať, že táto kniha už neprináša nič nové - ak máte zopár podobných svedectiev za sebou, tak sa zrejme naozaj nedočítate nič, o čom by ste už nepočuli. No dovolím si tvrdiť, že to je v tomto prípade druhoradé. Príbehy jednotlivých ľudí môžu byť podobné, takmer totožné, no každý jeden je dôležitý, pretože ľudská pamäť je veľmi krátkodobá. A všetky ich spája nádej, že sa nič podobné už nikdy nezopakuje. Tak počúvajme.