tyrkySOVA

     A opäť tu máme Vianoce, sviatky pokoja a mieru, lásky a porozumenia, nenažranosti, chamtivosti, amerických odrhovačiek, zamotaných svetielok a kaprej kostičky zaseknutej v krku. Ups, pardon, nechala som sa uniesť. K Vianociam tak nejak patrí aj vianočné čítanie, aspoň sociálne siete sa ma o tom snažia presvedčiť už od polky októbra. Že vraj mám dotvoriť atmosféru a vytiahnuť z poličky to Vianočné prasiatko, ktoré som na protest aj minulý rok čítala až v januári, aby si náhodou nenamýšľalo. Tak som teda tú atmosféru dotvorila. Trochu inak, než býva zvykom, ale to by som to nebola ja, keby som robila veci ako normálni ľudia. A zvolila som si aspoň červenú knihu, ktorú som odfotila so svetielkami, tak čo? Podľa mňa sú Mafiánske balady od Dušana Taragela vianočné čítanie ako vyšité. A prečo? Čítajte ďalej, ja sa zatiaľ pokúsim vymyslieť nejaké vianočné premostenie.     Všetko to začne jednou nepohodlnou mŕtvolou, ktorú treba odpratať z dohľadu. Partia chlapíkov...

         Grécka mytológia sa dodnes teší veľkej obľube. Povedala by som, že spomedzi ostatných súborov príbehov a teórií o tom, ako vznikol svet a prečo dážď padá zhora nadol, patrí k najobľúbenejším aj v dnešnej dobe. Niežeby sme stále verili, že nám nebo nepadne na hlavu iba vďaka obrovi, ktorý je taký obetavý, že ho pre dobro nás všetkých drží na vlastných pleciach, alebo že slnko vychádza preto, že niekto osedlá voz ťahaný plamennými koňmi a vydá sa na každodennú tour de obloha. Ale keď už je raz to Grécko kolískou civilizácie, tak nejak by sa patrilo aby aj ich slovesnosť zastávala špeciálne miesto v našich srdciach. Alebo je to skrátka tým, že Herakles a Perseus vyzerajú dobre v telke. Na Thora sa dá vlastne pozerať tiež, keď už sme pri tom, ale o severanoch sa porozprávame niekedy inokedy. Teraz by som rada stratila nejaké to slovo za nádherné dielo Staré grécke báje a povesti od pána Eduarda Petišku.     Na začiatok musím skonštatovať zrejmé: H...

     Meno Arthur C. Clarke netreba zvlášť predstavovať. Ak vám pri mene Clarke ako jediné napadne Supermanovo krstné meno, zrejme ste v DC svete strávili viac času, než by bolo zdravé. Každopádne, pán Clarke sa právom radí medzi troch velikánov žánru sci-fi, spolu s nadačným pánom Asimovom a mojím osobným restom pánom Heinleinom, od ktorého som ešte žiadnu knihu nečítala. Zapisujem si ho na ten zoznam knižných vrúbkov, ktoré musím dohnať, čo je už dlhý ako čakačka do Borisovej postele. Ale späť k téme, hoci Clarkova tvorba už dávno nevonia novotou (ak mám pokračovať v tejto metafore, skôr už dostáva naftalínový odér babičkinej skrine), stále má čo ponúknuť aj súčasným čitateľom. Moje prvé rande s ním a s jeho knihou 2001: Vesmírna odysea (článok nájdete tu ) dopadlo na výbornú, takže som sa s chuťou pustila do aj do jeho diela Stretnutie s Rámom.      Len pre poriadok, Stretnutie s Rámom nehovorí o chlapíkovi, čo to prehnal s alkoholom a v dôsledku defektn...