Dom na azúrovom pobreží - rozkošná rozprávka o odvahe byť iný

    Byť iný je fajn. Tak sa nás aspoň snaží presvedčiť reklama na Študentskú pečať. A veď kto by o tom mohol vedieť viac, než čokoláda, že jo. Každopádne, hoci motivační spíkri a reklamy na čokoládu hlásajú, že inakosť je cool, realita je často niekde inde. Ak ste iný, v lepšom prípade schytáte zopár nevrlých pohľadov, v horšom prípade šuter medzi oči. Pokiaľ máte „šťastie“. Čo si budeme nahovárať, tolerancia stále nie je silnou stránkou mnohých existencií. Takže je len dobre, že police kníhkupectiev začali zapĺňať aj knihy, ktoré sa venujú tematike inakosti, a to nielen čo sa týka sexuálnej orientácie. Jednou z nich, hoci nenápadne oblečenou do fantasy kabátika, je podarené dielko TJ Kluna Dom na azúrovom pobreží.

    Linus Baker je sociálny pracovník oddelenia starostlivosti o magickú mládež. Ono to znie ako zamestnanie snov, ale pravda je taká, že je niečo medzi účetním Fantozzim a Eliotom zo Zmluvy s diablom – svedomitý, objektívny, nudný, nenápadný. Keď ho vrcholový manažment poverí utajenou úlohou a vyšle skontrolovať sirotinec na ostrove uprostred mora, Linus je odhodlaný zhostiť sa tejto úlohy so zanietením sebe vlastným. To však ešte netuší, že záhadní obyvatelia ostrova Marsyas mu do života prinesú omnoho viac, než širšie farebné spektrum.

    Keby sa knihy vedeli tváriť, táto by mala výraz a oči kocúra zo Shreka. Ľudia boží, toto je niečo tak roztomilé, že bábätko surikaty pri tom pôsobí ako vypĺznutá veverica. Toto je kniha, po ktorej by ste mali siahnuť, keď sa cítite na chuja. Nebudem vás ťahať za fusaklu, pravdepodobne sa aj po jej čítaní budete cítiť na chuja, ale aspoň chvíľu sa budete aj priblblo usmievať. Lebo tu sa naozaj inak nedá. Ak mám byť úprimná, môj vnútorný skeptický neřád (ak si ho chcete predstaviť, vyzerá ako školník Filch po trojdňovom fláme. Alebo ako ja v štandardné ráno) bol počas prvej tretiny príbehu odhodlaný hodnotiť Dom na azúrovom pobreží ako šedý (alebo dúhový v tomto prípade) priemer. No tejto knihe sa podarilo s prehľadom roztopiť aj moje ľadové, inovaťou pokryté srdce. Fakt, neznášať túto knihu by bolo ako neznášať pandu. No kto už by len mohol nemať rád pandy?

    Nečakajte ale žiadnu akciu, silný ľudský príbeh, či myšlienky ktoré vám zmenia nazeranie na život. Aj v Dobšinského rozprávkach sa toho udeje viac. Ale viete čo? Práve preto túto knihu milujem. Často som si pri čítaní knihy alebo sledovaní filmu hovorila, aké by bolo fajn, keby sa nič neposralo, keby dej len tak plynul a všetci boli šťastní a fialky kvitli a pivo penilo. Dom na azúrovom pobreží mi to konečne poskytol. Pri tejto knihe si neobžujete pracne vypestované nechty ani si nespôsobíte tržné rany na perách. Nezblázni sa vám krivka EKG ani sa nezvýši produkcia hormónov (možno okrem melatonínu, táto knižka je totiž ideálna rozprávka na dobrú nôcku). Toto je skrátka kniha, ku ktorej si sadnete, vypnete sa ako prasknutá žiarovka a len si čítate a máte všetko v paži. Nevravte mi, že v dnešnom bláznivom svete takéto veci nie sú potrebné ako soľ a univerzálna nabíjačka.

    Ale zas aby som nekrivdila, Dom na azúrovom pobreží v sebe nesie aj posolstvo. Hovorí o tom, že nenávisť mnohokrát pramení iba zo strachu a nedôvery. Keby ľudia častejšie používali tú guľatú vec, čo zabezpečuje, že im neprší do krku, svet by mohol vyzerať inak. Hoci táto kniha jednoznačne rieši aj LGBTI+ tematiku, na rozdiel od iných „dúhových“ kníh ju nestavia do popredia, ale zameriava sa na netoleranciu a strach z neznámeho vo všeobecnosti. Keď už som pri tom, zistila som, aký som ja rozhľadený a tolerantný človek. LGBTI+ romantika mi ide na nervy úplne rovnako ako heterexuálna (slovami Hranola). Ale tejto knihe som ochotná odpustiť aj iskričky pri každom letmom dotyku a fantazírovanie o krásnom úsmeve. Áno, až tak.

    Samotný dej je, povedzme si na rovinu, predvídateľný ako trojdňové srnča na zamrznutom jazere. Akože, možno si tú roztomilú držku nenabije, ale skôr áno. TJ Klun to však vykompenzoval úžasnou fantáziou pri tvorbe postáv, o ktorých vám ale nepoviem nič bližšie, aby som nekazila pôžitok z knihy (tu si dovolím malú radu: nečítajte českú anotáciu. Oni neboli takí ohľaduplní ako ja). Navyše má autor jedinečný, ľahký a nevtieravý zmysel pre humor, ktorý robí z jeho knihy naozaj nádherný zážitok. Takže ak si to zhrnieme, v jednom balení dostanete úžasné postavy, zábavné interakcie a pocit ako keď si v mrazivý deň dáte teplé kakao. Od toho je lepší snáď len orgazmus, ale ten musíte hľadať v iných knihách.

    Keď sa tak teraz nad tým zamýšľam, dokopy som vám nič o Dome na azúrovom pobreží nepovedala. Lenže o tejto knihe ani veľa vedieť nepotrebujete, stačí si ju prečítať. Zlomí vám srdce tým najkrajším možným spôsobom. Ja som sa pri nej zasmiala aj som si utierala ksicht (a tentokrát nie preto, že počas čítania zajedám kuracie stehná Sacherovou tortou). V určitých momentoch je ako poťahovka na torte – taká krásna, hladká a sladká, až z nej tŕpnu zuby. Ale to nevadí. Dôležitý je pocit, ktorý po nej zostane. A ten je viac než dobrý.

Prajem príjemné čítanie! 😊