William Kent Krueger - Rieka našich spomienok

 

    Mám rada knihy s takou tou retro atmosférou. A nielen retro ako som ja, že postavy nosia šušťákové súpravy, s účesom by mohli rozbiť okno a očné tiene si vyťahujú dakam na temeno. Kľudne aj retro že v rádiách hral Glenn Miller a telka bola zhýralý luxus. Román Rieka našich spomienok od Williama Kenta Kruegera ma zaujal presne tou trpkou, povojnovou retro atmosférou. A obžratou mŕtvolou v rieke, ale o tom o chvíľu. Knihu preložila Jana Sliacka.

   Jewel je ospalé minessotské mestečko, ktoré sa ale musí rýchlo zobudiť, keď v neďalekej rieke objavia mŕtve telo, na ktorom si už v hojnej miere pochutnali ryby. Napriek tomu, že ksicht padol za vlasť ako prvý, v ňom spoznajú Jimmyho Quinna, nie veľmi obľúbeného miestneho veľkostatkára. A okrem tváre mu chýba aj obsah brušnej dutiny, za čo ale nemôžu sumce, ale brokovnica. Šerif Brody Dern sa pustí do vyšetrovania, no postupne zisťuje, že v Jeweli je viac záhad a tajomstiev, ako by mu bolo milé. Zvlášť, keď musí chrániť aj tie vlastné.

    Rieka našich spomienok je zaujímavým mixom detektívky a spoločenského románu. Ústredným motívom je síce mŕtvola s brokmi v útrobách, ale autor do príbehu vplieta vojnovú traumu, rasovú diskrimináciu, homofóbiu či cudzoložstvo. To posledné nerozoberá svätuškársky, nejde nikoho hnať z postele len preto, že nezložili sviatosť manželskú, ale povedzme si úprimne, klátiť bratovu ženu tiež nie je veľmi kóšer. 

    Príbeh má také pozvoľné, pomalé tempo, autor si dáva záležať na vykresľovaní postáv, a naozaj odvádza dobrú robotu. Nikto nie je jednofarebný (áno, Indián je červený, haha, poďme ďalej), každý má viacero výrazných povahových znakov, ktoré dokopy pomáhajú vytvoriť veľmi realistické a zapamätateľné osoby. Autor dal mnohým do vienka aj dávku prije...mernosti, no zároveň ponúkol možnosť napraviť si renomé. Niekto ju využije, niekto nie. Brody stojí v popredí (bodaj by nie, keď na neho čumí celé mesto, zatiaľ čo sa snaží zistiť, za akých okolností si Jimmy vyklopil vnútornosti do jarku), ale ani on nie je žiadny ôsmy statočný. Hneď v úvode vyšetrovania urobí niečo, za čo by Stano z Hornej Dolnej vyskočil z kože a aj iný výrazne podmotivovaný policajt by spýtavo zdvihol obočie. Navyše musí bojovať s vlastnými démonmi, ktorí občas ťahajú za dlhší povraz, a to až tak, že Brody miestami pôsobí nekompetentne. A to vôbec nemyslím ako kritiku - práveže skôr uverím šerifa, čo občas tápe na mieste v snahe vyrovnať sa s minulosťou, než neohrozeného Robocopa.

    Rozuzlenie ma prekvapilo, toto bol jeden z tých prípadov, keď som do poslednej chvíle nemala šajnu, odkiaľ vietor vanie, akurát som si hovorila, že ak to bude tak, ako autor naznačuje, budem nasratá. Nakoniec však čitateľovi priniesol vysvetlenie, ktoré nemá žiadne medzery, cez ktoré by prepadla zápletka, aby sa rozbila na márne kúsky. Záver knihy je absolútne uspokojivý a zároveň mrazivý. Krueger v konečnom dôsledku ukončil príbeh dosť surovo - nie štýlom, že nenechá kameň na kameni a mozog v lebke, ale takým tým realistickým spôsobom, že život prinesie kadečo a nie vždy je to pekné.

    Rieka našich spomienok je určite knihou, ktorá si zaslúži pozornosť. Je o sebaobetovaní, o krehkosti ľudskej duše, o uzdravujúcej sile lásky, no pri tom všetkom nie je presladená, naopak - je drsná a skutočná. Prináša príbeh, ktorý sa pokojne mohol odohrať, a či je to dobre alebo nie, to už autor necháva na čitateľovi. Za seba vravím, že skôr nie - kniha ma zarmútila dosť sama za seba.

    Prajem príjemné čítanie! :)