Amor Towles - Stôl pre dvoch

    Nejdem to tu zbytočne naťahovať rozvláčnymi rečami, skrátka a dobre, Amor Towles sa zapísal do môjho čitateľského srdca už hneď prvou knihou, po ktorej som siahla (bola to Lincolnova diaľnica a prečo bola taká skvelá, to sa môžete dočítať tu). Takže to, že som automaticky siahla aj po jeho novej, poviedkovej knihe, je prekvapivé asi ako priesvitné kindervajce. Dielo nesie názov Stôl pre dvoch a výborne ho preložila Jana Petrikovičová.

    Knihu otvára šesť poviedok a uzatvára ju rozsiahlejšia novela, ktoré spája uvedomenie si, že taký stôl, to je vám mimoriadne dôležitý kus nábytku. Ak odhliadneme od toho, že je viac než potrebný, pretože miska hovädzieho vývaru, tanier segedínu a pollitrový čapák Plzňa je nepohodlné balansovať na kolenách, nemôžeme opomenúť, že stôl je prítomný pri mnohých dôležitých životných rozhodnutiach. Nejdem spomínať ten operačný, na ktorom niektorí z nás začali svoju existenciu (ja nie, ja som išla manuálne). Towles sa skôr orientuje na dôležité stretnutia a rozhovory, ktorým načúva kuchynský, kancelársky, konferenčný a iný spoločenský stôl.

    Put your hands on stôl, poďme sa na príbehy pozrieť zblízka.  Mojím favoritom je poviedka Podvodník - dojemne hovorí o tom, že konanie iných ľudí by sme nemali vždy posudzovať podľa prvého dojmu. Vzhľadom na to, že je Fico premiérom už tretíkrat, evidentne to ani nerobíme. DiDomenicov fragment pripomína, že aj najzložitejší a najpremyslenejší plán môže stroskotať na odhodlaní niekoho iného. A spomeniem ešte I will survive, čo je síce titul rozchodovej piesne od Glorie Gaynor, ale aj názov poviedky, v ktorej môže mať nevera rôzne podoby a zvedavosť rôzne dôsledky. 

    No a teraz sa už pristavím pri novele Eve v Hollywoode, výbornom diele s nevšednou detektívnou zápletkou, ktoré nás zavedie pod tie kopce s písmenkami, aby sme sledovali optikou vedľajších postáv nezvyčajnú hrdinku, ktorá zasahuje do životov ostatných. Osamelá tajomná žena v Hollywoode je klišé ako hrom (a to tejto ani nekupuje Rišo Geere slimáky), ale Towles sa s tým vynikajúco vyhral a výsledkom je napínavé čítanie s dokonalo nedokonalými postavami a nepredvídateľnými antagonistami.

    Towlesov rozprávačský štýl je veľmi pohodový a sympatický. V prvej poviedke sa stavia do roly vševediaceho rozprávača, no nie je strohý alebo blahosklonný, naopak, čitateľa sa snaží vtiahnuť do deja jednostranným dialógom, oslovuje ho vetami ako "predstavte si to..." alebo "čo myslíte, že nasledovalo?". Na mňa to pôsobilo veľmi dobre, ako keby som sedela v publiku počas jeho komického predstavenia. A to samotná poviedka ani veľmi smiešna nie je.

    V ďalších príbehoch sa potom prevteľuje do niektorej z postáv (niekedy hlavná, niekedy hrá druhé husle), a v každej udržuje zaujímavý balans medzi ľahkým, humorným štýlom a melancholickou úprimnosťou deja. On vám to skrátka rozpráva tak, že v závere čakáte, ako niekto dostal sacherkou do ksichtu a všetci sa smiali, keď tu zrazu jeb! Zlomené srdce! Amor vie...

    Skrátka a dobre, ako si ma Amor získal románom, tak ma dokázal dostať aj poviedkami a jednoznačne ho zaraďujem na zoznam autorov, od ktorých si chcem prečítať všetko, čo kedy zveria papieru (Steve a Ken, chalani, trošku miesta poprosím). Dokáže skvelo mixovať stráviteľný štýl s náročnejšími témami a jeho fantázia tvorí príbehy, ktoré človek číta so zatajeným dychom, a pritom by som mohli diať za stenou vášho domu, pri stole pre dvoch.

    Prajem príjemné čítanie! :)