Jazero Stillhouse - nikdy neignorujte manželove koníčky

     Trilery všeobecne nie sú považované za "vysokú" literatúru, u mňa však patria k obľúbeným žánrom. Jasné, že Nobelovku pravdepodobne nikdy žiaden nevyhrá, no čím viac ich prečítam, tým viac sa utvrdzujem v tom, že napísať kvalitný triler nie je žiadna sranda. Keď začínate s pivom, možno vám zachutí aj Argus z Lidla, ale verte mi, raz ochutnáte Plzeň a Argus použijete jedine na odstránenie vodného kameňa v záchode. Neviem či zaberie, ale aspoň bude tam, kde patrí. Podobne to máte aj s trilermi - prvému sa pravdepodobne podarí vyvolať vo vás ten správny efekt - tu šok, tam napätie, hentam nedôveru. Ale dajte si ich zopár a veľmi rýchlo zistíte, že je naozaj kumšt udržať tú krehkú rovnováhu medzi prvoplánovou otrepanosťou a prekombinovanou prehnanosťou. Ku ktorému pólu to viac ťahá trilerovú prvotinu ostrieľanej autorky Rachel Caineovej, Jazero Stillhouse? Dozviete sa po reklame, telenákupnom pásme a ponuke životného poistenia, ale najprv si povedzme o čo vlastne ide.

    Gina Royalová si žije dokonalým životom (ne)zúfalej manželky - krásny dom, krásny manžel, krásne deti, krásna akvarijná rybička, krásne strúhadlo na syr. To sa zmení v okamihu, keď sa do jej krásnej garáže prebúra alkoholom potúžený vodič a odhalí záľubu jej manžela. Gina ho považovala za domáceho kutila, lebo po hodinách kutenia občas z tej garáže aj dotrepal nejaký výrobok, teraz však vyšlo najavo, že medzitým stihol kruto umučiť niekoľko žien. Manžel putuje do basy, Gina je po súdnych treniciach nakoniec zbavená viny zo spoluúčasti, ale nakoľko to verejnú obec nedojíma a vyhráža sa jej kadečím od depilácie kosačkou po kolonoskopiu žeravým kutáčom, zbalí deti a po niekoľkých medzipristátiach začína nový život ako Gwen Proctorová, v dome blízko jazera Stillhouse. Chvíľu to aj vyzerá, že by tu mohla nájsť pokoj, no potom vytiahnu z jazera mŕtvolu ženy, zavraždenú podobným beštiálnym spôsobom akému holdoval jej manžel, a Gwen sa ocitá v panoptiku vyhrážok, strachu o životy svojich detí a bilaterálnej nedôvery - nevie, či môže niekomu veriť a nikto nevie, či môže veriť jej. 

    Rachel Caineová nie je žiadny autorský zelenáč - na svojom konte má 50 titulov. Jazero Stillhouse je však jej prvým trilerom a ľudia moji, je to z neho cítiť ako čerstvý exkrement v rohu nevetranej miestnosti. Začnime tým, že mnoho vecí v knihe bolo trochu odstrelených od reality - niežeby písala vyslovene kraviny a tvorila hrdinov, ktorí sú schopní bežať 50km/h na rukách, lebo majú polámané nohy, len som mala dojem že občas trochu ignoruje realitu pre potreby svojho príbehu. Hneď úvodná scéna, v ktorej dôjde na odhalenie nechutného tajomstva Melvina Royala - naozaj netuším z čoho stavajú v Amerike garáže, ale veľmi si neviem predstaviť, že auto, hoci aj SUVčko, ktoré vyletí z vozovky, cestou zrovná so zemou poštovú schránku a prekodrcá sa cez trávnik, bude mať ešte toľko kinetickej energie, aby prebúralo na jednu šupu múr garáže. Pokiaľ to teda nebol opancierovaný Hammer a šofér nemal na plynovom pedáli odloženú tehlu pre šťastie. Potom pokračujeme lovom verejnosti na Ginu Royalovú - určite by sa našli ľudia, ktorí by rozhodnutie súdu považovali za frašku a pripravili jej nejednu horúcu chvíľu. Ale nechce sa mi veriť, že by tisíc-hlavé davy bavilo terorizovať ju s rovnakou intenzitou 4 roky po vraždách, po tom čo niekoľkokrát zmenila identitu a učinila všemožné opatrenia, aby po sebe zahladila stopy. Okrem toho je potom dej okorenený drobnosťami, ako okuliare na nočné videnie používané počas búrky - ja tomu síce rozumiem ako sviňa manikúre, ale nemal by ich nositeľ po niekoľkých bleskoch sietnicu na handry? 

    Hlavnej hrdinke udeľujem ocenenie Najotravnejšia slepica roka. Samozrejme, je to môj subjektívny dojem, určite sa nájde veľa čitateľov, čo jej bude fandiť, no ja som ju nemohla vystáť. Príbeh je písaný v prvej osobe z pohľadu Gwen, takže si od nej človek nemôže ani na chvíľu oddýchnuť a musí miliónkrát počuť, aká bola Gina sprostá naivná tupaňa a aká je jej nová podoba oproti tej starej silná, odhodlaná a neohrozená žena. To jej samozrejme nebráni sa v pravidelných intervaloch utápať v pocite sebaľútosti a ukrivdenia - niežeby na to nemala nárok, len ten kontrast medzi silnou ženou a ublíženým chúďatkom tam kričal ako grafitti na oltári. Počas rozprávania nám predstaví niekoľko mužov, pričom nás ani raz nezabudne ubezpečiť, že ak by aj dotyčný prejavil záujem, ona vzťah rozhodne nevyhľadáva. Jasné Gwen, pri tvojom šarme stačí letmý pohľad a muži utekajú do najbližšieho klenotníctva, aby mohli vzápätí pred tebou padnúť na kolená. Veľmi sa mi nepozdávalo ani stvárnenie hrdinkinej nedôvery voči okoliu - po prvotnom preklepnutí na Googli jej totiž stačí dosť málo, aby si človeka vpustila do domu alebo k nemu sadla do auta.

    Čo sa týka ostatných postáv, príliš to nezachraňujú. Je úplne prirodzené, že keď je kniha písaná v prvej osobe, ostatné postavy hrajú druhé husle a sú definované len interakciou s hlavnou postavou, ale mnoho autorov dokáže aj týmto spôsobom vytvoriť detailné a realistické charaktery. Rachel Caineovej to veľmi nevyšlo - kniha sa točí výhradne okolo psychológie Gwen, pričom ostatné postavy sú nevýrazné, ploché a vnímané len zvonka. Možno s výnimkou jej detí, tie dostanú viac priestoru a je tam vidno aj pokus o ich detailnejšie vykreslenie, ale tí zase na pubertiakov reagujú vo vyhrotených situáciách absolútne vyrovnane a racionálne, adolescentné scény si šetria na chvíle, keď je zdanlivo svet v poriadku. 

    Dobrý triler ním robia aj dejové saltá mortale, a v tom vidím práve tú najošemetnejšiu časť - buď autor nevymyslí nič nové a čitateľ bude sklamaný, alebo to autor preženie a čitateľ síce bude násilím prinútený k prekvapeniu, ale rovnako sklamaný. Rachel Caineová sa priklonila k prvej možnosti a v podstate stavila na istotu - jej príbeh neprináša nič, čo by ste už v inej podobe niekde nečítali alebo nevideli. Stačí trocha pozornosti a čitateľ na mnohé príde hneď, len údajne podozrievavá a opatrná Gwen si hovie v nevedomosti ako kvočka na plastových vajciach. Mimo to si môžeme zo zoznamu tradičných trilerových prvkov odškrtnúť aj falošné podozrenie, ktoré vyšumí len tak do stratena, a trik s odpútaním pozornosti, ktorý by prekukol aj senilný Columbo po piatom pive. 

    Jazero Stillhouse by som teda odporučila čítať s veľkou dávkou zhovievavosti - ak sa nebudete rýpať v detailoch ako ja, kniha vám určite neublíži. V podstate obsahuje všetky nevyhnutné trilerové prvky, číta sa rýchlo, a hoci obsahuje niekoľko nie práve príjemných opisov, nie je to Carterovka ku ktorej by mali predávať blicí pytlíček. A ak ste sa doteraz trilerom v knižnej aj filmovej podobe vyhýbali, potom vás rozuzlenie môže aj prekvapiť. 

    Prajem príjemné čítanie! :)