Abraham Verghese - Zmluva s vodou

    V dnešnej dobe medicína už nie je nedosiahnuteľným luxusom. Teda, vo vyspelých krajinách. U nás si na hospitalizáciu musíte doniesť okrem hygienických potrieb, toaletného papiera, posteľných obliečok, kompletnej zdravotnej dokumentácie, farára na posledné pomazanie a príboru aj stavbársku prilbu, pre prípad, že vám spadne strop na hlavu. Boli však časy, keď rezistencia na antibiotiká nebola problémom, pretože bacily nemali byť voči čomu rezistentné, keď ste mohli zomrieť na pohár zle prefiltrovanej vody a kliatba bola prijateľnejším vysvetlením než diagnóza. Časy, ktoré vo svojej knihe Zmluva s vodou zachytil Abraham Verghese. O výborný preklad sa postarala Marianna Bachledová.

    Dvanásťročná nevesta prichádza do indického Parambilu po boku svojho štyridsaťročného manžela. Idylické. Nejde však o bollywoodsku verziu Lolity,  takže jej manžel o ňu spočiatku prejavuje toľko záujmu koľko o kokosovú palmu - dozriem, aby nevyschla, ani nič do nej pchať nemienim. Dievčinka sa čoskoro stane neoddeliteľnou súčasťou a neskôr hlavou celej domácnosti, známou ako Veľká Ammačí. Keď jej nevlastný syn JoJo príde nešťastnou náhodou o život, manžel konečne vyjde s pravdou von - averziu k vode v ich rodine nespôsobujú nedostatočné hygienické návyky, ale fakt, že mnoho členov ukončilo svoju existenciu práve na dne nejakej vodnej plochy. Veľká Ammačí je skeptická voči kliatbe vody, no sama odpovede nájsť nedokáže. S postupom času sa z nej stane matka, potom babka, a rovnako sa mení aj situácia v Indii - infraštruktúra sa rozrastá, medicína napreduje. Ale dá sa vysvetliť sklon k utopeniu medicínou?

    Toto bola na kniha, na ktorú som celý rok čakala! Totiž, niežeby som sa nevedela dočkať, kedy si prečítam o semenníku veľkom ako melón, z ktorého striekajú rôzne tekutiny, ale to nie je jediný dôvod, prečo je Zmluva s vodou nezabudnuteľným príbehom! Exotickým prostredím Indie, neúprosnou krutosťou života a jemným nádychom magického realizmu mi pripomína Sto rokov samoty, akurát že tu sa netreba pasovať s dvadsiatimi postavami čo sa volajú rovnako. Popri ničím neobrúsenej brutalite rodinných tragédií tu dostanete polodomestikovaného slona, čo vám na privítanie prinesie jazmín, ak mu padnete do oka (to má len jedno, chudák), ducha v pivnici či jasnozrivé a pritom hendikepované dievčatko. 

    Autor dokázal na pozadí náročného obdobia v kolonizovanej Indii pred Druhou svetovou vojnou vybudovať útulnú parambilskú domácnosť. Nevesta, neskôr Veľká Ammačí, tu nie je obeťou pedofilného zväzku, ale účastníčkou tradičných zvyklostí - sobáš s dieťaťom bol akousi formou adopcie, nevesta potom žila v manželovej domácnosti ako súčasť potomstva. Iste, skôr či neskôr dôjde ak k naplneniu zväzku, inak by sa z nej ťažko stala Veľká Ammačí, ale na to obdobie sa pán manžel zachoval priam džentlmensky. 

    Druhá dejová linka sleduje mladého nádejného chirurga Digbyho, ktorý zdrhá z Glasgowa do Indie, aby sa zdokonalil v službe verejnosti. Ono to zdokonaľovanie ide dosť ťažko, keď sa máte priúčať od ožrana, ktorý ani poriadne nevie, za  ktorý koniec má chytiť skalpel, ale Digby ho čoskoro profesne prerastie. Až kým ho nezastaví tragédia.

    No a tieto dve dejové linky sa potom budú ako horské pramene vzájomne prepletať, približovať, vzďaľovať, až kým sa nakoniec nezlejú do jedného a všetko bude dávať zmysel. Abraham Verghese je geniálny rozprávač. Kniha sa číta veľmi dobre, je pútavá a dynamická, no zároveň jej nechýba hĺbka. Postavy majú všetky atribúty reálnych ľudí - autorovi sa dokonca podarilo mi zhnusiť pôvodne sympatickú postavu. Lebo je jedna vec predstaviť vám nejakého kreténa a postupne ho ošúpať na dobrosrdečného hrdinu, ktorého si musíte obľúbiť, či chcete alebo nie. Ale vytvoriť dobrosrdečného hrdinu a zhumpľovať ho natoľko, že máte chuť nakŕmiť ho okruhliakmi, to chce naozaj silné znalosti ľudskej psychiky. Tiež sa mi páči postupný prerod Veľkej Ammačí od zakríknutého dievčatka cez schopnú ženu až po múdru pramatku rodu. Škoda, že v anotácii sa dozvieme jej meno - v knihe je do istej miery mystifikovaná, známa len ako Veľká Ammačí, a jej občianske meno sa dozvieme až vo chvíli, keď po nej pomenujú jej vnučku.

    Veľká časť deja sa zaoberá medicínou - nielen chirurgiou, ale aj tropickými infekčnými chorobami a leprou, ktorá tu však nepôsobí ako epidemiologický strašiak, skôr ako karmické božstvo, ktoré zasahuje do osudov postáv rôznymi spôsobmi. Takže nie, fakt to nie je o tom ako si všetci žili až kým sa nerozpadli zaživa. Okrem toho je príbeh postavený na láske - a pritom nie je romantický. To už je aké majstrovstvo? Dejom sa prepletá mnoho milostných vzplanutí, mnohé sú dokonca naplnené, ale napokon aj tak zaúraduje tvrdá realita - žiješ ťažké časy, prečo očakávaš, že to bude ľahké?

    A záver ma teda dostal do kolien. Verghese nechal určitú dejovú okolnosť jemne ustúpiť do úzadia, až som si hovorila že okej, toto bude taká tá vec že "nikto nevie čo sa presne stalo takže sa mohlo stať čokoľvek", a keď som s tým už bola vysporiadaná a zmierená, vrátil sa k nej nanovo, všetko logicky vysvetlil a zakomponoval do príbehu tak, že to dalo dokonalý zmysel, kruh sa otvoril, na kockách padli šestky, opona spadla, žiarovka zhasla a neviem akú metaforu ešte chcete, skrátka to bolo geniálne. 

    Zmluva s vodou je knihou, ku ktorej sa mi ťažko hľadajú slová - napriek tomu, že som ich už použila viac než dosť, stále si nie som istá, či som dostatočne vystihla virtuozitu deja, krutosť osudov postáv, exotické prostredie Inde v kontraste s katastrofálnymi sociálnymi podmienkami a hlavne uspokojivý dojem, ktorý zanechá v čitateľovi, napriek tomu že čítal o hnisavých ranách a odpadnutých prstoch. Viete čo? Prečítajte si ju. Autorove slová vás presvedčia samé.

    Prajem príjemné čítanie! :)