Henry Oster, Dexter Ford - Koniar z Auschwitzu

     Viem, že medzi čitateľmi sa objavuje presvedčenie, že kniha s názvom *my sme dvaja remeselníci* z Auschwitzu sa bude predávať už len kvôli tomu zlovestnému miestu, a tak sa týmto knihám radšej vyhýbajú. Nie preto, že by popierali holokaust, ale odmietajú sa podieľať na transformácii ľudského utrpenia na dojákový artikel. Musím priznať, že občas to naozaj nedopadne najlepšie, hlavne keď sa spisovateľ rozhodne voľne inšpirovať skutočnými udalosťami, no zvyšok nechá v réžii svojej romantickej fantázie (ak práve Heather Morissovej zabehlo popoludňajšie mojito, vôbec nemám výčitky). Sama vždy siahnem po knihe, nech už nesie názov akejkoľvek profesie v Auschwitzi, pokiaľ viem, že ide o autentické svedectvo. Pretože takýchto výpovedí nebude nikdy priveľa. Tentokrát som čítala pamäte Henryho Ostera, podávané jeho priateľom Dexterom Fordom - Koniar z Auschwitzu. Knihu preložila Daniela Šinková.

    Ak nie ste tupý Kotlebov fanúšik s inteligencou zarážky do dverí, tak zrejme viete ako to bolo (ak ste, dajte si prosím na moje zdravie panáka Bromhexinu a choďte kade ľahšie). Henry, rodený Heinz, mal všetko, čo šesťročný chalan potrebuje od života - milujúcich rodičov, bezpečný domov, zábavných kamarátov. Potom prišli voľby v roku 1933 a jeho príjemná existencia sa začala uberať desivým smerom. Začalo to šikanou, pokračovalo vyhodením z vlastného domu, životom v chudobe, a vyvrcholilo transportom - najskôr do geta, neskôr do tábora smrti. Heinz bol síce Nemec, no zároveň bol Žid - v Hitlerovom svete pre neho nebolo miesto. Jeho vôľa žiť však bola silnejšia než snaha nacistov o ich pokrútený dokonalý svet, a tak sa chopil každej príležitosti ako zvládnuť ďalší deň. 

    Čítala som mnoho svedectiev o obetiach holokaustu, ale Koniar z Auschwitzu je pre mňa výnimočné dielo. Samozrejme, príbeh je vo všetkých memoároch podobný - do Auschwitzu nikoho neposielali, aby tam pestoval rajčiny na slnkom zaliatom políčku - no Henry a Dexter zvolili odlišný naratív. Z textu cítiť obrovskú frustráciu, strach, zúfalstvo, nespravodlivosť a v neposlednom rade hnev, no autori to dokázali zjemniť čiernym humorom. Nič nezľahčujú, Henry si robí srandu výlučne sám zo seba, no ešte som nečítala knihu o koncentráku, pri  ktorej by som sa miestami začala nahlas smiať. A nie, skôr než sa spýtate, nemám preto výčitky, lebo ak autor vyhlási, že počas liečby svrabu chemikáliami vyzeral ako šmolko, evidentne nie je jeho zámerom, aby ste kvôli tomu tri dni plakali. 

    Veľmi ma zaujalo, že autori sa nesústredili výlučne na trápenie Osterovej rodiny, no snažili sa načrtnúť celkovú spoločenskú situáciu počas druhej svetovej vojny. Pokúšajú sa vysvetliť, ako je možné, že k niečomu takému hroznému, ako je masové vyhladzovanie celej rasy, vôbec mohlo dôjsť, aj kde sa to nabralo v tej Hitlerovej chorej fúzatej hlave. Nesnažia sa vzbudiť zášť voči nemeckému národu ako takému - naopak, vysvetľujú nemeckú mentalitu, v ktorej je zakorenené rešpektovanie autorít. Čo narobíte, keď je tou autoritou akurát šialený rasistický maliar. Dokonca nehádžu ani len nacistov všetkých do jedného vreca (s betónovým kvádrom do rieky), Henry spomína na niekoľko prípadov, keď sa aj nacista dokázal zachovať ako slušný človek so svedomím.

    Ak by ste náhodou zvažovali, že si knihu kúpite, lebo "jééééj koníky", tak si vás dovolím upozorniť, že o chove koní tam toho zas tak veľa nie je. Henry spomína na obdobie, keď sa mu vďaka znalosti nemčiny podarilo dostať prácu v stajniach a starať sa o žrebné kobyly (a jedného nadržaného žrebca), no napriek názvu to predstavuje malú časť rozprávania. Celkovo nič zbytočne nerozmazáva a nenaťahuje svoje spomienky zdôrazňovaním svojej fatálnej situácie - niekoľko otrasných epizód koniec koncov zarezonuje rovnako. Posledná tretina knihy hovorí o jeho živote po oslobodení, rúca mylné predstavy o tom, že sa otvorili brány koncentráku, dnu preniklo slnko a všetko bolo zrazu v poriadku. Henry hovorí o svete, ktorý stále zmietala vojna, a on síce bol po rokoch konečne slobodný, no zároveň bez rodiny, bez domova, bez kohokoľvek, komu by na ňom záležalo. A hoci sa na neho viackrát usmialo šťastie a nakoniec našiel domov v Amerike, antisemitizmus nie je chromé mačiatko, aby ho zastavil oceán.

    Koniar z Auschwitzu nie je ľahká kniha - nijak neprikrášľuje ani necenzuruje hrôzy, ktoré sa v tej dobe udiali. Je však výnimočná tým, ako autori ponúkajú celkový obraz, nedelia svet prísne na dobrých a zlých - Henry dokonca priznáva, že sám mal po oslobodení problém zaradiť sa do spoločnosti ako slušná ľudská bytosť, hoci mu to nikto nemôže vyčítať. Z rozprávania kričí neľudské utrpenie, no sem-tam ho autor prehluší humornejším tónom (vďaka za predstavu konskej erekcie, Henry). A ako vždy hovorím - každé jedno svedectvo o holokauste je dôležité a treba si ho vypočuť. Ak ich bude milión, žiadne nebude navyše.

    Prajem príjemné čítanie! :)