Stretnutie s Rámom - sci-fi bez trendy prímesí

     Meno Arthur C. Clarke netreba zvlášť predstavovať. Ak vám pri mene Clarke ako jediné napadne Supermanovo krstné meno, zrejme ste v DC svete strávili viac času, než by bolo zdravé. Každopádne, pán Clarke sa právom radí medzi troch velikánov žánru sci-fi, spolu s nadačným pánom Asimovom a mojím osobným restom pánom Heinleinom, od ktorého som ešte žiadnu knihu nečítala. Zapisujem si ho na ten zoznam knižných vrúbkov, ktoré musím dohnať, čo je už dlhý ako čakačka do Borisovej postele. Ale späť k téme, hoci Clarkova tvorba už dávno nevonia novotou (ak mám pokračovať v tejto metafore, skôr už dostáva naftalínový odér babičkinej skrine), stále má čo ponúknuť aj súčasným čitateľom. Moje prvé rande s ním a s jeho knihou 2001: Vesmírna odysea (článok nájdete tu) dopadlo na výbornú, takže som sa s chuťou pustila do aj do jeho diela Stretnutie s Rámom. 

    Len pre poriadok, Stretnutie s Rámom nehovorí o chlapíkovi, čo to prehnal s alkoholom a v dôsledku defektného priestorového videnia to napálil do zárubne. Rámom sa tu myslí Ráma, indické božstvo. Presne takéto meno totiž prisúdili pozemšťania objektu, ktorý sa znenazdajky objavil v ich dôverne známej Slnečnej sústave. Z toho, čo spočiatku považovali za asteroid, sa vylúpne očividne syntetický objekt pripomínajúci gigantickú tubu od Celaskonu. Pozemskí prieskumníci v Rámových útrobách namiesto odporúčanej dennej dávky vitamínu C však objavia fantastický a absolútne nepochopiteľný svet.

    Nebudem vás klamať, po takom Andym Weirovi je klasika ako Clarke trochu náročnejšie sústo. Niežeby sa utiekal k nezrozumiteľným vedecko-technickým teóriám a výpočtom, z ktorých sa ani černobylská krava nevysomári, no rovnako si ani nepotrpí na akciu. Nečakajte žiadne svetelné meče, epické bitky vesmírnych lodí za svišťania smrtiacich laserových lúčov či priateľských (alebo menej priateľských) návštevníkov z iných galaxií. Clarke stavia na pomalé tempo, detailné vykreslenie politickej a územnej situácie v Slnečnej sústave a na dôsledné skúmanie neznámeho. V telke vyzerá sexi, ak tam hneď nabehnú vymakaní chlapi bez košele a všetko roztlčú kladivom, aby zistili, čo je dnu, ale povedzme si úprimne, bez košele by sa im v kozme nepracovalo najlepšie, a kladivo nie je jediná cesta. 

    Aj keď sú podľa Clarka všetky mimozemské civilizácie zrejme posadnuté jednoduchými geometrickými modelmi - v Odysei nám sem posielali kvádre, v Rámovi zas valec - prejavil neskutočné vizionárske zmýšľanie a technologickú fantáziu. V jeho knihe sa ľuďom podarilo kolonizovať niektoré planéty Slnečnej sústavy, vrátane Merkúra (jeho obyvatelia naozaj nemajú na ružiach ustlané a podľa toho sa aj správajú), ale Arthur C. Clarke nezostáva len pri zbežnom konštatovaní, že sme sa proste rozliezli ako šváby na všetky dostupné planéty. Veľmi realisticky berie do úvahy rozdielne podmienky na jednotlivých planétach a ich vplyv na ľudské telo a vysvetľuje, že vaša prababka mohla byť rodená pozemšťanka, no ak ste sa narodili v podmienkach s tretinovou gravitáciou, na Zemi by sa vaša kostra poskladala ako pokazená rybárska stolička. Veľkú pozornosť venuje aj spolupráci medzi jednotlivými planétami, a nakoľko ľudstvo urazilo od súčasnosti veľký kus cesty (stále sme egoistickí debili, ale technologicky zdatnejší), vytvoril aj mnoho vedeckých odvetví, ktoré manažujú novonadobudnuté poznatky. 

    Nebudem klamať, čítanie ma spočiatku..no...no poviem to na plnú hubu, nudilo. Ako weirovskému rozmaznancovi sa mi ťažko čítalo o ľudstve, ktoré čumí na valec na oblohe. Autor počas rozprávania prekladá kapitoly venované samotnému prieskumu Rámu s kapitolami zo zasadaní zastupiteľov jednotlivých planét, a hoci práve pri spomínaných kapitolách mohol naplno rozohrať svoje úžasné vedomosti, moja pozornosť maniodepresívneho termita dostávala zabrať. Každopádne, čím hlbšie sa expedícia dostávala do Rámových útrob (ehm, toto vyznelo trochu divne), tým viac sa prebúdzala aj moja zvedavosť, na čo ďalšie tam naďabia. K tomu sa miestami pridal aj výborný humor, ktorého bolo tak akurát, aby krásne okorenil dej, ale zase nie až toľko, aby sa seriózna sci-fi kniha premenila na intergalaktický stand-up. Aj keď teda, cirkev Ježiša Krista Kozmonauta, to je ťažké udržať vážnu tvár, hoci sa jej autor snažil dodať punc istej seróznosti. 

    Arthur C. Clarke dokázal napriek mojim počiatočným obavám rozohrať naozaj pútavé rozprávanie, v ktorom má akcia podružnú úlohu, no to mu neuberá na atraktívnosti. S každým dňom odhalí Ráma nejaké nové tajomstvo, či pripraví expedícii nepríjemné prekvapenie. Zároveň však Clarke udržuje určitú mieru vierohodnosti a netvári sa, že jeho hrdinovia pochopia okamžite čokoľvek, na čom spočinie ich vedátorský zrak. Niektoré otázky je možné zodpovedať, niekedy je možné len hádať a niečo skrátka zmysel nedáva, ani keď sa na to pozeráte dole hlavou a v zrkadlovom odraze. 

    Stretnutie s Rámom je sci-fi lahôdkou, ktorá vás presvedčí, že autor vám nemusí podať vysvetlenie na každú jednu okolnosť a kompletný rozbor stolice hlavného hrdinu ako bonus, aby sa kniha mohla označovať za kvalitnú. Naopak, jeho dielo je záznamom prieskumu nepoznaného, a Arthur C. Clarke  niektoré okolnosti v pozícii nepoznaného aj ponechá. Oproti Odysei chýba Rámovi transcendentálne spirituálne vyvrcholenie, táto kniha je skôr pragmatická - čo veľmi oceňujem. A mimochodom, ide o prvý diel série. Takže aj to, čo si Clarke nateraz nechal pre seba, možno časom vyjde najavo. 

    Prajem príjemné čítanie! :)