Černý dům - brutálny návrat do sveta Talismanu

     Minule som hovorila o tom, ako bolo moje o takmer polovicu mladšie ja nadšené čítaním diela Stephena Kinga a Petera Strauba, Talismanu (článok k nalezení zde). Takže vám zrejme nemusím opisovať sklamanie, frustráciu a beznádej, ktorú zmienené mladšie ja zažívalo, keď sa ani za toho Azirafala nedokázalo dopracovať k pokračovaniu pod názvom Čierny dom (písať české slová na slovenskej klávesnici je ako skákať cez požiarnu hadicu namiesto švihadla - dá sa to, ale je to značne nepraktické, takže sa uchýlim k slovenskému názvu knihy, ktorá po slovensky nevyšla). Občas by som chcela mať svoje vtedajšie problémy. No nevadí, podstatné je, že po mnohých a mnohých rokoch som sa k spomínanej vytúženej knihe konečne dostala. Potom mi kvasila na poličke dlhšie, než by sa patrilo, lebo moje nadšenie medzitým ochablo ako nesprávne stimulovaný penis, ale teraz konečne prišiel čas, keď ma dobehla minulosť, ja som si Čierny dom konečne prečítala a toto naň hovorím.

    Jack Sawyer vyrástol z výnimočne krásneho chlapca na priemerne príťažlivého muža (to je ešte ten lepší prípad, puberta je občas pomstychtivá mrcha). Na svoje dobrodružstvá spred dvadsiatich rokov sa rozhodol zabudnúť a darí sa mu to viac než dobre, až do chvíle, keď sa presťahuje do malebného mestečka vo Wisconsine, ktoré sa stane o dosť menej malebným, keď si ho za svoje pôsobisko vyberie psychopat so záľubou v sekanej z detí. Jack spočiatku odmieta zvesiť z klinca detektívne remeslo a vyhovára sa na spokojný dôchodok (neviem koľko Rohypnolu treba na spokojný spánok, keď vám za dverami vyčíňa vrah detí, ale oukej). Minulosť je však neodbytná ako podomový poisťovací agent a Jack si uvedomí, že zlo, s ktorým má do činenia, nemusí pochádzať z nášho sveta. 

    Nebudem klamať, spočiatku ma z tejto knihy išlo poraziť. Vy vravíte, že King má dlhé úvody a je rozvláčny? Tak si skúste prečítať, ako začína rozprávanie, keď mu skáče Straub do reči. Hej, idem to zvaliť na neho, pretože z tých desiatok prečítaných kingoviek mi tak ťažko liezli do hlavy práve tieto dve, ktoré si strihol spoločne s Petrom Straubom. Štylisticky sa tu snažili vtiahnuť čitateľa do deja tak, že ho transformovali na akéhosi astrálneho komára, čo si poletuje povetrím (v závere sa dozvieme, že to nebol komár, ale iná potvora, no to tu nejdem rozmazávať) a tu nakukne do kuchyne, tam do spálne, tam pod prikrývku starého nadržaného dôchodcu s Alzheimerom a nefunkčnými zvieračmi (vždy sa rada podelím o potešenie, nemáte za čo). A aby toho nebolo málo, tak čitateľ čoby astrálny komár musí mať ešte aj kompletný geodetický prehľad o lokácii príbehu, takže sa musíme prehrýzť pohľadom z vtáčej perspektívy na vyšší územný celok zvaný Žleby a absorbovať, ktorá ulica sa križuje s ktorou cestou, kde je aký obchodík a ktorá osamelá žena si práve dopriala na raňajky Espresso Martini bez kávy a veľmi jej to nesadlo. Skrátka, skôr ako sa naozaj začnú diať veci, prebehne dosť podrobné predstavovanie osadenstva. 

    Hoci som ten andante andante úvod znášala dosť ťažko, musím povedať, že Števo a Peťo dokázali opäť vytvoriť celý kolotoč úžasných postáv. Ak som mala Jacka ako dieťa rada, do Jacka ako dospelého som sa absolútne zamilovala (áno, to sa mi pri mužských postavách od Kinga stáva pravidelne. Vzhľadom k tomu, ako rád ich kynoží, si nemôžem dovoliť byť verná iba jednému). Zatiaľ čo v Talismane sme väčšinu jazdy strávili priamo v Jackovej hlave, v Čiernom dome je mnohokrát opisovaný skôr optikou ostatných postáv. Tiež síce dostaneme možnosť pohrabať sa v jeho myšlienkach a pocitoch, ale je to tak pol na pol. A nemyslite si, že zvyšok osadenstva sú všetci do jedného z Jacka namäkko ako vajce varené dve minúty. Niektorým je ukradnutý, a niektorí by ho najradšej videli natiahnutého krížom cez koľajnice pred rozbehnutým Považanom. 

    Tentokrát to však nebude primárne o Jackovi, oproti predchádzajúcej knihe dostane podstatne menej priestoru, o ktorý sa však delí s takými farbistými charaktermi ako pätica nabušených motorkárov (moji osobní favoriti), sympatický moderátor s rozštvrtenou osobnosťou (ale Voldemort to není, jasný pane) alebo skutočná novinárska hyena, že by sa Fico prežehnal a verejne odprosil celú publicistickú obec. A autorská dvojka sa ani tentokrát nezabudla riadne pohrávať nielen s psychikou svojich postáv, ale aj s tou čitateľovou. Lebo viete, čo je horšie ako čítať o rodičovi, ktorému zmizlo dieťa? Čítať o rodičovi, ktorý je presvedčený, že jeho dieťa nezmizlo, bude doma v obvyklom čase, a vy len čakáte, kedy mu to vedro plné exkluzívneho výberu z miestnej kanalizácie pristane so všetkou slávou na jeho optimistickej hlave. 

    Talisman bol knihou, ktorá sa nijak nevyhýbala brutálnym a nepríjemným scénam, no mám dojem, že Čierny dom ich, verný svojmu názvu, ešte aj priťahuje. Zvlášť jedna mi utkvela v pamäti. Ak ste videli film Princezná Mononoke, možno si spomeniete na časť, keď bieleho slepého kanca posadol démon a z kože mu začal rašiť nechutný čierny sliz. No tak v porovnaní s tým, čo vymysleli King so Straubom, mal tento kanec len mierne kožné problémy, na ktoré stačí Garnier a micelárna voda. Ak s vami  nadprirodzené diagnózy nič nerobia, potom sa môžete tešiť napríklad na nekonvenčné používanie zahrádného náradia. Pozor na prsty. A hlavu. 

    Samozrejme aj tentokrát navštívime bájne Teritóriá a znalcov rozhodne dojme prepojenie na ďalšie Kingove veľkolepé dielo (nápoveda pre zvedavých: držia to praskajúce lúče a navrchu to má šibnutého panovníka). Tempo je striedavo neskutočne dynamické, temné a znepokojujúce, potom sa hrdinovia uchýlia niekam do ústrania, kde rozjímajú a plánujú ďalšie kroky. Osobne by som prijala menej toho rozjímania - bežne mi intromonológy v Kingových knihách vôbec neprekážajú, ale tu nadobúdali až príliš transcendentálny rozmer (ktorý úplne objektívne a nezaujato opäť prisudzujem spoluautorovi). Čierny dom je vďaka tomu viacrozmerným vyváženým dielom, ktoré nie je primárne len o akcii, striekajúcej krvi a nechutnej gangréne, ale trochu ma to zdržiavanie obťažovalo. Neuveriteľné, že to priznávam.

    Hoci je Čierny dom iba voľným pokračovaním Talismanu, odporúčam si ho prečítať až po zmienenej prvej časti. Niežeby ste bez toho nedokázali pochopiť, že sa mestom plíži vyšinutý kanibal so slabosťou na určitú časť detskej anatómie, ale mohli by vám uniknúť drobné detaily, ktoré síce zážitok z knihy nezničia, no dokážu ho vylepšiť. Napríklad vám bude jasné, kto bola Laura DeLoessian, alebo prečo sa Jack nedokázal pozrieť do tváre mŕtvemu černochovi.

    Aby som svoje rozporuplné dojmy nejak zhrnula, Čierny dom sa mi, rovnako ako Talisman, veľmi páčil. Boli tam pasáže, ktoré som čítala tempom artritického slimáka, ale tie kompenzovalo nádherné desivé hororové napätie, aké dokáže vykúzliť iba King. Záver tentokrát nie je rozťahaný ako obsah nosa po škôlkarskej preliezačke, k vyvrcholeniu príde dosť rýchlo, a potom sa ešte pripravte na jedno salto turbomortale. Alebo si dajte povedať od autorov a skončite v najlepšom, rozhodnutie je na vás. Hor sa za dobrodružstvom!

    Prajem príjemné čítanie :)