Jan Beck: Noc

 

    Neviem si predstaviť, aké náročné musí byť v dnešnej dobe napísať triler s originálnou zápletkou, ktorú skúsenejší čitateľ neuhádne už z anotácie. Myslím, že ostatní autori trilerov si zošívajú Sebiho woodoo bábky a zapichnú do nej špendlík vždy, keď si v recenzii na svoje dielo prečítajú, že ale toto tu už bolo. A napriek tomu sa stále dokáže nájsť klenot, ktorý možno nie je úplne novým prvkom periodickej tabuľky, ale minimálne nie tým ošúchaným od častého používania. Napríklad kniha Noc, voľné pokračovanie Hry (viac tu) od Jana Becka. Aj Noc vyšla v preklade Alexandry H. Petrášovej.

    Šialený magor unáša ľudí, ktorým nezačne pípať messenger 14 sekúnd po prepnutí stavu do offline (rozumej, že ich nikto nebude tak skoro hľadať), zatvára ich do sklenených valcov a na internete potom vysiela, ako s nimi skoncuje, pokiaľ diváci nesplnia konkrétne úlohy. Toto nie je reality show Pevnosť Boyard ultra hardcore interactive, toto je Noc, internetový vírus a zároveň plán pomsty. Inga Bjőrková a Christian Brand si v úvode klasicky skočia do vlasov, ale po krátkom egosúboji sa obaja vydajú po stopách unesených obetí. Čas a páchateľova vynaliezavosť však hrá kruto proti nim.

    Pamätám si, že z Hry som úplne odvalená nebola, ale Noc bola naopak presne tým napínavým čítaním, ktoré od dobrého trileru očakávam. V rozprávaní sa striedajú rôzne uhly pohľadov - či už vyšetrovatelia, obete únosu, alebo zdanliví náhodní okoloidúci, ktorí na prvý pohľad súvisia s dejom ako kečup so solárnou lampou. Postupne naberá celý príbeh jasnejšie kontúry, a hoci som mala dosť skoro narcistický pocit, že už viem, o čo vlastne ide, rozuzlenie ma pekne vyviedlo z omylu. 

    Na čítanie Noci potrebujete trochu silnejší žalúdok - nie je to síce Carter, ale aj Beck dokázal vymyslieť prekvapivo kreatívne spôsoby, ako odkrágliť človeka zavretého vo valci, a potichu vám prezradím, že predstava ľudského kebabu je z nich najmenej odpudivá. Kapitoly sa často končia vypučenými očami (tentokrát čitateľa, nie obete), príbeh má rýchly spád a retrospektíva z pohľadu neznámeho chlapca tomu celému dodáva krásne mrazivý nádych tajomna.

    Pokiaľ ste ešte nečítali Hru, do Noci sa môžete pustiť s čistým svedomím. Obdivujem autorovu schopnosť jemne naznačiť udalosti predchádzajúcej knihy tým puntičkárskym spôsobom, že máte šajnu, prečo sa občas hlavné postavy k sebe správajú ako dve hárajúce sa feny zavreté na primalom dvore, ale zároveň vám nevyslepičí celú zápletku, takže o nič neprídete. Akurát teda vám bude jasné, že Bjőrková to v jednotke prežila, ale s tým už nič nenarobíme.

    Hre som vyčítala na kolene utlčený a na karbobrúske vybrúsený záver, z ktorého ešte trčali triesky. Noc má omnoho lepšie premyslené rozuzlenie, síce nepravdepodobné, ale napriek tomu logické - a ruku na srdce, trilery nečítame preto, aby sme dostali uspokojivý index pravdepodobnosti - akurát teda na môj vkus zostalo na konci priveľa voľne pohodených otáznikov. Autor nechal mnoho udalostí otvorených, respektívne nechal čitateľa, nech si o tom myslí svoje, čo môže byť fajn, ale moja zvedavosť zostala na konci smutne čumieť nad prázdnym tanierikom.

    Noc je dôstojným pokračovaním pekne našliapnutej série. Ak máte dojem, že Fitzek na vás o chvíľu hodí plot twist aj z nádržky na záchode, skúste to s Beckom - tiež má čo ponúknuť, ale nie tak, aby vám bolo na prasknutie. Som zvedavá, s akou lahodnou temnotou príde nabudúce.

    Prajem príjemné čítanie! :)