tyrkySOVA

    Chobotnica je také vcelku  milé stvorenie. Áno, pôsobí trochu strašidelne, zvlášť keď si uvedomíte, že napriek konvenčnej fyziológii väčšiny mnohobunkových organizmov, chobotnica vyzerá v podstate ako hlava a končatiny. A má také tie upreté vypučené oči. A keď sa naserie, prdí atrament. No dobre, zrejme nebude náhoda, že mnoho filmových záporákov má určitú časť tela schobotničenú. Taká Ursula s chobotničou prdelou ešte obišla vlastne celkom dobre. Davie Jones ju má nalepenú na ksichte, to sa mu musí fakt blbo holiť. Ale mne sú inak chobotnice naozaj sympatické. S výnimkou tej metaforickej, čo má svoje špinavé chápadlá naozaj všade, a píše o nej Peter Šloser vo svojej tretej knihe s názvom Policajná chobotnica.     Ako v každej správnej krimoške, aj v úvode Policajnej chobotnice niekto zatrepe bačkorami. Prípadne luxusnými koženými mokasínami na zakázku. V tomto prípade to bude jeden z bossov podsvetia (netešte sa, Fero Rus sa stále teší dobrému zdraviu) a je...

     Moju čitateľskú dušu priťahuje temnota. Hej, znie to ako prvá veta klišé hororového románu s názvom "Vraždy v knižnici" alebo "Démon tretej police zľava". No chcela som tým povedať akurát to, že ak je nejaká kniha označovaná ako "temné fantasy", "temný príbeh", "temná kuchárska kniha", "temný návod na obsluhu temnej rýchlovarnej kanvice",  pravdepodobne neunikne môjmu radaru. Ono to s tou temnotou mnohokrát nakoniec vypáli úplne inak, ako som si pôvodne predstavovala, a jediná temnota sa rozprestiera v hlave hlavnej hrdinky, ale nie o tom som dnes chcela. Pokiaľ mám po ruke nejakého Kinga, stavím na istotu, pretože on dokáže písať tak temne, že to ani stowattová žiarovka poriadne neosvetlí. Ale keď po ruke nie je, rada sa nechám zlákať aj iným žánrom a iným autorom, pokiaľ jeho dielo sľubuje zimomriavky toho správneho druhu (teda nie preto, že nejaký Dylan si utrel lemom trička pot zo svojho dokonalého čela, pričom odhali...

     Zamestnanie pilota patrí k tým na vrchných priečkach rebríčka príťažlivosti. V detskom veku mu poctivo sekunduje aj taký smetiar, to je pravda, no zatiaľ čo zo zbierania bordelu po spoluobčanoch väčšina detí s pribúdajúcim vekom vytriezvie, túžbu lietať povetrím a mať pod palcom mašinu s hodnotou štandardne veľkého pozemku si mnohí z nás odnesú do produktívneho veku. No a čo potom ešte možnosť pilotovať niečo, čo dokáže predbehnúť aj svokrin hlas? Ak je pilotovanie dopravného lietadla sexi, tak pilotovanie stíhačky je hrudník Henryho Cavilla. Ale čo sa stane, keď tieto nadzvukové stroje zveríte do rúk šestnásťročným deckám, navyše na planéte, okolo ktorej namiesto vizuálne atraktívneho prstenca obieha hromada šrotu? Znie to ako blbosť? Možno by aj bola, keby ju nenapísal Brandon Sanderson. Pripútajte sa prosím, a vydajte sa Vzhůru k obloze - alebo, ak to máte radšej po slovensky, pridajte sa ku Kadetom.     Spensin otec bol uznávaným pilotom hviezdnej stíha...

       Hodiny dejepisu sa vo všeobecnosti netešia veľkej obľube. Napriek ich nespornej dôležitosti mládež často zastáva názor, že už to, čo sa stalo včera, nie je dôležité, tak prečo sa vracať k udalostiam spred tisíc (a viac) rokov. Zase nech som spravodlivá, mňa memorovanie časových liniek tiež nedostávalo do nadšenej extázy. Pre človeka, čo si horko ťažko zapamätá vlastné narodeniny (občas sa musím ísť pozrieť do občianskeho preukazu aby som si bola istá), nie je snaha o zapamätanie si dátumu upálenia Jana Husa alebo dobytia Bastily práve šťastne stráveným časom. A to už nejdem spomínať milión nástupníckych kráľovských línií s ich pohrobkami a ľavobočkami (v tomto smere majú u mňa Targaryeni výnimku. Smola no, Ferdinand I. Habsburský nikdy nemal draka). Takže áno, pokiaľ ide o históriu, často sa ma zmocňuje obava z textu s podtónom učebnice. Našťastie, to ani zďaleka nie je prípad knihy s pútavým názvom Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori od historika Garr...

     Už starí Gréci prišli s nápadom, že kôň by vyzeral viac cool, keby mal krídla, a nejak tak zrejme vznikol bájny Pegas. Ale človek je tvor vynaliezavý, a prečo by skončil pri okrídlenom koňovi, keď môže lipicanovi šmariť medzi oči narvalí roh a vytvoriť jednorožca. Pre tých, čo náhodou nevedia, narval je dačo ako veľryba s rohom. Áno, na rozdiel od jednorožca to naozaj existuje. Každopádne, jednorožce sa pohodlne zabývali v legendách a rozprávkach ako predstavitelia najčistejšieho dobra, ktorých si nedovolí poškvrniť ani ten najvyhladovanejší ovad, radšej to dá na vegána a napichne nejaké saguaro. A pitie jednorožčej krvi z vás spraví Voldemorta či tak dáko, no kto by to riskoval. Spisovateľka A. F. Steadman  sa však na legendy a dúhové rozprávky vyprdla, zmietla z poličky figúrky My little pony a vo svojej knihe Skandar a lovec jednorožcov dala týmto mýtickým bytostiam úplne inú podobu.     Skandar žije vo svete, kde mladí fagani namiesto koženej bundy...