Tom Hillenbrand - Diabolský plod

    Vraj sme to, čo jeme. V tom prípade som ja 50ročný obézny traktorista s cholesterolom, čo sa vylieva z koryta. Ale nie o svojich znepokojujúcich stravovacích návykoch som dnes chcela. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo páchate svojmu telu, keď si namiesto vlastnoručne uvareného obeda zalejete vifoňu z vietnamskej večierky? Ak  nie, tak knihu Toma Hillenbranda Diabolský plod v záujme zachovania psychickej pohody neodporúčam. Každý sa však z nej môže dozvedieť mnoho zaujímavostí, aj vďaka prekladu Kataríny Znamenáčkovej.

    Xavier sa už pred časom vyprdol na varenie v snobských reštikách, kde si za cenu predjedla môžete kúpiť cestu okolo sveta, a radšej si otvoril vlastné bistro, zamerané na špeciality luxemburskej kuchyne. Aby mal svätý pokoj. To mu úplne nevychádza, zvlášť keď si v jeho podniku dá polievku kulinársky kritik a vzápätí sa odporúča ksichtom na parkety. Verdikt polície znie jasná vražda a nevraživé pohľady smerujú aj ku Xavierovi, ktorý sa preto rozhodne odložiť habarku a misky s 20 druhmi vývaru a vezme pátranie do vlastných rúk. Čoskoro zistí, že on a kritik nie sú jedinými obeťami.

    Krimi a celkovo knihu zameranú na gastronómiu som čítala prvýkrát a bola to nepochybne zaujímavá skúsenosť. Xavier na svojej skautskej výprave za spravodlivosťou totiž odkrýva mnohé pikošky rýchleho stravovania a hlavne úskalia polotovarov. Tak napríklad sa môžete dočítať, že aj keď do seba budete pchať plastové rezance s polystyrénovou posýpkou, ochutené štedrou dávkou glutamanu, rakovinu z toho pravdepodobne nedostanete. Upokojujúce? Fajn, tak sa pripravte na zistenie, že glutaman sa s každým sústom vydáva na expresnú návštevu priamo do vášho mozgu, aby presvedčil veľkého šéfa, že ten hnus, ktorý práve pustil do systému, je vlastne ohromný chuťový zážitok. Nuž a oblbovanie mozgu z dlhodobého hľadiska tiež nie je práve bezpečná cesta. 

    Toto však nie je jediná kulišleha, zistíte tiež, prečo nám európska únia kecá do jahôd, ako fungujú svetoznámi kritici reštaurácií (a že nevyzerajú ako Dracula, na rozdiel od toho zlomyseľného uja z rozprávky Rattatouille) alebo že flóra nám stále ukrýva mnohé tajomstvá, niektoré dokonca konzumovateľné. Z hľadiska rozširovania obzorov knihe naozaj nemám čo vyčítať.

    Sklamaním však pre mňa bola samotná krimi zápletka. Mám dojem, že v celej knihe mala podružnú robotu. Xavierovo pátranie rozhodne nie je Stathamova zbesilá jazda limuzínou smrti, skôr navštevuje kolegov a nenápadne sa snaží zistiť  kdesi čosi. S tým mu výdatne pomáha jeho kamoš, večne hladný a smädný úradník. A samozrejme nemôžem zabudnúť na dedičku impéria kulinárskych sprievodcov, ktorá okamžite prejaví voči Xavierovi vrelé a do veľkej miery ťažko pochopiteľné sympatie. Niežeby bol Xavier kus nesympatického lajna, ale mladá (má 36, ale autor ju nazval mladou a ja s ním hádať nebudem!) milionárka žmurkajúca na muža, ktorého BMI index odráža jeho lásku k jedlu a ako spoločník je prinajlepšom priemerný, tomu dokážem ťažko veriť. 

    Dúfala som,  že rozuzlenie to zachráni, ale, žiaľ, nestalo sa tak. Páchateľa som neuhádla, ale nie preto, že by bol dej tak zamotaný a prešpekulovaný. Ono to bolo naopak absolútne logické a samozrejmé, že to mozog čitateľa automaticky odsunie do úzadia, lebo jednoruký záhradník nemôže byť v knihe vrahom. Ale zase musím autorovi uznať, že sa z Xaviera nepokúsil urobiť superhrdinu cez noc zrodeného - keď nedáva pozor, dostane riadne po lebeni, a občas aj vtedy, keď dáva.

    Diabolský plod je zaujímavou kombináciou jednoduchej kriminálnej zápletky so zasvätením čitateľa do tajomného a nedosiahnuteľného sveta haute cuisine v kontraste s nulovými nutričnými hodnotami rýchlych polotovarov. Škoda toho pozvoľného tempa, ale možno to bol autorov zámer - asi nechce, aby ste jeho knihy zlupli ako mrazákovú pizzu a vzápätí zabudli, že vám vôbec prešla traktom. 

    Prajem príjemné čítanie! :)