tyrkySOVA

     A opäť tu máme Vianoce, sviatky pokoja a mieru, lásky a porozumenia, nenažranosti, chamtivosti, amerických odrhovačiek, zamotaných svetielok a kaprej kostičky zaseknutej v krku. Ups, pardon, nechala som sa uniesť. K Vianociam tak nejak patrí aj vianočné čítanie, aspoň sociálne siete sa ma o tom snažia presvedčiť už od polky októbra. Že vraj mám dotvoriť atmosféru a vytiahnuť z poličky to Vianočné prasiatko, ktoré som na protest aj minulý rok čítala až v januári, aby si náhodou nenamýšľalo. Tak som teda tú atmosféru dotvorila. Trochu inak, než býva zvykom, ale to by som to nebola ja, keby som robila veci ako normálni ľudia. A zvolila som si aspoň červenú knihu, ktorú som odfotila so svetielkami, tak čo? Podľa mňa sú Mafiánske balady od Dušana Taragela vianočné čítanie ako vyšité. A prečo? Čítajte ďalej, ja sa zatiaľ pokúsim vymyslieť nejaké vianočné premostenie.     Všetko to začne jednou nepohodlnou mŕtvolou, ktorú treba odpratať z dohľadu. Partia chlapíkov...

         Grécka mytológia sa dodnes teší veľkej obľube. Povedala by som, že spomedzi ostatných súborov príbehov a teórií o tom, ako vznikol svet a prečo dážď padá zhora nadol, patrí k najobľúbenejším aj v dnešnej dobe. Niežeby sme stále verili, že nám nebo nepadne na hlavu iba vďaka obrovi, ktorý je taký obetavý, že ho pre dobro nás všetkých drží na vlastných pleciach, alebo že slnko vychádza preto, že niekto osedlá voz ťahaný plamennými koňmi a vydá sa na každodennú tour de obloha. Ale keď už je raz to Grécko kolískou civilizácie, tak nejak by sa patrilo aby aj ich slovesnosť zastávala špeciálne miesto v našich srdciach. Alebo je to skrátka tým, že Herakles a Perseus vyzerajú dobre v telke. Na Thora sa dá vlastne pozerať tiež, keď už sme pri tom, ale o severanoch sa porozprávame niekedy inokedy. Teraz by som rada stratila nejaké to slovo za nádherné dielo Staré grécke báje a povesti od pána Eduarda Petišku.     Na začiatok musím skonštatovať zrejmé: H...

     Meno Arthur C. Clarke netreba zvlášť predstavovať. Ak vám pri mene Clarke ako jediné napadne Supermanovo krstné meno, zrejme ste v DC svete strávili viac času, než by bolo zdravé. Každopádne, pán Clarke sa právom radí medzi troch velikánov žánru sci-fi, spolu s nadačným pánom Asimovom a mojím osobným restom pánom Heinleinom, od ktorého som ešte žiadnu knihu nečítala. Zapisujem si ho na ten zoznam knižných vrúbkov, ktoré musím dohnať, čo je už dlhý ako čakačka do Borisovej postele. Ale späť k téme, hoci Clarkova tvorba už dávno nevonia novotou (ak mám pokračovať v tejto metafore, skôr už dostáva naftalínový odér babičkinej skrine), stále má čo ponúknuť aj súčasným čitateľom. Moje prvé rande s ním a s jeho knihou 2001: Vesmírna odysea (článok nájdete tu ) dopadlo na výbornú, takže som sa s chuťou pustila do aj do jeho diela Stretnutie s Rámom.      Len pre poriadok, Stretnutie s Rámom nehovorí o chlapíkovi, čo to prehnal s alkoholom a v dôsledku defektn...

    Chobotnica je také vcelku  milé stvorenie. Áno, pôsobí trochu strašidelne, zvlášť keď si uvedomíte, že napriek konvenčnej fyziológii väčšiny mnohobunkových organizmov, chobotnica vyzerá v podstate ako hlava a končatiny. A má také tie upreté vypučené oči. A keď sa naserie, prdí atrament. No dobre, zrejme nebude náhoda, že mnoho filmových záporákov má určitú časť tela schobotničenú. Taká Ursula s chobotničou prdelou ešte obišla vlastne celkom dobre. Davie Jones ju má nalepenú na ksichte, to sa mu musí fakt blbo holiť. Ale mne sú inak chobotnice naozaj sympatické. S výnimkou tej metaforickej, čo má svoje špinavé chápadlá naozaj všade, a píše o nej Peter Šloser vo svojej tretej knihe s názvom Policajná chobotnica.     Ako v každej správnej krimoške, aj v úvode Policajnej chobotnice niekto zatrepe bačkorami. Prípadne luxusnými koženými mokasínami na zakázku. V tomto prípade to bude jeden z bossov podsvetia (netešte sa, Fero Rus sa stále teší dobrému zdraviu) a je...

     Moju čitateľskú dušu priťahuje temnota. Hej, znie to ako prvá veta klišé hororového románu s názvom "Vraždy v knižnici" alebo "Démon tretej police zľava". No chcela som tým povedať akurát to, že ak je nejaká kniha označovaná ako "temné fantasy", "temný príbeh", "temná kuchárska kniha", "temný návod na obsluhu temnej rýchlovarnej kanvice",  pravdepodobne neunikne môjmu radaru. Ono to s tou temnotou mnohokrát nakoniec vypáli úplne inak, ako som si pôvodne predstavovala, a jediná temnota sa rozprestiera v hlave hlavnej hrdinky, ale nie o tom som dnes chcela. Pokiaľ mám po ruke nejakého Kinga, stavím na istotu, pretože on dokáže písať tak temne, že to ani stowattová žiarovka poriadne neosvetlí. Ale keď po ruke nie je, rada sa nechám zlákať aj iným žánrom a iným autorom, pokiaľ jeho dielo sľubuje zimomriavky toho správneho druhu (teda nie preto, že nejaký Dylan si utrel lemom trička pot zo svojho dokonalého čela, pričom odhali...

     Zamestnanie pilota patrí k tým na vrchných priečkach rebríčka príťažlivosti. V detskom veku mu poctivo sekunduje aj taký smetiar, to je pravda, no zatiaľ čo zo zbierania bordelu po spoluobčanoch väčšina detí s pribúdajúcim vekom vytriezvie, túžbu lietať povetrím a mať pod palcom mašinu s hodnotou štandardne veľkého pozemku si mnohí z nás odnesú do produktívneho veku. No a čo potom ešte možnosť pilotovať niečo, čo dokáže predbehnúť aj svokrin hlas? Ak je pilotovanie dopravného lietadla sexi, tak pilotovanie stíhačky je hrudník Henryho Cavilla. Ale čo sa stane, keď tieto nadzvukové stroje zveríte do rúk šestnásťročným deckám, navyše na planéte, okolo ktorej namiesto vizuálne atraktívneho prstenca obieha hromada šrotu? Znie to ako blbosť? Možno by aj bola, keby ju nenapísal Brandon Sanderson. Pripútajte sa prosím, a vydajte sa Vzhůru k obloze - alebo, ak to máte radšej po slovensky, pridajte sa ku Kadetom.     Spensin otec bol uznávaným pilotom hviezdnej stíha...

       Hodiny dejepisu sa vo všeobecnosti netešia veľkej obľube. Napriek ich nespornej dôležitosti mládež často zastáva názor, že už to, čo sa stalo včera, nie je dôležité, tak prečo sa vracať k udalostiam spred tisíc (a viac) rokov. Zase nech som spravodlivá, mňa memorovanie časových liniek tiež nedostávalo do nadšenej extázy. Pre človeka, čo si horko ťažko zapamätá vlastné narodeniny (občas sa musím ísť pozrieť do občianskeho preukazu aby som si bola istá), nie je snaha o zapamätanie si dátumu upálenia Jana Husa alebo dobytia Bastily práve šťastne stráveným časom. A to už nejdem spomínať milión nástupníckych kráľovských línií s ich pohrobkami a ľavobočkami (v tomto smere majú u mňa Targaryeni výnimku. Smola no, Ferdinand I. Habsburský nikdy nemal draka). Takže áno, pokiaľ ide o históriu, často sa ma zmocňuje obava z textu s podtónom učebnice. Našťastie, to ani zďaleka nie je prípad knihy s pútavým názvom Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori od historika Garr...