Lincolnova diaľnica - do New Yorku a zase späť


     Diaľnica. Vynález, ktorý by mal ľuďom umožniť uraziť čo najdlhšiu vzdialenosť v čo najkratšom čase a čo najpohodlnejšie. V našich podmienkach ovšem táto predstava pokulháva ako zle podkutý kôň. Ak si na slovenskej ceste neodrazíte nápravu o výtlk, cez ktorý vidno zemské jadro, tak máte šancu stať sa šampiónom v sudoku, vypestovať si vlastnú odrodu orchideje alebo sa naučiť naspamäť poznávacie značky všetkých okresov počas čakania v zápche. Odhliadnuc od týchto faktov, ani spoľahlivo plynúca premávka na diaľnici nevyzerá ako niečo, o čom by stálo za to písať knihu. Amor Towles si však myslel niečo iné a tak uzrelo svetlo sveta jeho ďalšie výnimočné dielo, Lincolnova diaľnica.

    Emmett sa vracia domov po tom, čo si na pracovnej farme odkrútil trest za to, že mu rupli nervy. To by samo o sebe nebol dôvod na basu, akurát že jemu tie nervy rupli tak nahlas, že to niekto neprežil. A keďže nepatrí k tým, čo sa vyžívajú v tom, že v ňom zvyšok mesta vidí vraha, rozhodne sa zbaliť seba a brata Billyho a začať od piky v slnečnej Kalifornii. Tento plán mu však zhatia dvaja kamoši z pracovnej farmy, ktorí sa zrazu zjavia na jeho prahu rovnako nečakane ako myšacia hlava v konzerve paštéky, a kvôli ktorým je Emmett nútený putovať po Lincolnovej diaľnici opačným smerom, do New Yorku.

    Dej Lincolnovej diaľnice sa odohráva počas 10 dní, no hrdinovia toho stihnú zažiť viac, než niektorí za celý život. Spočiatku sa vlastne dokopy nič moc nedeje, ale táto kniha má takú výnimočnú atmosféru, že by mi nevadilo, ani keby je prvá kapitola o tom, či sa má lekvár miešať v smere, alebo proti smeru hodinových ručičiek. V momente, keď sa chalani vydajú na cestu, sa pred čitateľom začne odvíjať panoptikum nezvyčajných postáv a neuveriteľných situácií, ktorým musia čeliť, čo sa prelína so spomienkami na nie práve ružovú minulosť. Predpokladala som, že pôjde o putovanie štyroch mládencov v jednom aute naprieč Amerikou, ale v skutočnosti to dal pán Towles na Spoločenstvo prsteňa - dohodneme sa na jednom, vyberieme sa spolu, potom sa rozdelíme, lebo niekto si to rozmyslel, a kým sa budeme naháňať, niekto sa k nám pridá a niekto sa zase oddelí a tak stále dokola, až kým prsteň neskončí v sopke. No, tu vlastne žiadny prsteň nefiguruje, ale ako metafora to môže poslúžiť. 

    To, čo robí túto knihu takou výnimočnou, však pre mňa nebol ani tak samotný príbeh (hoci majstrovsky vyrozprávaný), ale postavy. Amor Towles zveril rozprávanie príbehu hneď niekoľkým rozprávačom, pričom niektorí hrajú v deji kľúčovú rolu a iní sú zase iba takým letmým zalomcovaním kľučkou, no v konečnom dôsledku sú tiež dôležití pre príbeh ako celok. Väčšina kapitol je podávaná v tretej osobe, no v dvoch prípadoch - Emmettov kamoš Duchess a susedka Sally - ich nechal autor rozprávať vlastnými slovami, teda v prvej osobe. Ak vám to príde ako zmätok, nedajte sa zmýliť, práve týmto dvom postavám tá prvá osoba veľmi svedčí, pretože ide o tak zložité, tvrdohlavé a cieľavedomé osobnosti, že by aj tak nikdy nenechali nikoho rozprávať za seba. Duchess je typ chalana, u ktorého sa neviete rozhodnúť, či ho chcete za najlepšieho kamoša, alebo ho niečím ovaliť po hlave a utekať kade ľahšie. On je človek, ktorý vám môže zlepšiť deň, aby vám vzápätí posral celý týždeň. No a Sally, napriek všetkým dobrým skutkom, ktoré spáchala, je mladá verzia matróny, čo bude chlapa čakať s natáčkami na hlave a valčekom v ruke, pretože sa zabudol v krčme o tri milisekundy dlhšie, než pôvodne sľúbil. Ženy majú držať spolu, ale keď jej vlastný otec vmietol do tváre, že nikdy nebude dobrou manželkou, namiesto znechutenia som ho chcela potľapkať po pleci a kúpiť mu pivo. 

    Emmett je taký ten pán spoľahlivý, pilier, o ktorý sa môžete v príbehu oprieť a dúfať, že vás podrží a všetko uvedie do žiadaného stavu, namiesto toho aby sa vyvalil a nechal vás spolu s ním padnúť na držku. Nie je ukrivdeným deckom, ktoré nechápe, prečo musí za jedinú chybu platiť vysokú cenu - on si naopak uvedomuje, že celý jeho život nebude dosť dlhý, aby ju mohol aspoň čiastočne odčiniť. Zatiaľ čo Emmett pôsobí takým melancholickým dojmom, že slnko by od šoku vyšlo na západe, keby sa zasmial, jeho brat Billy je jeho protipólom - energický malý mudrlant, ktorý sa dokáže prispôsobiť akejkoľvek situácii a náladu by mu nedokázalo pokaziť, ani keby sa mu celý regiment škorcov vyserie priamo na hlavu. V jeho osobnosti sa krásne spája detská naivita s intelektom presahujúcim jeho vek.

    Lincolnova diaľnica je písaná jednoduchým a zrozumiteľným jazykom, Amor Towles si nepotrpí na žiadne kvetnané frázy a štýl košatý ako Lipa kráľa Mateja, takže kniha sa číta v podstate sama. Autor krásne vystihol Ameriku 50tich rokov, s jej výhodami aj nevýhodami. Z niektorých pasáží nadobudne človek dojem, že urobiť len tak dobrý skutok bolo v tých časoch zrejme jednoduchšie než dnes. Na druhej strane, ak vtedy niekto podpálil ihrisko, lebo sa potreboval pomstiť synonymickému slovníku, rovno ho považovali za delikventa. Dnes by ho zrejme zverili do rúk špecialistov na autistické spektrum a jeho život by možno vyzeral inak. Alebo aj nie.

    Pre mňa je Lincolnova diaľnica jednou z najlepších kníh môjho čitateľského roka, a tentokrát som sa dokonca zaobišla aj bez čiernej vdovy vyzbrojenej kyanidom a sekáčikom, alebo inej krvilačnej beštie. V tejto knihe sa najviac krvi preleje z rozbitého nosa. Dej je miestami naivný, miestami desivo realistický, miestami trpko vtipný, miestami tragický. Je to kniha, ktorá hovorí o priateľstve v jeho nezlomnosti a zároveň krehkosti, a o tom, že vyrovnávanie účtov nie je vždy najlepšia cesta k pokojnému spánku. 

    Prajem príjemné čítanie! :)

Lincolnovu diaľnicu kúpite tu:



Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Bol som dlho preč - predtým, než Jack získal Oscara

Prečo čítať Kinga

Na autismus jedině autibiotika – vtipná spoveď unavenej matky