Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti - keď chcel David Stiegom byť, dopadlo to však na r...(rozpačito)

 


    Niektorí spisovatelia by mohli byť suchozemskou korytnačkou. Nechcem tým povedať, že by mali putovať tri hodiny na koniec chodby alebo si so sebou všade nosiť celé svoje obydlie, narážam skôr na tú dlhovekosť. Nebolo by skvelé, keby váš obľúbený autor žil aj dvesto rokov a celý ten čas by oblažoval svet svojimi príbehmi? 

    Žiaľ, aj autori sú len smrteľníci, a navyše niektorých dobehne nevyhnutné skôr, než by si to zaslúžili. Tak to bolo aj so skvelým Stiegom Larssonom, ktorý doplatil na zlú životosprávu, čo sa stalo v kombinácii s nefungujúcim výťahom vražednou kombináciou. Doslova. Jeho krimi séria Millennium tak osirela v podobe trilógie, a podľa môjho skromného názoru to tak pokojne mohlo zostať, pretože Vzdušný zámok, ktorý vybuchol, ponúka veľmi uspokojivé vysvetlenia a záver, s ktorým sa dá žiť. Stieg mal síce rozpracované aj ďalšie časti, ale poznáte ten pocit, keď vám mamička pošle recept a vy sa ho pokúsite uvariť prvýkrát na vlastnú päsť? Ono to bude pravdepodobne jedlé (v mojom prípade pravdepodobne menej), ale aj tak tomu bude niečo chýbať. Tak to býva aj v prípade sérií, ktoré sa pokúšajú dokončiť rozdielni autori. Eoin Colfer skrátka nie je Douglas Adams a Brian Herbert nie je svojím otcom. 

    Stiegova rodina sa však nedokázala zmieriť s faktom, že Millennium skončí troma knihami (alebo že ich prasiatka budú priberať z autorských práv "len" za tri knihy) a tak oslovili Davida Lagercrantza, aby v jeho práci pokračoval. Tomu predchádzali súdne ťahanice so Stiegovou partnerkou Evou Gabrielsson, ktorá odmietala poskytnúť náčrty pokračovaní niekomu inému, pretože podľa jej názoru bolo nechutné pokúšať sa vytĺcť zo série ešte viac peňazí. Súd však nerozhodol v jej prospech a Lagercrantz sa 7 rokov po vydaní poslednej Stiegovej knihy mohol hrdiť jej pokračovaním. Tu sa ešte pristavím a poďakujem Róbertovi Dydovi zo Sieťovky, že mi láskavo objasnil ako to vlastne bolo, pretože môj profesionálny rešerš na Googli ma ďaleko nedostal. 

    Už som toho nakecala dosť okolo, poďme teda ku knihe. V Dievčati, ktoré uviazlo v pavúčej sieti, sa opäť stretávame s Mikaelom Blomkvistom a Lisbeth Salanderovou, každý po uši zaborený vo vlastných sra...záležitostiach. Mikael je len vyblednutým tieňom svojej niekdajšej popularity, jeho milovaný časopis zase melie z posledného a vyzerá to, že sa bude musieť z nezávislého média transformovať na trochu lepšiu podobu Nového Času. Do toho ho osloví svetoznámy profesor zaoberajúci sa umelou inteligenciou a zavolá ho uprostred noci do svojho sídla, aby mu porozprával príbeh, ktorý vráti Mikaela aj Millennium späť do hry. Lisbeth zatiaľ pátra po osobe zo svojej dávnej minulosti, bohato využívajúc svoje hackerské schopnosti, a jej hľadanie sa postupne pretína s Mikaelovými záujmami. 

    Vopred priznávam aj bez prstov vo vriacom oleji, že spôsob, akým sa David Lagercrantz dostal k pokračovaniu série, mi je vrcholne nesympatický, ale slávnostne prisahám, že nič dobré...pardon, to bolo inde, totiž že sa budem snažiť byť čo najobjektívnejšia. 

    Najviac ma rozčuľovali zdanlivé maličkosti, kde Lagercrantz očividne vôbec nerešpektoval predchádzajúce knihy a ohýbal si knižnú realitu po svojom. Stieg Larsson vykresľoval vzťah Eriky a Mikaela ako oddané priateľstvo, jemne okorenené vášnivým sexom kedykoľvek spolu zostanú dlhšiu dobu osamote. Podľa Lagercrantza je to zrazu životná láska, akurát sa rozhodli nebyť spolu, pretože im to neklape. O nádejnom Mikaelovom vzťahu z trojky (trojkou myslím tretie pokračovanie, len pre istotu) nepadlo ani slovo, hoci veľa ďalších postáv dostalo priestor aj v tejto časti. Napríklad Sonja Modigová, ktorá bola podľa Larssona šťastne vydatá a mala niekoľko detí, no Lagercrantz sa rozhodol, že o 7 rokov neskôr bude mať len šesťročného syna, ktorého vychováva sama. Dúfam, že tým nechcel naznačiť, že zvyšok jej rodiny odnieslo tornádo do zeme Oz. Nemôžem zabudnúť ani na kolaboráciu Mikaela a Lisbeth, ktorí sa k sebe väčšinou správajú ako párik maniodepresívnych fretiek, ale v závere svojich kníh Stieg Larsson naznačil, že sa ich cesty opäť spoja. To asi milému Davidovi nevoňalo, pretože v jeho počine Lisbeth ignoruje Mikaelovu existenciu viac než opitý šofér stĺp pouličného osvetlenia. Čo tomu predchádzalo sa nám už neobťažuje vysvetliť. Najlepším bonbónikom bola však spomínaná osoba z Lisbethinej minulosti, na ktorej je vystavaná celá zápletka a dostane v tejto knihe oveľa viac priestoru. Keď však porovnám zmienky o nej v predchádzajúcich knihách a v Dievčati, ktoré uviazlo v pavúčej sieti, sedí to asi ako grizly na barovej stoličke - človek len čaká, kedy sa to celé zosype. Neviem no, možno robím z komára Tyranosaura, ale mne to príde ako neúcta voči pôvodnému autorovi - keď sa mu už dostalo cti pokračovať v jeho práci, mal sa držať jeho vízie a nie stavať diaľnicu cez vodopád. 

    Stieg Larsson sa vo svojich knihách dokázal sústrediť na každý nepodstatný detail, od škvrnky v dúhovke ľavého oka mačky, ktorá obhrýza mŕtvole prstenník pravej ruky, až po počet stehov v hlave naštiepenej sekerou. Lagercrantz sa rozhodol postupovať podobne, akurát netuším, ako môže pozorovateľ vydedukovať, že je košeľa čerstvo vyžehlená (to sa z nej ešte parí?), alebo že je sveter z ovčej vlny. Zatiaľ čo Stieg vykresľoval čitateľovi scénu do pixelových detailov, David študuje visačky. No nič. Podobnosť vidno aj v dynamike deja, ktorú obaja cielene tlmia vysvetľovaním matematických, vedeckých či historických faktov, súvisiacich s dejom. No zatiaľ čo u Stiega to malo nejakú logiku a ak už niečo rozpitvával, tak to úzko súviselo s konaním postavy, Lagercrantz si v pohode odbehne od počítačov k čiernym dieram - on síce tiež vysvetlí súvislosť, ale namiesto zasadenia deja do reálneho kontextu to vo mne vyvolalo skôr dojem "Pozri, mami, som múdry ako Stieg!" (a potom nechá Američanov diskutovať o tom, čo znamená slovo Wasp. Veď dobre). 

    Lagercrantzova práca s postavami mi tiež voňala ako rybí trh. To nie je kompliment, kto ma pozná, ten vie, že sa lepšie cítim na čerstvo pohnojenom poli ako v blízkosti čerstvo očistených rýb. Lisbeth bola vždy neuveriteľne húževnatá a schopná, ale zatiaľ čo jej Larsson pripravil pekných pár nepríjemných situácií, z ktorých sa liečila buď doma, alebo v nemocnici, podľa Lagercrantza sa potrebuje liečiť iba z opice, pretože nič iné ako vyprchávanie alkoholu z krvného obehu ju nemôže zastaviť. U inšpektora Jana Bublanskeho bol predtým podstatný hlavne jeho zmysel pre spravodlivosť a schopnosť vnímania v širšom kontexte, ale Lagercrantz sa pri ňom sústredil skôr na sporný vzťah k viere a židovský pôvod. Potom tu máme postavy, ktoré boli najskôr pompézne vykreslené, čitateľ od nich čakal významnejšie pôsobenie na dej, ale ony buď dostali guľku do hlavy, alebo sa s niekým vyspali a tým to haslo.

    Záver najlepšie vystihuje citoslovce "uuuuff". Kto čítal predchádzajúce tri knihy, určite uzná, že Larsson dokázal krásne budovať zápletku, postupne spájať fakty a odhaľovať informácie, až do strhujúceho finále. Lagercrantz dal tejto časti punc druhotriedneho akčáku. Neohrozená superhrdinka, zlí chlapci so samopalmi, nádherná záporáčka, ktorá lepšie vyzerá než myslí, a napokon vlažné vyvrcholenie deja, pri ktorom som neverila, že toto už je koniec, že celý ten cirkus sa skončí takto a pokračovanie nabudúce. 

    Tak jo, neviem či sa mi podarilo zachovať aspoň akú takú objektívnosť, no aby som to zhrnula, Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti sa číta dobre, návrat obľúbených postáv vždy poteší a Lagercrantz nepíše vyslovene zle, ale nie je to Larsson. Ak sa vám podarí odpútať od prvých troch kníh a pristúpite k štvrtej časti ako k špionážnemu akčnému filmu, namiesto Larssonovskej prešpekulovanej detektívky, možno si prídete na svoje. Mne sa to ale nepodarilo a obávam sa, že posledné tri časti Millennia sa pre mňa stanú knihami, ktoré ani nemuseli byť.

    Mimochodom, ak už po niekom preberám prácu a idem si prihrievať polievočku jeho nápadmi, patrilo by sa ho spomenúť im memoriam v poďakovaní. No nic, snad příště.

    Prajem príjemné čítanie! :)

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Dcéra snehu - ruská rozprávka na Aljaške

Ty krásna, temná Vanessa - o tom, čo by učitelia učiť nemali

Šeptuchy - láskavo sarkastické rozprávanie o dospievaní na morovom vŕšku