Longeaterra: Prvý skok - na Mars a ešte ďalej
Medzi moje čitateľské predsavzatia (no, mám až dve, ale množné číslo znie tak honosne) tento rok patrilo venovanie pozornosti klasickej literatúre. Vznešený to cieľ, ktorý sa mi darí bohapusto ignorovať a namiesto klasiky smerujem zvýšenú pozornosť úplne opačným smerom a čítam sci-fi. Po nedávnom absolvovaní giganta Vesmírnej odysei (hej, ale veď tú s prižmúrenými očami prelepenými lepiacou páskou môžeme považovať za klasiku) sa ku mne dostala sci-fi jednohubka od slovenského autora Tomáša Slaničku, Longeaterra: Prvý skok.
Príbeh nás zavedie na Mars, ale nepredstavujte si mŕtvu
planinu s pobehujúcim Markom čúrajúcim na zemiakové políčka. Ľudia si už
červenú planétu podmanili a rozťahujú sa na jej povrchu aj pod ním, ako za
starých čias doma na Zemi. John sa po odchode z armády dal na ušľachtilé
poslanie stredoškolského učiteľa, čo v praxi znamená, že svojich študentov
považuje za debilov vhodných len na to, aby im mohol zhabať marišku. Pokojný
život a príťažlivú vidinu blížiacich sa prázdnin mu naruší návšteva
kamaráta z armády Aidena, ktorý ho napokon nie veľmi férovými
prostriedkami presvedčí, aby sa k nemu pridal na vesmírnej misii, ktorá
ich vystrelí ďaleko za hranice slnečnej sústavy a ako sa neskôr ukáže, aj
za hranice ich doterajších možností. Skrátka, vo vesmíre je tma, a tá môže
ukrývať kadečo.
Prvý skok je zároveň prvým skokom autora do spisovateľského
remesla, a hoci budem mať neskôr zopár výhrad (lebo veď to by som nebola
ja keby som neofrflala aj uhol zakrivenia uhorky), myslím, že sa celkom vydaril.
Čo sa týka samotného príbehu, obsahuje snáď všetky prvky štandardného sci-fi –
život na iných planétach, odvážnych mužov, technologické vychytávky aj
poletovanie vzduchoprázdnom, ale zároveň je v mnohom originálny - napríklad skutočnosťou, že kolonizátori Marsu a ich kolegovia z modrej planéty žijú ustavične na hrane vojnového konfliktu. Dej napreduje rýchlo, autor pri ničom nepostáva
pol dňa ako dôchodkyňa nad patizónmi v akcii, takže príbeh sa plynulo
posúva dopredu, čo je pri takom krátkom rozsahu veľkou výhodou. Páči sa mi, ako
Tomáš Slanička načrtol aj vedecko-technické pozadie – prečo je život na Marse
možný, alebo ako sa dá skákať raketou v časopriestore. Samozrejme, že týmto
vysvetleniam rozumiem ako mačka predpovedi počasia a zrejme by som
autorovi zožrala, aj keby ma presviedčal, že osídlenie Marsu umožnil proces
párenia rádioaktívnej modlivky zelenej – ale stále by to bolo lepšie ako
prístup „proste si tu žijeme a teba je do toho prd“. Nejaké prudké zvraty
z hladko do obratko od Prvého skoku nečakajte, príbeh je skôr priamočiary,
ale o akciu v ňom núdza nie je. Zvlášť sa mi páčila prepracovaná
vesmírna bitka, ktorej priebeh sa striedavo zmietal medzi nádejou a fatálnym intergalaktickým
prúserom.
Hlavný hrdina John Waterbi je taký Arnold Schwarzeneger, len
o hlavu nižší a asi o 30% svalovej hmoty ľahší. Na začiatku
knihy ma trochu vytáčali jeho vnútorné monológy – neviem si totiž predstaviť,
že by človek uvažoval ako on, jedine že by na 10 minút upadol do katatonického
stavu, aby mohol nerušene rozjímať. Našťastie v ďalšom texte autor už od
týchto interných Johnových analýz upustil. Hlavného hrdinu som si však
nedokázala obľúbiť, príliš ma iritovalo jeho správanie kulminujúce medzi
trucujúcim deckom a samozvaným donchuanom z dedinskej diskotéky. No
nič, nemôže byť každý James Bond. Je mi ale sympatické, že na rozdiel od
spomínaného Arnolda, ktorý síce ucedí pár kvapiek krvi s obsahom železa
vyšším než štyri vrakoviská, no inak sa mu do cesty nepostaví ani kamión
s roztrhnutým brzdovým lankom, John nemá manuál na každú mysliteľnú aj
nemysliteľnú situáciu a občas vyviazne len vďaka praobyčajnej náhode.
Zvyšné postavy sa mi zdali dosť stereotypné a málo prepracované
– v podstate má každý nejakú markantnú vlastnosť, ktorá ho definuje, a z nej
vyplýva celé jeho správanie a interakcia s okolím. Možno keby ich tam
nebolo ako Slovákov na chorvátskej pláži, mal by autor priestor viac na nich popracovať,
ale ktovie, snáď bude pre ďalší vývoj príbehu dôležitý každý jeden.
Od istého momentu som bola presvedčená, že dej speje k mojej
osobnej čitateľskej nočnej more, a to prudko romantickej vsuvke, ale Tomáš
Slanička sa jej dokázal elegantne vyhnúť a pre mňa to bolo veľmi príjemným
prekvapením. Niekedy je skrátka vhodnejšie pristúpiť k drastickejšiemu riešeniu,
než robiť z knihy nasilu cukríkovo ružovú tortu so šľahačkovými obláčikmi
a poníkmi. Ale samozrejme, napriek absencii romantiky si John vrzne, lebo
veď jeho vizuálne atraktívny superhrdinský vercajg by bola škoda držať celú dobu v gatiach.
Teraz si dovolím pár technických pripomienok (hoci teda
priznávam, že písať neviem, takže do toho možno nemám čo kecať, ale čítať viem
dosť obstojne, tak to berte ako dojmy koncového užívateľa). Rušilo ma skákanie
z jednej hlavy do druhej – keď autor predostiera pohľad jednej
z postáv a do toho nám vytára aj čo si myslia dvaja ďalší. Pokiaľ
nejde o stretnutie klubu telepatov, radšej sledujem dej v danom
momente iba z pohľadu jedného protagonistu, zatiaľ čo ostatní sú snímaní
zvonka. Dosť mi prekážal aj zraz dokonalo príťažlivých sexy žien,
v kontraste s opakovaným humorom namiereným voči deťom s nadváhou. Raz
to ešte bolo únosné (hoci si nemyslím, že iba tučné dieťa dokáže vyvinúť tempo
Huseina Bolta keď zavetrí jedlo – mali by ste vidieť mňa, keď sa blížim k pizzerii,
ani TGV vlak by sa tam nedostal skôr), dvakrát to už na krátky rozsah knihy
bolo príliš. No a nakoľko sa u mnohých čitateľov vyskytuje takzvaný syndróm
oftamologickej menštruácie (rozumej komentár „krvácajú mi oči!“) keď príde na
spisovnú slovenčinu, dovolím si odporučiť dôkladnejšiu korektúru. Čo sa mňa
týka, som v pohode, pokiaľ sa postavy nezačnú posielať „do ryti“, ale
niektorých by mohli napríklad čiarky, ktoré si textom poskakujú ako na tehotenskom
teste z čínskeho obchodu (sú aj tam kde ich netreba) dosť iritovať.
Tomáš Slanička si svojím Prvým skokom rozhodne hanbu
neurobil. Samozrejme nemôžete očakávať rovnaký zážitok ako z takej Duny
alebo Weirovho Marťana, ale z môjho pohľadu sci-fi nováčika ide o veľmi
obstojný počin. Číta sa dobre, technologické oblasti sú síce načrtnuté, ale nie
vyčerpávajúco rozoberané, pokojnejšie pasáže sa striedajú s akciou. V závere
dostane čitateľ viac otázok než odpovedí, čo naznačuje možné pokračovanie, a napriek
niekoľkým námietkam sa k tejto podobe Marsu vrátim rada.
Ďakujem autorovi za možnosť prečítať si jeho knihu a želám veľa zdaru v ďalšom písaní!
Príjemné čítanie! :)
Komentáre
Zverejnenie komentára