Zoë Schlanger - Požierači svetla

 O čom to je

    Ľudstvu trvalo nechutne dlho, kým vo svojej spupnosti bolo ochotné priznať, že nie sme jediným tvorom, ktorý si všimne špendlík zapichnutý v riti, a nie je z neho nadšený. A to sme robili zvieratám aj horšie veci, nech je pichanie špendlíkov do zadnice. Rastliny však na svoje uznanie čoby inteligentných bytostí stále čakajú. Okej, ružičkový kel vám to v partii šachu asi nenandá, ale prečo eliminovať pojem inteligencie iba na vyšachovanie jeho veličenstva? 

Viem, že hovno viem

    To je také fascinujúce, aká je ľudská rasa vo všetkej svojej vyspelosti tragicky ignorantská. Nemá to CTčkom merateľný mozog, tak to nie je hodné našej požehnanej pozornosti. Musím sa priznať, že som sa tiež nikdy extra nezamýšľala nad tým, ako je možné, že mäsožravka mucholapka zavrie papuľku, keď jej v nej niečo pristane (no jo, ako pornoherečka by sa týpka neuživila). A ešte fascinujúcejšie je, že pokiaľ sa to niečo nehýbe, dokáže si zrátať, že sa jej na daný predmet neoplatí plytvať tráviacimi enzýmami, a zase papuľku otvorí, nech to ide do faka (toto nevravte muchám, lebo začnú s mucholapkami vyjebávať ako Fico s dôchodcami). Ako je to možné, keď nemá lebeňu plnú sivého rôsolu? Alebo si vezmite kapustu, ktorá sa nenaserie na čmeliaky, že jej zo zúfalstva obžierajú listy, a radšej im po vôli zakvitne skôr, lebo vie, že ak jej pokapú od hladu, už si nevrzne? Rastlinná ríša naozaj nepredstavuje len zelenú hmotu, vďaka ktorej sa nezadrhneme nedýchateľným vzduchom - sú to živé bytosti, ktoré vnímajú svoje okolie aj samé seba. Len sme príliš zahľadení do pocitu nadradenosti, aby sme to boli schopní konečne uznať.

Už nikdy šalát bez výčitiek!

    Týmto pozdravujem všetkých veggie nemäsožravcov, obzvlášť tých, ktorí ma nazývali vrahyňou, keď ma načapali so stejkom v hrsti, a odporúčam kapitolu o tom, ako rastlinou prejdú elektrické impulzy podobné nervovým záchvevom, keď jej amputujete list. Dobre sa ti prežúva ten bejby šalát, dobre? Žarty bokom, rastliny pravdepodobne bolesť ani strach neprežívajú v takej škále a intenzite ako cicavce. Ale vďaka tejto fascinujúcej knihe som si uvedomila, že ani taká mrkva nemá úplne v paži, keď ju krájate do vývaru. Autorka sa nepokúša vyvolávať v niekom výčitky a neodporúča vám prejsť na syntetickú stravu pre kozmonautov, aby zostal aj vlk sýty, aj ovca celá, aj hriadka neporušená. Pointa tkvie v tom, že pestovanie a šľachtenie a chemická ochrana rastlín nemusí predstavovať najlepšiu cestu - zeleň sa o seba dokáže dosť efektívne postarať aj sama, len ju treba nechať.

Žiadna oddychovečka

    Zoë sa snaží písať prístupne, zrozumiteľne a pre širšiu nezainteresovanú obec, ale aj tak som mala občas pocit, že nie som obec, ale neobývaný ostrov v riti Tichomoria. Ak ste neabsolvovali aspoň botanický krúžok, miestami sa môžete cítiť trochu stratene - čo je, myslím, pri tomto žánri častým zádrheľom. Ak sa však nedáte odradiť nejakými tými chromozómami a priebehom fotosyntézy, určite vás čaká fascinujúce a veľmi poučné čítanie.

Takže takto...

    Príroda je všade okolo nás, aj keď sa ju vehementne snažíme zastavať betónom, a knihy ako Požierači svetla nám môžu pomôcť lepšie ju pochopiť a prestať ju systematicky likvidovať v mylnej predstave vlastnej neohrozenosti. V mnohom mi táto kniha otvorila oči, poučila ma a inšpirovala. Môžem len a len odporúčať.

    Prajem príjemné čítanie! :)