Duchové rodiny Folcroftů - starý dom a zbytoční duchovia

 Od niektorých autorov môžete knihy lúskať jednu po druhej ako Marfa vlašské orechy a stále nemáte dosť - a na rozdiel od Marfuše vás nemôže zastaviť ani taká nepríjemnosť, akou je vyhodená sánka alebo rozdrvená stolička. A potom sú tu spisovatelia, ktorí majú taký jasný rukopis, že ich knihu identifikujete aj podľa čuchu (hej, je to blbosť, ale viete čo tým chcem povedať). Osobne k tejto kategórii radím Dana Browna - nechcem jeho knihy nijako degradovať, ale povedzme si úprimne, ak opíšem dej v svetoznámej metropole, v ktorej Robert Langdon sleduje jednu stopu za druhou v spoločnosti očarujúcej vedkyne, so šialeným fanatikom za zadkom, asi vám nenapadne iba jeden titul. Podobný pocit vo mne začínajú vyvolávať aj knihy Darcy Coates zo série Strašidelné domy - prečítala som zatiaľ iba druhú, ale musím povedať že Ashburnovci a Folcroftovci majú toho spoločného viac, než len domy, ktoré vŕzgajú keď nemajú.

    Súrodenci Tara a Kyle sú na ceste k starým rodičom Folcroftovcom po tom, čo mala ich mala mama nehodu a teraz leží v kóme v nemocnici. Hoci starých rodičov May a Petra nikdy predtým nevideli, ich jediní príbuzní ich privítajú s otvorenou náručou, bez otázok a rozpakov. Chvíľu to vyzerá, že im pohodu v dočasnom domove bude kaliť iba strach o mamu, no čoskoro nadobudnú dojem, že úsmev starej mamy je úprimný ako poznámka pod čiarou v úverovej zmluve a starý otec zrejme nemá pušku iba na odstrašovanie púm. Och a aby som nezabudla, asi v ich dome aj straší či čo.

    Je samozrejmé, že ak si autor vyberie tému, ktorej hodlá venovať viac kníh, určitým styčným bodom sa nevyhne. Po mojej prvej skúsenosti s knihou o Ashburnovcoch  som však nadobudla dojem, že Folcroftovci sú takmer to isté, len s iným účesom. Pravdaže tu máme opäť strašidelný dom (v sérii Strašidelné domy by aj bolo divné, keby sa zrazu preniesli do presklenej vily s bazénom a hvezdárňou) stojaci osamotene uprostred lesa, ich majiteľov - samotárskych podivínov, o ktorých v priľahlom malebnom mestečku kde kto niečo tuší, ale nikto nevie nič konkrétne, náhly objav hrobu, len tak pohodeného na lúke a zabudnúť nemôžem ani na hlavných hrdinov, ktorý sa do domu dostanú ako slepé kura do kurníka. S cestou von je to už horšie. 

    Spočiatku som mala pocit, že čítam Čaroles, len posunutý na farebnom spektre bližšie k čiernej. Tara a Kyle prichádzajú k starým rodičom, o ktorých poriadne ani nevedeli, že ich majú, a čoskoro zistia, že babka s dedkom neskrývajú len umelé zuby v pohári v kredenci. Mimochodom, Darcy sa s tvorbou postáv veľmi nebabrala - Tara je tichá, slušná introvertka a Kyle tichý, slušný introvert, len o štyri roky mladší. Ak by čitateľ čakal, že po spamätaní sa z prvotného otrasu začnú pubertiačka a desaťročný fagan vybrnkávať starým rodičom na nervy zvučku z Dallasu a testovať hranice, bol by prekvapený. Toto sú dve nugetky dvadsaťštyrikarátového zlata, ktoré po sebe po večery upracú a ešte aj zdvorilo poďakujú. Aby sa však dej mohol pohnúť dopredu, začnú ich znepokojovať brilantné postrehy a lámu si hlavičky otázkami, za ktoré by sa nehanbil ani Hercule Poirot. Okrem toho si Tara akosi nevie ujasniť, či chce svojho brata chrániť pred psychickými otrasmi, alebo ho dostať čím skôr na psychiatriu, takže ho pol dňa upokojuje a potom na neho vybalí, že v záhrade videla prízrak. Kyle je zase knihomoľ, ktorý žije vo vlastnom svete, ale keď náhodou vystrčí nos spoza stránok, zanalyzuje situáciu s citlivosťou detektoru kovu pri vstupe do Bieleho domu a presne detekuje problém. 

    Ani s umiestnením svojich postáv do strašidelného domu si Darcy Coates nerobí ťažkú hlavu - to, že mama nemá okrem rodičov žiadnych príbuzných, u ktorých by deti našli útočisko, by som jej verila, veď nie každá rodina musí byť početná ako mravenisko, ale mohla nás aspoň medzi rečou informovať, čo sa stalo s otcom - zomrel? Opustil ich? Vrátil sa na rodnú planétu, pridal sa k vyznávačom Následníkov hovoriacej hrušky, odišiel plniť tajnú misiu na Nový Zéland? Vzhľadom k tomu, že medzi súrodencami je niekoľko rokov, museli pomerne dlhý čas fungovať ako rodina, takže je dosť rušivé, ak o otcovi a jeho vetve v knihe nepadne ani zmienka. 

    Napriek všetkému mali Folcroftovci stále potenciál ašpirovať na post uchádzajúceho psychotrileru, nebyť...duchov. Kniha sa síce volá Duchovia rodiny Folcroftů, ale autorka to mohla pokojne poňať ako metaforu, veď ani konštatovanie, že má niekto v skrini kostlivca, neznamená, že medzi svetrami ukrýva praprababku. Ona sa však duchárskej témy drží ako Kaliňák stoličky a v tomto prípade to malo efekt  metalízy na traktore - nikto nepopiera, že to na prvý pohľad vyzerá dobre, ale na čo, pre Boha? V praxi teda čitateľ sleduje súrodencov, ktorí postupne nadobúdajú nepríjemné podozrenie, uvažuje s nimi, čo sú starí rodičia vlastne zač a či sa okolo nich pomaly nesťahuje slučka, a do toho sa sem tam mihne nejaký prízrak, ktorý vlastne nemá inú funkciu, než dekorovať strašidelný dom. S blížiacim sa záverom dostane existencia duchov v dome aký taký význam, ale vo mne to skôr vyvolalo dojem, že si autorka vymyslela názov skôr, než sa pustila do písania, a až na konci si uvedomila, že do toho potrebuje nejak zamontovať aj tých duchov, lenže namiesto jemnej práce pinzetou ich do príbehu zapracovala príklepovou vŕtačkou a kladivom. 

    Duchové rodiny Folcroftů sa však napriek všetkým nedostatkom čítajú ľahko a rýchlo - postáv je dokopy asi 7, z toho jedna je v kóme a dve do počtu, takže čitateľ sa v nich zorientuje ľahko ako v garzonke, príbeh plynie jedným smerom bez retrospektív či odbočiek a dôjde aj na niekoľko celkom vydarených prekvapení. Ostrieľaní milovníci hororov môžu túto knihu brať ako takú oddychovú jednohubku, zatiaľ čo čitatelia, ktorí tomuto žánru neholdujú, sa možno budú aj chvíľu báť - hoci nie v súvislosti s duchmi, v tomto smere je desivejší aj októbrový leták Kauflandu. 

    Prajem príjemné čítanie! :)