Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

 

    Dcéra snehu je prvotina autorky s menom zo Stredozeme, Eowyn Iveyovej. Svojho času táto kniha fungovala ako taký tajomný fantóm knižného trhu - všetci ju chceli, no nikto ju nemohol mať, okrem tých, čo si stihli zaobstarať jej prvé vydanie. Ostatným neostávalo nič iné, len vysielať zúfalé prosby na facebookové burzy, alebo ticho dúfať v dotlač.

    Koncom minulého roka vydavateľstvo Fortuna Libri prekvapilo čitateľov vianočným zázrakom v podobe spomínanej dotlače. Chýbal už len slogan "Dcéra snehu aj do vašej domácnosti!". Asi nikoho neprekvapím konštatovaním, že nápad prečítať si túto knihu nemám z vlastnej hlavy. Neodrádzal ma poprask, ktorý kniha vyvolala - aj keď je pravda že počtom zobrazení na sociálnych sieťach hádam prekonala aj Dominikine výťahovky - ale rozprávkovo ladený romantický príbeh veľmi nie je podľa môjho gusta. Nuž ale, nechcela som odštartovať nový rok tým, že vynechám knihu mesiaca martinusáckeho knižného klubu, a tak som si obula snežnice a vydala sa po stopách v snehu opäť na púť mimo mojej komfortnej zóny. Snežnice som zahodila po 10 minútach, po blate sa v nich chodí na prd. 

    Ústrednými postavami je starnúci bezdetný pár Jack a Mabel. Roky sa neúspešne pokúšali vyrovnať so stratou bábätka, až Mabel v hlave skrsol nápad zmeniť zmýšľanie zmenou prostredia a životného štýlu, a čo teda budú trocháriť, vybrali sa rovno na Aljašku. Písal sa rok 1918 a táto úchvatná krajina sa ešte len začala pomaly a neveľmi ochotne poddávať novým obyvateľom. Po dvoch rokoch si Mabel začína uvedomovať, že život v samote v zrube, striedanie nekonečných dní a večných nocí a Jackovo lopotenie sa na poli, ktoré ich ledva uživí, asi nie je tá najtrvácnejšia náplasť na boľavú dušu. Potom však jedného večera napadne čerstvý sneh a Jack a Mabel si v záchvate melancholickej infantilnosti postavia snehové dievčatko. Na druhý deň je snehuliačka preč, ale v blízkosti ich zrubu sa začne potulovať tajomná dievčinka s modrými očami, sprevádzaná líškou. Nápadná podobnosť s príbehom z Mabelinho detstva, s ruskou rozprávkou o Sneguročke, dcérke, ktorú si starček so starenkou postavili zo snehu, stavia Mabel a Jacka pred otázku, či sú svedkom zázraku, alebo iba toho ako si ich rozum pobalil kufre a vydal sa na cestu na juh. S dievčatkom menom Faina však naviažu spočiatku krehký, neskôr silný rodinný vzťah, ktorý síce nie je založený na krvi, ale o nič menej vrúcny a hlboký. 

    Táto kniha vo mne vyvolávala veľmi rozporuplné pocity. Spočiatku som jej vôbec nevedela prísť na chuť a dosť som sa nudila. Jack a Mabel sa potichu obchádzajú v zrube, občas po sebe dačo šteknú, potom Jack celý deň klčuje na poli stromy a Mabel sa oddáva depresii počas práce v zrube. Ich tiesnivá a bezútešná situácia bola veľmi dobre popísaná, to nepopieram, ale mňa jednoducho nedokáže uchvátiť kniha, kde je po 130 stranách masová vražda sliepok tou najdramatickejšou udalosťou. Prvá časť knihy má veľmi pomalý rozbeh a po zoznámení sa s hlavnými postavami, načrtnutím ich minulosti a problémov, potom ide hlavne o príchod tajomnej Fainy do ich života, o radosť ktorú im prináša a zároveň o neistotu, či je dievčatko nejaká zázračná víla z lesa, alebo aljašská obdoba Mauglího. 

    Druhá časť knihy ma naopak veľmi bavila. Paradoxne to bolo práve obdobie, keď na jar Faina opustila Jacka a Mabel a zmizla nevedno kam. Keď autorka poslala rozprávkovú bytosť na letnú rekreáciu, úžasne zobrazila ťažkosti, s ktorými sa osadníci Aljašky museli pasovať, aj ich húževnatosť a súdržnosť v najnáročnejších situáciách. Susedia Jacka a Mabel, Bensonovci (mimochodom, priezvisko hlavných postáv za celú knihu nezaznie ani raz) prinášajú do príbehu očakávané tempo, humor a ľudské teplo. Esther Bensonová mi prirástla k srdcu najviac a keby bola celá kniha písaná z pohľadu tejto prostorekej tetušky v monterkách a s deravými ponožkami, asi by som ju hodnotila o dosť pozitívnejšie. 

    Ak sa mám držať snežnej alegórie, tak posledná časť knihy u mňa celý príbeh pochovala pod lavínou. Mnohí so mnou pravdepodobne budú nesúhlasiť, ale pre mňa bol záver knihy prvoplánovo romantický, otrepane melancholický a tuctový. Chyba je samozrejme aj vo mne, tam, kde iní čitatelia dojato posmrkávajú nad nežnou scénou, mne väčšinou tŕpnu zuby od nadmerného užitia cukru. Nečakala som, že sa z hlbín zeme vynorí medvedí démon a všetkých spáli v pekelnom plameni, ale také originálne prostredie by si zaslúžilo aj prepracovanejší a menej predvídateľný záver príbehu. 

    Dcéra snehu je taká rozprávkovým motívom pobozkaná oddychovka. Dej plynie pomaly, bez nervy drásajúcich scén a napätia a mnoho udalostí je absolútne predvídateľných. Ak si myslíte, že sa niečo stane, tak sa to s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj stane, a občas to hraničí až s naivitou. Ako príklad uvediem scénu, keď chce Jack zastreliť losa, aby mali s Mabel z čoho vyžiť počas dlhej zimy, a hoci sa na poľovačku vyberie v nevhodnom období a jeho skúsenosti sú prakticky nulové, hádajte čo? Uhádli ste, ale aspoň sa mu to nepodarilo ako chrabrému princovi na prvú šupu. 

    Postavu Fainy by som charakterizovala ako Malého princa v dievčenskom vydaní. Nejde len o plavé vlásky a modrý kabátik, ona má dokonca poloskrotenú líšku a od Mabel stále žiada kresbičky - všetkého možného okrem ovečiek, takže nebudem zlomyseľne používať to slovo na "P" a poviem, že Eowyn Ivey sa možno trochu výraznejšie inšpirovala. Oceňujem však, že tajomný opar necháva okolo Fainy až do konca, niečo objasní, ale veľa toho necháva na čitateľovej predstavivosti. 

    Suma sumárum, Dcéra snehu môže chytiť za srdce každého, kto si potrebuje oddýchnuť od reality pri jednoduchom, romantickom a pomaly plynúcom príbehu bez odbočiek a prekvapivých zvratov. Nevravím že to nie je pekný príbeh, navyše zasadený do nádhernej prírody Aljašky, ale ja osobne som v ňom asi nenašla to, čo iní nadšení čitatelia. 

    Prajem príjemné čítanie! :)