tyrkySOVA

     Hudba je fajn vec. Teda, pokiaľ ju vyludzuje niekto, kto na to aj má vlohy. Ak by som mala dačo zanôtiť ja, zrejme by zutekali psy z blízkeho aj ďalekého okolia na čele s mojím (nie, ani po rokoch si na ten príšerný zvuk nezvykla), roztopili by sa lapače chemtrails na satelitoch a popraskali všetky úsporné aj rozhadzovačné žiarovky v okruhu troch kilometrov. Ale zase nedostatok talentu nie je vždy na zahodenie, raz som dostala od šéfa padíka na teambuildingu za to, že prestanem spievať. Ach, kouzlo vzpomínek a najľahšie zarobené peniaze v mojom živote. No nič, k veci, čo sa stane, keď sa spojí hudba a kniha? A ešte sa to okorení vraždou? Môže z toho vzniknúť tragický hybrid, čo bude ako Matovič - všetko chce byť, ale nič nevie poriadne - alebo vydarené a originálne dielko ako kniha Deti zatratenia od Petra Pavoniča.     Danielovi Dárskemu sa stalo to, čo mnohým úspešným knižným debutantom. Napísal knihu, zarobil majland, rozhádzal majland, teraz je v riti. ...

     Poviem vám to na rovinu: mám rada knihy, ktoré to vravia na rovinu. Ak chce niekto z niekoho strhať šaty a vyvádzať s ním veci, pri ktorých by sa EL James červenala až po korienky vlasov, tak nech z neho tie šaty strhá (s výslovným a jednoznačným súhlasom, samozrejme. A pokiaľ možno bez poškodenia dizajnového kúsku z blšieho trhu vo Viedni). Keď túži dať jedna postava druhej jednu spakruky cez papuľu, až ju otočí ako glóbus z čínskeho bazáru, nech sa páči. Ale prosím, nech teda čítam o sexe a fackách, nie o ruži na vrchole rozpuku v letné ráno voňajúce rosou a o potrhaných motýlích krídlach roniacich krvavé slzy s chuťou hrozna. Fakt, bez ohľadu na to, koľko krásnych slov použijete, moja hlava to nepochopí a bude chcieť radšej menej atraktívny, zato ľahšie interpretovateľný text. A prečo vám toto všetko rozprávam? No lebo sa vás snažím pripraviť na ďalšie riadky, v ktorých vám porozprávam, ako som si myslela, že je dobrý nápad čítať knižku Vlk od Jindricha Píši a ako...

     Byť iný je fajn. Tak sa nás aspoň snaží presvedčiť reklama na Študentskú pečať. A veď kto by o tom mohol vedieť viac, než čokoláda, že jo. Každopádne, hoci motivační spíkri a reklamy na čokoládu hlásajú, že inakosť je cool, realita je často niekde inde. Ak ste iný, v lepšom prípade schytáte zopár nevrlých pohľadov, v horšom prípade šuter medzi oči. Pokiaľ máte „šťastie“. Čo si budeme nahovárať, tolerancia stále nie je silnou stránkou mnohých existencií. Takže je len dobre, že police kníhkupectiev začali zapĺňať aj knihy, ktoré sa venujú tematike inakosti, a to nielen čo sa týka sexuálnej orientácie. Jednou z nich, hoci nenápadne oblečenou do fantasy kabátika, je podarené dielko TJ Kluna Dom na azúrovom pobreží.      Linus Baker je sociálny pracovník oddelenia starostlivosti o magickú mládež. Ono to znie ako zamestnanie snov, ale pravda je taká, že je niečo medzi účetním Fantozzim a Eliotom zo Zmluvy s d...

     Slovenskí čitatelia sa občas boja siahnuť po slovenskej knihe. Pre niekoho by mohlo byť zarážajúce, že iné predmety s prívlastkom "tuzemský" nám problém nerobia, ale nad tuzemskou knihou kadekto ohrnie svoj sčítaný nos (ak si bez viny, hoď druhou časťou Game of thrones a netraf okno. Črepy nosia šťastie, ale v januári hrozí zápal pľúc). Ja som v tomto tak pol na pol. Bez mučenia priznávam, že mám tendenciu inklinovať skôr k zahraničnej tvorbe (iróniou osudu tomu moje jazykové znalosti absolútne nenasvedčujú), ale aj u nás mám svojich rokmi a knihami overených favoritov, na ktorých nedám dopustiť. Ušetrím vás (ale iba dnes, tak si to vážte) chválospevov na tvorbu Ďura Červenáka, nášho slovanského fantasy boha (ups, tak nevydalo), pretože tentokrát som zahodila predsudky a dala som šancu (že dala šancu, cha, klamem, privtierkla som sa do priazne) mladej krvi a knihe Ostatky Archy od Lukáša Kordiaka.     Vo svete menom Lucénum došlo pred päťsto rokmi ku kolosá...

     Hovorí sa „píš o tom, čo poznáš“. No, dobrá rada nad zlato a basu piva. Keď sa brutálne zamyslím nad tým, o čom by teda mohol byť môj román, po niekoľkých minútach krutej bolesti (myslenie nie je pre slabochov) väčšinou dospejem k záveru, že moje námety poličky kníhkupectiev pravdepodobne nevypredajú. No schválne, kúpili by ste si mysteriózny triler o záhade večne plného prádelného koša? Alebo vianočný horor menom Pĺzne mi smrek? Nie, čo? Hm, tak možno humorne ladené memoáre Keď som pila hrušku s Kórejcami? (spoiler – neverte tomu, že je ľahké ich ožrať. Zvlášť, pokiaľ už strávili v našich končinách nejaký ten čas). Písanie kníh zo života zrejme budem musieť nechať tým, čo aj majú čo relevantné povedať. Napríklad taký Peter Šloser má čo povedať už štvrtýkrát v knihe Spolok Judášov .      Podľa Zamarovského bol na počiatku Sumer a podľa krimi manuálu je na počiatku mŕtvola. Teda, vo väčšine prípadov, ale ná...

       Ako áno, ako nie, práve uplynulý rok sa u mňa niesol v znamení gréckej mytológie. Inklinovala som k nej už odmalička, keď som so zatajeným dychom sledovala bábkového Odysea s hlasom Michala Dočolomanského (v tých časoch mi znel ako Macko Uško) pri jeho márnej snahe dostať sa domov. Každá Veľká noc znamenala Súboj Titanov - samozrejme nie ten nový, kde herec z Avatara zahodí invalidný vozík do šrotu a pre zmenu sa oháňa mečom, ale starú verziu, kde Calybos vyzerá ako polámaná hračka, Kraken je čudný hybrid Dwayna Johnsona a nasranej murény, a efekty sú robené na hrnčiarskom kruhu a tkáčskych krosnách. A pravdaže nemôžem vynechať nedeľné dopoludnia z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia a tak dále a tak dále, prestrih na mužnú hruď Kevina Sorba. Minulý rok som sa teda s pôžitkom začítala do Starých gréckych bájí a povestí, osvedčenej to klasiky od pána Petišku, s menším pôžitkom do Dcéry Sparty, ktorá...