Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej


     Medzi moje čitateľské predsavzatia (no, mám až dve, ale množné číslo znie tak honosne) tento rok patrilo venovanie pozornosti klasickej literatúre. Vznešený to cieľ, ktorý sa mi darí bohapusto ignorovať a namiesto klasiky smerujem zvýšenú pozornosť úplne opačným smerom a čítam sci-fi. Po nedávnom absolvovaní giganta Vesmírnej odysei (hej, ale veď tú s prižmúrenými očami prelepenými lepiacou páskou môžeme považovať za klasiku) sa ku mne dostala sci-fi jednohubka od slovenského autora Tomáša Slaničku, Longeaterra: Prvý skok.

    Príbeh nás zavedie na Mars, ale nepredstavujte si mŕtvu planinu s pobehujúcim Markom čúrajúcim na zemiakové políčka. Ľudia si už červenú planétu podmanili a rozťahujú sa na jej povrchu aj pod ním, ako za starých čias doma na Zemi. John sa po odchode z armády dal na ušľachtilé poslanie stredoškolského učiteľa, čo v praxi znamená, že svojich študentov považuje za debilov vhodných len na to, aby im mohol zhabať marišku. Pokojný život a príťažlivú vidinu blížiacich sa prázdnin mu naruší návšteva kamaráta z armády Aidena, ktorý ho napokon nie veľmi férovými prostriedkami presvedčí, aby sa k nemu pridal na vesmírnej misii, ktorá ich vystrelí ďaleko za hranice slnečnej sústavy a ako sa neskôr ukáže, aj za hranice ich doterajších možností. Skrátka, vo vesmíre je tma, a tá môže ukrývať kadečo.

    Prvý skok je zároveň prvým skokom autora do spisovateľského remesla, a hoci budem mať neskôr zopár výhrad (lebo veď to by som nebola ja keby som neofrflala aj uhol zakrivenia uhorky), myslím, že sa celkom vydaril. Čo sa týka samotného príbehu, obsahuje snáď všetky prvky štandardného sci-fi – život na iných planétach, odvážnych mužov, technologické vychytávky aj poletovanie vzduchoprázdnom, ale zároveň je v mnohom originálny - napríklad skutočnosťou, že kolonizátori Marsu a ich kolegovia z modrej planéty žijú ustavične na hrane vojnového konfliktu. Dej napreduje rýchlo, autor pri ničom nepostáva pol dňa ako dôchodkyňa nad patizónmi v akcii, takže príbeh sa plynulo posúva dopredu, čo je pri takom krátkom rozsahu veľkou výhodou. Páči sa mi, ako Tomáš Slanička načrtol aj vedecko-technické pozadie – prečo je život na Marse možný, alebo ako sa dá skákať raketou v časopriestore. Samozrejme, že týmto vysvetleniam rozumiem ako mačka predpovedi počasia a zrejme by som autorovi zožrala, aj keby ma presviedčal, že osídlenie Marsu umožnil proces párenia rádioaktívnej modlivky zelenej – ale stále by to bolo lepšie ako prístup „proste si tu žijeme a teba je do toho prd“. Nejaké prudké zvraty z hladko do obratko od Prvého skoku nečakajte, príbeh je skôr priamočiary, ale o akciu v ňom núdza nie je. Zvlášť sa mi páčila prepracovaná vesmírna bitka, ktorej priebeh sa striedavo zmietal medzi nádejou a fatálnym intergalaktickým prúserom.

    Hlavný hrdina John Waterbi je taký Arnold Schwarzeneger, len o hlavu nižší a asi o 30% svalovej hmoty ľahší. Na začiatku knihy ma trochu vytáčali jeho vnútorné monológy – neviem si totiž predstaviť, že by človek uvažoval ako on, jedine že by na 10 minút upadol do katatonického stavu, aby mohol nerušene rozjímať. Našťastie v ďalšom texte autor už od týchto interných Johnových analýz upustil. Hlavného hrdinu som si však nedokázala obľúbiť, príliš ma iritovalo jeho správanie kulminujúce medzi trucujúcim deckom a samozvaným donchuanom z dedinskej diskotéky. No nič, nemôže byť každý James Bond. Je mi ale sympatické, že na rozdiel od spomínaného Arnolda, ktorý síce ucedí pár kvapiek krvi s obsahom železa vyšším než štyri vrakoviská, no inak sa mu do cesty nepostaví ani kamión s roztrhnutým brzdovým lankom, John nemá manuál na každú mysliteľnú aj nemysliteľnú situáciu a občas vyviazne len vďaka praobyčajnej náhode.

    Zvyšné postavy sa mi zdali dosť stereotypné a málo prepracované – v podstate má každý nejakú markantnú vlastnosť, ktorá ho definuje, a z nej vyplýva celé jeho správanie a interakcia s okolím. Možno keby ich tam nebolo ako Slovákov na chorvátskej pláži, mal by autor priestor viac na nich popracovať, ale ktovie, snáď bude pre ďalší vývoj príbehu dôležitý každý jeden.

    Od istého momentu som bola presvedčená, že dej speje k mojej osobnej čitateľskej nočnej more, a to prudko romantickej vsuvke, ale Tomáš Slanička sa jej dokázal elegantne vyhnúť a pre mňa to bolo veľmi príjemným prekvapením. Niekedy je skrátka vhodnejšie pristúpiť k drastickejšiemu riešeniu, než robiť z knihy nasilu cukríkovo ružovú tortu so šľahačkovými obláčikmi a poníkmi. Ale samozrejme, napriek absencii romantiky si John vrzne, lebo veď jeho vizuálne atraktívny superhrdinský vercajg by bola škoda držať celú dobu v gatiach.

    Teraz si dovolím pár technických pripomienok (hoci teda priznávam, že písať neviem, takže do toho možno nemám čo kecať, ale čítať viem dosť obstojne, tak to berte ako dojmy koncového užívateľa). Rušilo ma skákanie z jednej hlavy do druhej – keď autor predostiera pohľad jednej z postáv a do toho nám vytára aj čo si myslia dvaja ďalší. Pokiaľ nejde o stretnutie klubu telepatov, radšej sledujem dej v danom momente iba z pohľadu jedného protagonistu, zatiaľ čo ostatní sú snímaní zvonka. Dosť mi prekážal aj zraz dokonalo príťažlivých sexy žien, v kontraste s opakovaným humorom namiereným voči deťom s nadváhou. Raz to ešte bolo únosné (hoci si nemyslím, že iba tučné dieťa dokáže vyvinúť tempo Huseina Bolta keď zavetrí jedlo – mali by ste vidieť mňa, keď sa blížim k pizzerii, ani TGV vlak by sa tam nedostal skôr), dvakrát to už na krátky rozsah knihy bolo príliš. No a nakoľko sa u mnohých čitateľov vyskytuje takzvaný syndróm oftamologickej menštruácie (rozumej komentár „krvácajú mi oči!“) keď príde na spisovnú slovenčinu, dovolím si odporučiť dôkladnejšiu korektúru. Čo sa mňa týka, som v pohode, pokiaľ sa postavy nezačnú posielať „do ryti“, ale niektorých by mohli napríklad čiarky, ktoré si textom poskakujú ako na tehotenskom teste z čínskeho obchodu (sú aj tam kde ich netreba) dosť iritovať.

    Tomáš Slanička si svojím Prvým skokom rozhodne hanbu neurobil. Samozrejme nemôžete očakávať rovnaký zážitok ako z takej Duny alebo Weirovho Marťana, ale z môjho pohľadu sci-fi nováčika ide o veľmi obstojný počin. Číta sa dobre, technologické oblasti sú síce načrtnuté, ale nie vyčerpávajúco rozoberané, pokojnejšie pasáže sa striedajú s akciou. V závere dostane čitateľ viac otázok než odpovedí, čo naznačuje možné pokračovanie, a napriek niekoľkým námietkam sa k tejto podobe Marsu vrátim rada.

    Ďakujem autorovi za možnosť prečítať si jeho knihu a želám veľa zdaru v ďalšom písaní!

    Príjemné čítanie! :)


Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku