tyrkySOVA

       Vždy som mala slabosť pre nekonvenčných vyšetrovateľov. Oni tí fešáci z komisára Rexa a Kobry 11, čo majú situáciu vždy pevne v svojich mužných rukách, majú tiež niečo do seba, ale časom sa tá ich dokonalá sebaistota človeku omrzí. To taký metrosexuálny úzkostlivý Hercule Poirot, čo nemá problém prezrieť si mŕtvolu s roztrepanou hlavou, ale odstávajúci chlp vo fúzoch bude predýchavať tri dni, je z iného súdka. Alebo skvelá Holly Gibneyová, hypochondrická ultraintrovertka s výnimočne bystrým mozgom. Preto ma hneď zaujala aj Molly, hrdinka knihy Chyžná (tú som nečítala) a Záhadný hosť (tú som čítala) od Nity Prose. Vhodné slovenské slová do prekladu vypátrala Zuzana Močková Lorková.     Molly si žije svoj diskopříběh. V práci ju povýšili na hlavnú chyžnú, má úzky okruh dobrých priateľov a milovaného muža. Jej pozitívne vibrácie narúša iba smrť drahej starkej, no berie to ako to je  - ľudia nie sú medúzy, aby sa étericky vznášali donekonečna. Smrť prominentného hosťa na otváracej r

     Viem, že medzi čitateľmi sa objavuje presvedčenie, že kniha s názvom *my sme dvaja remeselníci* z Auschwitzu sa bude predávať už len kvôli tomu zlovestnému miestu, a tak sa týmto knihám radšej vyhýbajú. Nie preto, že by popierali holokaust, ale odmietajú sa podieľať na transformácii ľudského utrpenia na dojákový artikel. Musím priznať, že občas to naozaj nedopadne najlepšie, hlavne keď sa spisovateľ rozhodne voľne inšpirovať skutočnými udalosťami, no zvyšok nechá v réžii svojej romantickej fantázie (ak práve Heather Morissovej zabehlo popoludňajšie mojito, vôbec nemám výčitky). Sama vždy siahnem po knihe, nech už nesie názov akejkoľvek profesie v Auschwitzi, pokiaľ viem, že ide o autentické svedectvo. Pretože takýchto výpovedí nebude nikdy priveľa. Tentokrát som čítala pamäte Henryho Ostera, podávané jeho priateľom Dexterom Fordom  - Koniar z Auschwitzu. Knihu preložila Daniela Šinková.     Ak nie ste tupý Kotlebov fanúšik s inteligencou zarážky do dverí, tak zrejme viete ako to b

     Viackrát som už spomínala svoj nevyvážený vzťah s nemeckým kráľom psychotrilerov Sebastianom Fitzekov . Väčšinou to dopadne tak, že on píše triler a ja som psycho, lebo ma vytáča priehrštiami dejových zvratov, ktoré síce zvládam sledovať, ale nezvládam ich umiestňovať na logickú dejovú linku. Napriek tomu musím uznať, že každá jeho kniha sa číta takmer sama, a ak ju čítate viac než 4 dni, pravdepodobne ste jednou nohou v kóme, máte doma novorodenca alebo ste sa v šlabikári ešte neprelúskali dostatočným počtom písmen, aby vám to umožnilo čítať prijateľným tempom. Každopádne jeho Pozvánka  u mňa nemohla zostať bez odpovede. Knihu preložila Zuzana Kováčiková.     Marla po traumatizujúcom detstve prekonala traumatizujúci zážitok, ktorý sa rozhodla kompenzovať traumatizujúcou prácou. Keď dostane pozvánku na školskú stretávku v tajomnej chate vysoko v horách, rozhodne sa urobiť aspoň niečo ako normálny človek a vydá sa sama na izolované miesto do spoločnosti ľudí, s ktorými roky nebola

    Motivačné knihy, mám taký pocit, stoja na okraji knižnej spoločnosti. Keď sa opýtate skupiny čitateľov, aké knihy čítajú najmenej, často frekventovanou odpoveďou je práve motivačná literatúra. Na jednej strane tomu rozumiem. Podprahovo to totiž môže evokovať také tie zenové, ezoterické, astrologické bláboly akože všetko je vo vašej mysli a ľudský mozog má neobmedzenú kapacitu a ak budete myslieť pozitívne, pritiahnete k sebe pozitivitu (pokiaľ viem, toto fungovalo len za čias covidu). Takýmto skvostom neholdujem ani ja, pretože nech to skúšam koľko chcem, moja posteľ stále obsahuje iba vankúš, paplón a zrejme nejaké tie mikroroztoče, ale žiadneho Jasona Momou! Na druhej strane však mám rada knihy zamerané na sebarozvoj, ktoré ponúkajú jednoduché rady, ako dosiahnuť lepšie výsledky v rôznych oblastiach. Takouto knihou je aj Produktivita bez starostí od mladého (a dosť sexi, to len tak medzi nami) lekára Aliho Abdaala , zameraná práve na to, ako viac pohnúť riťou a neprísť pri tom o

    Pri niektorých knihách má človek pocit, že aj dve strany z nich sú priveľa a svet mohol byť krajším miestom, keby sa ten papier použil napríklad na podanie demisie vlády. No a potom sú tu také knihy, na ktoré potrebujete špeciálne vystuženú policu v knižnici, objemový tréning a nosiča, no užijete si každú jednu stranu z toho bambilióna, ktorým disponuje. Tým druhým prípadom je rozhodne pokračovanie skvelej série Kingsbridge od Kena Folletta, Na veky vekov. Nebojte sa, naveky ju čítať určite nebudete. A snáď ju ani Ján Kamenistý neprekladal veky vekov.     Na začiatku boli štyri decká a jeden trojnohý pes, čo utekali lesom. Nie všetci ten les aj opustili, a to sme len na začiatku. Jeden z nich bude navyše svedkom udalosti, ktorá sa podpíše na celom jeho ďalšom živote, a nebude to zber skorých dubákov. Merthin túžil byť rytierom, ale dospelí rozhodli, že radšej chce byť tesárom, tak sa musel prispôsobiť. Caris zo všetkého najviac túži po nezávislosti a samostatnosti, ku ktorej sa vša

      Hovorí sa "šuster, drž sa svojho kopyta" - ono sa tým pravdepodobne nemyslí odkaz na kurióznu anatomickú indispozíciu - ale ja som skôr za to, že keď vieš dobre chodiť, môžeš sa naučiť lietať (poetická chvíľka pripáleného mozgu) a preto ma zaujal fakt, že pán Interstellar napísal knihu pre deti.     No, napísal. Ono tam toho textu nejak veľa nie je a dovolím si tvrdiť, že nebyť roztomilých ilustrácií Renée Kurilly, Matthewove výkriky do tmy by mali výrazne menšiu šancu uspieť. Ale nie je na tom nič zlé - mnoho kníh pre menšieho čitateľa je založených práve na vizuálnej stránke veci. Veď aj ja sama som ochotná za pekný obrázok odpustiť aj tvrdenie, že sova plieska krídlami.     Knižka Len preto je v podstate zbierkou motivačných citátikov pre deti, ktoré im majú ukázať a vysvetliť, že je úplne normálne a prirodzené mať protichodné pocity. Ak urobíte niečo zlé, nerobí to z vás zlého človeka. Ak sa vaše okolie zhodne na jednej veci, nemusíte s nimi nutne súhlasiť (príprava

    Keď príde reč na tvorbu slovenských autorov, netreba ma dvakrát ponúkať, aby som začala básniť o Ďurovi Červenákovi. Musím však s hanbou priznať, že aj k nemu som si dlhšie hľadala cestu, lebo som trpela, tak ako mnoho iných knihomoľov, nevysvetliteľnou patriotfóbiou - ak to výrastlo na našom poli, tak to nežerem. Vďaka Ďurovi som zistila, že aj autori, ktorých netreba prekladať, aby im bolo rozumieť, majú čo ponúknuť, a musím sa pochváliť, že som na svojom výbere v tomto smere dosť popracovala. A keď vyjde kniha, ktorá sľubuje ponurý príbeh z tajomnej osady spojený s dokonalými ilustráciami, naozaj nie je o čom. Preto som sa s chuťou pustila do prvotiny Filipa Horníka so sympatickým názvom Jelenia Hlava (R.I.P. Bambi).     Pisár sa plahočí krajinou s úmyslom zaznamenať pánu kráľovi, ktorý sa lenivo rozvaľuje dakde v hrade, čo kde leží v jeho zemi, aby sa náhodou nestratil ak sa raz rozhodne zdvihnúť riť. Nešťastie však nie je český turista, takže nechodí po horách, ale po ľuďoch,