Harry Harrison - Planéta smrti

    Staré sci-fi má v mojom srdci špeciálne miesto. Povedala by som, že nové tiež, ale zatiaľ sa nikomu nepodarilo prebiť moje uchvátenie Andym Weirom. Navyše v dnešnej dobe vzostupu umelej inteligencie a rapídnej degenerácie tej skutočnej začína byť hranica medzi sci-fi a spoločenským románom nepríjemne tenká. Mimozemskú klasiku od pánov, ktorým je už roky zem ľahká, si však vždy prečítam rada. Tentokrát som zaostrila lejzer na Harryho Harrisona a jeho Planétu smrti, ktorú preložila Alexandra Petrášová.

    Gambler Jason dinAlt vymetá galaktické kasína, v ktorých zostávajú len prázdne šuflíky a nasratá ostraha. Nie je za tým len to, že by bol lepkavý vôl, na ktorého raz sadlo šťastie a teraz sa nie je schopné zdvihnúť. Jason má zvláštne schopnosti, vďaka ktorým môže obrátiť výsledok vo svoj prospech. Tento talent zaujme nabušeného cudzinca, vďaka (alebo kvôli) ktorému sa Jason dostane na Pyrrus - roztomilú planétu, kde všetko žije len preto, aby človek nežil. Pyrrusania sa už od plienok učia, že svet je zlé miesto - nie metaforicky, veď priestor, kde vraždí aj tráva, sa dá ťažko označiť za priateľský. DinAlt však odhalí podstatu vražednej prírody, čo nebude najnáročnejšia úloha, akej sa na Pyrruse zhostí.

    Musím priznať, že začiatok príbehu vo mne vyvolal nevôľu. Všetkého sa deje veľa a všetko sa deje naraz a moja hlava vytrvalo alarmovala, že Herbert ani Clarke to takto nerobia. Jason v prvej scéne hneď šibrinkuje pištoľou, potom postaví na nohy celé kasíno, potom utekajú ulicami s naštvanými hlavohruďmi za zadkom, stihne naskočiť na vesmírnu loď, omdlieť od preťaženia a bozkávať sa. Ešte aj Arnold by s tým počkal aspoň do prvej reklamy! Našťastie po príchode na Pyrrus naberie dej voľnejšie tempo a taký avatarský nádych (ale nečakajte trojmetrových fešákov s dlhým vrkočom). Je super, že Harrison sa nesnaží svojho hrdinu natlačiť do legín a červeného plášťa, ale pripúšťa, že ak sa prvýkrát ocitne v nezvyčajných podmienkach, bude nemotorný ako kurča na bežiacom páse. Pyrrus nenazývajú planétou smrti len preto, že to znie dramaticky, a Jason musí prekusnúť, že sa zúčastňuje kurzu prežitia s deťmi, ktoré potrebujú britvu skôr na sebaobranu než na depiláciu - a vykazujú vyššiu schopnosť prežitia než on sám.

    Verím, že v dobe, keď kniha prvýkrát vyšla, mohla hlavná zápletka pôsobiť priekopnícky a inovatívne. Dnes už rozuzlenie asi nikoho na riť neposadí, ale aj tak ide o zaujímavé čítanie. Harrison nestavia pozemšťanov do konfliktu s primerane inteligentnou rasou mimozemských humanoidov, namiesto toho ich nechá bojovať so samotnou podstatou planéty, ktorú sa snažia kolonizovať. A tiež so svojou vlastnou podstatou, lebo ľudia nepotrebujú dlhý čas na to, aby si navzájom skočili do vlasov. V rozprávaní sa nezdržiava vysvetľovaním, ako sa ľudia dostali mimo rodnú planétu (toto mi po Clarkovom vyčerpávajúcom štýle trochu chýbalo), ani priveľmi neopisuje futuristické hračičky (tu je to také to klasické takto som to vymyslel a takto to bude). Pointa sa sústredí na psychológiu davu a na ekologický dopad. Jednotlivé postavy pôsobia ako nahrubo vytesané - ani o Jasonovi by som vám nevedela veľa povedať (niečo sa mi marí z hodín literatúry, že tento štýl sa volá eye of camera), viac sledujeme jeho konanie než jeho zmýšľanie. 

    Planéta smrti bola zaujímavou čitateľskou skúsenosťou. Je to sci-fi, ktoré pod vesmírnymi kanónmi, plameňometmi a automatickými pištoľami (tým myslím, že vám samé skočia do ruky, keď ich potrebujete) skrýva hlbšie posolstvo. Zaoberá sa ekológiou, ale nie tak precízne ako Duna, aj ľudskou potrebou podmaňovať si, no nie tak dramaticky ako Ráma. Môže byť teda ideálnou voľbou pre netrpezlivejšieho čitateľa, ktorému sa nechce čakať dvesto strán, kým sa to konečne začne. 

    Prajem príjemné čítanie! :)