tyrkySOVA

     Jennifer Saintová sa slovenskému čitateľovi predstavila knihou Ariadna - to je tá fešanda, čo asi rada štrikuje, potom svojich frajerov obdarúva prebytočnými klbkami vlny a oni sa s nimi vydávajú v ústrety zmutovaným býkom. Neskôr si posvietila na Elektru, dievčinu, ktorá otcovi odpustila aj vraždu vlastnej sestry, lebo veď bohov treba poslúchať, nech si vymyslia akúkoľvek kravinu. V najnovšej knihe nás zoznámila s Atalantou , ďalšou hrdinkou gréckej mytológie, ktorá nemala na ružiach ustlané. A ak, tak iba takých raw, aj s tŕňmi a všetkým ostatným. O preklad sa postarala Saskia Kastl.     Atalanta si mohla nažívať celkom inak, keby v plienkach ukrývala penis. Dievčatko však nijak nezapadalo do kráľovských plánov, takže milý otec dal bábätko pohodiť na úpätie hory, nech sa stane vôľa božia. Tá sa aj stala, ale inak, než si predstavoval. Atalanty sa ujala bohyňa Artemis, ktorá ju vychovala na svoj obraz - rýchlu, obratnú, neľútostnú a v neposlednom rade, mu...

    Neviem, koľko kníh o holokauste som prečítala - iba že ich bolo celkom dosť (ale stále nie dosť, ak mi rozumiete). Pre mňa je to téma, o ktorej sa číta hrozne ťažko, no zároveň vždy využijem možnosť vypočuť si ďalšie posolstvo. Nikdy nepochopíme, ako to mohlo zájsť až tak ďaleko, ako sa to vôbec mohlo stať, tak aspoň počúvajme a nezatvárajme oči pred minulosťou, aby sme jej neotvorili dvere do budúcnosti. Každopádne, koľko som čítala komiksov o holokauste viem úplne presne - jeden. A rovno ten, ktorý bol ocenený Pulitzerovou cenou - Maus od Arta Spiegelmana. Súborné vydanie preložil Tomáš Hučko.     Art v skutočnosti nie je myš (teraz som vám asi vyrazila dych, že?), rovnako ako jeho otec a všetci ostatní. Art je ilustrátor, ktorý sa rozhodol zvečniť desivé a otrasné spomienky svojho otca v nezvyčajnom diele. S Orwellovským nádychom transformoval Židov na hlodavce, Nemci sú teda logicky kocúry, Poliaci prasatá, Francúzi žabiaci (bez bagety a baretky!) a Američani...

     Asi každý už videl v nejakej klasickej rozprávke scénu z turnaja. Takú tú značne romantizovanú, kde rytieri idú proti sebe spôsobne každý vo vlastnej brázde ako autíčka na autodráhe, neškodne do seba drcnú dreveným drúkom, načo ten "zlý" skončí prdelou odetou v čiernom zamate v blate a "dobrý" (spravidla Popolvár alebo podobne diskriminovaný jediniec) získa prsteň, venček, princeznú a ďalšie vecné dary. Potom prišli Hry o tróny a realistickejšie stvárnenie, ktoré sa viac podobalo aj knihe Král turnajů od Juliane Stadler.     Erec (hej, fakt sa tak volá a nikto sa nad tým nepozastavil, prudérna spoločnosť) s partiou priateľov sa potĺkajú dedinskými pseudoturnajmi v snahe zabezpečiť si živobytie a možno nejakú tú hrdinskú kariéru. Zatiaľ sa im darí zabezpečiť si akurát odreté rite a prázdne žalúdky. Keď už to vyzerá, že prídu aj o to málo, čím disponujú, podarí sa im ohúriť najlepšieho rytiera doby, Guillauma le Maréchal, a vďaka nemu sa dostať až na dvor mla...

       Mám rada knihy s takou tou retro atmosférou. A nielen retro ako som ja, že postavy nosia šušťákové súpravy, s účesom by mohli rozbiť okno a očné tiene si vyťahujú dakam na temeno. Kľudne aj retro že v rádiách hral Glenn Miller a telka bola zhýralý luxus. Román Rieka našich spomienok od Williama Kenta Kruegera  ma zaujal presne tou trpkou, povojnovou retro atmosférou. A obžratou mŕtvolou v rieke, ale o tom o chvíľu. Knihu preložila Jana Sliacka.     Jewel je ospalé minessotské mestečko, ktoré sa ale musí rýchlo zobudiť, keď v neďalekej rieke objavia mŕtve telo, na ktorom si už v hojnej miere pochutnali ryby. Napriek tomu, že ksicht padol za vlasť ako prvý, v ňom spoznajú Jimmyho Quinna, nie veľmi obľúbeného miestneho veľkostatkára. A okrem tváre mu chýba aj obsah brušnej dutiny, za čo ale nemôžu sumce, ale brokovnica. Šerif Brody Dern sa pustí do vyšetrovania, no postupne zisťuje, že v Jeweli je viac záhad a tajomstiev, ako by mu bolo milé. Zvláš...