Sebastian Fitzek - Pozvánka

     Viackrát som už spomínala svoj nevyvážený vzťah s nemeckým kráľom psychotrilerov Sebastianom Fitzekov. Väčšinou to dopadne tak, že on píše triler a ja som psycho, lebo ma vytáča priehrštiami dejových zvratov, ktoré síce zvládam sledovať, ale nezvládam ich umiestňovať na logickú dejovú linku. Napriek tomu musím uznať, že každá jeho kniha sa číta takmer sama, a ak ju čítate viac než 4 dni, pravdepodobne ste jednou nohou v kóme, máte doma novorodenca alebo ste sa v šlabikári ešte neprelúskali dostatočným počtom písmen, aby vám to umožnilo čítať prijateľným tempom. Každopádne jeho Pozvánka u mňa nemohla zostať bez odpovede. Knihu preložila Zuzana Kováčiková.

    Marla po traumatizujúcom detstve prekonala traumatizujúci zážitok, ktorý sa rozhodla kompenzovať traumatizujúcou prácou. Keď dostane pozvánku na školskú stretávku v tajomnej chate vysoko v horách, rozhodne sa urobiť aspoň niečo ako normálny človek a vydá sa sama na izolované miesto do spoločnosti ľudí, s ktorými roky nebola v kontakte. No dobre, stále je čo zlepšovať. Keď však dorazí na miesto činu, zisťuje, že pravdepodobne ide naozaj o miesto činu, pretože po jej spolužiakoch zostal len bordel v kuchyni, prázdne izby a zvláštny odkaz, ktorý neskôr začne dávať zmysel, ale vôbec nie je príjemný.

    Takto sa to robí do psej matere! Od Pasažiera 23 (čo bola moja prvá skúsenosť s Fitzim a dodnes ju hodnotím ako jeho najlepšiu knihu) ma žiadny jeho psychoš nedokázal takto nadchnúť. Dej má dokonalé trilerové tempo - ani prehnane zbesilá jazda, že si musíte držať oči aby vám ich nevyfúklo z hlavy, ani rozvláčnosť slimáka na horúcom asfalte. Prvé stránky vtiahnu čitateľa do deja, ktorý vôbec nedáva zmysel, ale vám nevadí, že ničomu nerozumiete, pretože čítate ďalej, aby ste čím skôr rozumieť začali. Sledujete Marlu pri jednej práci, ktorá je absolútne konvenčná, no vyústi do nekonvenčného zážitku, a potom zase pri druhej práci, ktorú by nikto s kúskom zdravého rozumu a pudu sebazáchovy robiť nechcel, no ona sa v tom tak nejak našla. Keď sa dianie presunie na Chatu v hmle, udalosti naberú klasický, mrazivý (a nielen preto, že vonku je taká zima, že ani Dedo Mráz by si netrúfol čúrať do kríkov) trilerový nádych, kedy sa Marla síce iba poneviera po prázdnej chate a snaží sa prísť veci na kĺb, ale tempo čítania to nijak nespomaľuje.

    Chronológia deja sa odvíja od tajomného "rozhodnutia", o ktorého povahe nemáme ani šajnu, iba že niektoré veci k nemu viedli a iné sa zase od neho odvíjali. Kto vlastne rozhodol o čom, na to si pekne počkajte do posledných strán. Táto kniha patrí do tej kategórie, keď celý čas nemáte šajnu, o čo vlastné beží, až do úplného konca, ktorý vám odpáli vrchol lebky dakam pánu Bohu do večere. Za seba musím povedať, že som od istého bodu tušila, kde je pes zakopaný, ale to je osud pravidelných čitateľov trilerov - my si ten chvost trčiaci z hliny skrátka všimneme skôr. 

    Fitzek síce tvrdí, že písaním tejto knihy nechcel nič povedať, len umožniť svojim fanúšikom, aby na chvíľu prestali uvažovať o tom, ako veľmi stojí život za hovno (a stále nie je tak zle, keď nie ste v chate bez signálu a je viac pravdepodobné, že vás niekto príde zahrdúsiť, než zachrániť), no opäť dodal knihe určitú hĺbku tým, že spomenul nezvyčajnú poruchu - tentokrát prosopagnóziu - neschopnosť zapamätať si niečiu tvár - a vystaval na nej značnú časť zápletky. No a potom tiež nenápadne a nenásilne poukazuje na chorobnú moc, ktorú nad nami preberajú sociálne siete.

    Mala som obavy, ako si porozumiem s Pozvánkou, ale spokojne vravím, že je to dokonalý oddychový triler. Je to napínavé, ale nie nasilu, tajomné, ale nie prehnane, rozuzlenie je viacnásobne prekvapivé - a zrejme sa nad ním netreba veľmi zamýšľať do hĺbky aby ste si nezničili dojem - ale vo všeobecnosti dáva zmysel. K hrdinke som nechovala extra sympatie, ani som ju netúžila zhodiť z útesu, ale myslím, že pri tomto žánri ide napätie vždy na úkor stotožňovania sa s charakterom. Traumatizovanú obeť šikany neschopnú zapamätať si čo i len vlastný ksicht si za alter ego zrejme aj tak nikto nevyberie. Ja som po dlhej dobe so Sebiho dielom naozaj spokojná a parádne som si čítanie užila.

    Prajem príjemné čítanie! :)