tyrkySOVA

     Už minule som tu viedla menšiu úvahu o povahe hrdinov, špeciálne zosobnených v charaktere čarodejníka. Dnes by som chcela poukázať na skutočnosť, že hrdina, ktorý sprevádza čitateľa a zároveň plní úlohu rozprávača, čiže podáva dej zo svojho pohľadu, je zvyčajne vykreslený tak, aby nám prirástol k srdcu ako dobre nastavený kardiostimulátor. Držíme mu palce, smejeme sa s ním, plačeme s ním a hlavne mu neželáme nič zlé. Aspoň teda väčšinou, pokiaľ ide o dobre napísanú knižnú postavu. No a potom sa občas stretneme s takým husárskym kúskom, aký sa podaril spisovateľskej dvojici Nathaniel Wonderful a Theodora Stonewall  v ich sérii Na hranĕ temnoty. Pretože ich hrdina Zakhar, tak ako v prvej časti (v prípade záujmu sa viac dočítate tu ) nielenže nespĺňa ani jeden zo spomínaných atribútov, on nenávidí celý svet s čitateľom na čele. Čo mi samozrejme nemohlo ubrať na zážitku z čítania druhej knihy, Cesta do neznáma.     Po trampotách opisovaných v prvej časti s...

     Sex je náš, dělá dobře mně i tobě...teda, v dokonalom svete by mal. V dokonalom svete neexistujú sexuálni devianti, čo číhajú v kroví s vtákom v ruke...a nemyslím tým drozda, čo si tam neopatrne staval hniezdo. V dokonalom svete manželky nikdy nebolí hlava a manželia neuprednostnia sledovanie finále majstrovstiev vo futbale pred techtle mechtle. A v neposlednom rade, v dokonalom svete končia sexuálne hry tak ako majú – čiže orgazmom – a nie tak, ako by v žiadnom prípade nemali – čiže smrťou jedného alebo viacerých účastníkov. Môj miláčik Stephen King (všimli ste si? Zaťala som zuby tak, že mi popraskali korunky – o tom inokedy – a tentokrát som si ušetrila nadšené ovácie okolo jeho osoby) však nikdy nepísal o dokonalom svete, a  Geraldova hra teda nie je výnimkou.      Manželia Jessie a Gerald sú svoji už nejaký ten piatok a v ich spálni to nefunguje t...

     Ľudia sa dokážu baviť o kadečom. O počasí, ekonomickej situácii, psom kožuchu, sitkomoch z 90tych rokov, susedovej ponožke, o sexuálnom živote babôčky pávookej, o tom, čo mali na raňajky, na obed, na Vianoce v 95tom...Všimli ste si, že zatiaľ čo sa neváhame podeliť hoci aj s náhodným okoloidúcim o informáciu, čo sme si dnes napchali do úst (za účelom doplnenia energie, aby sme sa vyhli nedorozumeniam), v momente, keď nám to na druhom konci máva na rozlúčku, už takí zdieľni nie sme? Vylučovanie patrí k prirodzeným fyziologickým procesom, ale v kultivovanej spoločnosti nepatrí na zoznam tém vhodných pre nezáväzný rozhovor u kaderníka. Daniel Furrer si vo svojej náučnej knihe Kam aj kráľ chodí pešo vzal napriek tomu (alebo práve preto) na paškál zariadenie, ktoré má najlepší prehľad o aktuálnom fungovaní nášho trávenia.      Povedzme si to hneď na rovinu: Kam aj kráľ chodí pešo je kniha o...

       Niektorí čitatelia zastávajú názor, že knihy a okolitý svet by mali byť v určitej symbióze. Že predsa nebudete čítať knihu o čínskom novom roku uprostred júna, alebo počúvať AC/DC a čítať pri tom Kájovu cestu za štěstím. Uznávam, keď aktuálna situácia dotvára atmosféru knihy, určite to môže pozdvihnúť zážitok z čítania na novú úroveň. Na druhej strane, ja si pustím Grincha pokojne aj v apríli, iba preto že ho milujem, takže prispôsobovanie obsahu obdobiu ide trochu mimo mňa. Aj vďaka tomu som si dokázala v auguste naplno vychutnať silvestrovsky ladený (no, vlastne ani nie, ale odohráva sa koncom roka) príbeh od slovenskej autorky Evy Hraškovej , nesúci názov Mrazivá odplata .      Takže ako už bolo naznačené, blíži sa koniec roka a partia mladých ľudí, ktorí sa zobudili dakedy po Dušičkách, že by bolo fajn stráviť Silvestra na chate, sa snaží nájsť pre tento účel vhodné ubytko. Samozrejme, hotel Permon i...

     Patrím k tým, ktorých grécka mytológia priťahovala už od malička. Rada by som sa hrdila konštatovaním, že ako správneho knihomoľa ma k nej priviedli diela pána Petišku, ale žiaľbohu, ja som skôr trávila nedeľné rána kvalifikovaným odhadovaním, koľko napínania prsných svalov tá Herkulova vestička ešte znesie. A čo by to bolo za Veľkú noc bez Súboja titanov? Samozrejme, nemám na mysli nové spracovanie, v ktorom herec z Avatara dokazuje, že mu nohy dobre slúžia aj bez prevteľovania do dvojmetrového modrého domorodca, ale film starý ako ja, so špeciálnymi efektami tvorenými na hrnčiarskom kruhu. Dodnes je mojím favoritom, aj keď Kraken v ňom vyzerá ako nie veľmi vydarená dekorácia z fontány a Medúza ako prepitý Fero z Oravskej Lesnej. Každopádne, grécku mytológiu si veľmi rada vychutnám aj v knižnom podaní, či už ide o prerozprávanie mýtov, alebo príbeh nimi voľne inšpirovaný. Dcéra Sparty od Claire M. Andrews  patrí do tej druhej kategórie, a názory čitateľskej obc...