tyrkySOVA

     Sebastian Fitzek je pre mňa autorom, s ktorým mám vskutku výnimočný vzťah. Teda, vo všetkej počestnosti, nemusíte si hneď predstavovať, že mi jeho fotka visí na zrkadle v kúpeľni a jeho osoba figuruje v mojich predstavách počas činností, o ktorých sa nepatrí hovoriť pred desiatou hodinou. Ako je napríklad driemanie pred telkou v tričku, čo zažilo rozpad Československa a so zmesou rôznych tekutín na ksichte (30% bude pravdepodobne zaschnutá salsa k čipsom a zvyšok sliny). Čo, vy snáď trávite večer inak? No nič, aby som sa vrátila k Fitzekovi, pre mňa je autorom, od ktorého si vždy rada prečítam knihu...pri ktorej je vysoko pravdepodobné, že sa mi nijako extra nebude páčiť. Neviem, čím to je, väčšinou, ak ma kniha nejakého autora neposadí na riť, viackrát si s ním ruku nepodám. Darcy Coates by o tom vedela rozprávať, keby jej nebolo srdečne u riti čo si malý človek z malého Slovenska myslí o jej knihách. Ale Fitzek? Od Pasažiera 23, čo bolo naše prvé rande, ma žiadna z...

     Keď som bola mladá a sprostá, tvorbe Juraja Červenáka  som sa vyhýbala. Môj šťúply mozog, hladký a lesklý sťa Voldemortova hlava nejak nedokázal spracovať fakt, že vysokokvalitná fantasy kniha by sa mohla urodiť aj na našich nivách. Alebo iných odrodách syra s ušľachtilou plesňou. Z takýchto čudných názorov som našťastie vyrástla rovnako ako z bedrových zvonových riflí. Bola s nimi vážne zábava, keď bol mokrý chodník. Ešte že mám odolné obličky. Ale späť k téme, dnes už mladá nie som. Sprostá áno, no aj tak som uznala, že vyhýbať sa Červenákovi by bola rovnaká chyba ako rozčesávať si vlasy hrabľami. A takú lahôdku, akou je westernová chuťovka Štrkáč Callahan , som si naozaj nemohla nechať ujsť.     Pištoľníka Callahana prezývajú Štrkáč. Nie preto, že by mal slabosť pre kostené hrkálky. A ani preto, že by sa jeho "had" dvíhal pri každej vhodnej aj nevhodnej príležitosti z "hniezda". Štrkáč je Štrkáčom preto, že vám ustrelí prdel skôr, než stihnete poved...

     Deťom občas šibe. A nemyslím teraz tým roztomilým spôsobom, keď si natiahnu na hlavu bombarďáky a hrajú sa na včielku Maju. Keď vyrastú z rozkošnej veľkosti 120 mesiacov a o slovo sa pomaly, ale isto začínajú hlásiť hormóny, v deckách sa niekedy prebudí to najhoršie z ľudskej podstaty. Skrátka, vedia to byť malí zlomyseľní satani, hlavne vo vzťahu jeden k druhému. Našťastie to väčšinou zostáva v medziach normy a zásah skôr narodených osôb ich dokáže stopnúť skôr, než by mohlo dôjsť k nejakej ujme. A aby som ľudským mláďatám nekrivdila, väčšina z nich disponuje aj samoreguláciou toho, čo už je fakt cez čiaru. O tom, čo by sa mohlo stať, keď tá samoregulácia začne vynechávať, píše Ján Gálik vo svojej knihe Kriedou alebo mečom.     V jeho diele príde totiž presne k tomu, čo som naznačila - deťom už nešibe, stali sa z nich zmenšené verzie gangstrov z Yakuzy a nič im nie je sväté. Ich spolužiaci, ktorí majú tú smolu, že sa niečím vymykajú z davu, či už je to zvý...

     K motivačnej literatúre zablúdim asi tak často, ako Romana k zdravému rozumu - čiže aj úplné zatmenie slnka je frekventovanejším javom. Do určitej miery za to zrejme môžu moje predsudky. Oblasť motivácie a osobného rozvoja sa mi totiž podvedome spája s knihami ako Tajomstvo, alebo s videjkami toho pána, čo má podpriemerné množstvo vlasov a nadpriemerné množstvo viditeľných zubov v úsmeve a vytrvalo vás bude presviedčať, že kto chce byť šťastný, ten bude šťastný a hypotéka, rozvod a exekútor na tom nemôžu nič zmeniť. Najbližšie som bola k textu zameranému na osobný rozvoj zrejme v časoch, keď som v Bravo Girl! lúskala články o tom, koľko vrkočov si mám zapliesť, aby som upútala chlapca svojich snov. Mimochodom, tým bol každý týždeň niekto iný, ale vrkoče neopantali ani jedného. Burani. Každopádne, napriek mojej nechuti k práci na sebe ma titul 50 viet, ktoré vám uľahčia život od nemeckej koučky  Karin Kuschikovej  zaujal už svojím názvom. Lebo však kto by na...

     Slovenského autora vystupujúceho pod pseudonymom Peter Šloser veľmi netreba svetaznalejšiemu čitateľovi predstavovať. Na rozdiel od svojich kolegov a kolegýň, čo sa pri tvorbe spoliehajú na svoju bezhraničnú fantáziu, sa on rozhodol písať príbehy zo života. Nedajte sa zmýliť, nejde o výlevy o tom, ako mu kúpa nepriľnavej panvice naveky zmenila raňajkový cyklus, ani zážitky z večerného venčenia psa. Ako bývalý policajt sa zameral na   krimi žáner, v ktorom prostredníctvom svojich postáv zhmotňuje to, čo ho na jeho fachu rozčuľovalo a v konečnom dôsledku prinútilo odísť – že tí, čo majú udržiavať morálnu čistotu, majú často paprče zasvinené ako upratovač chlieva prasiat trpiacich hnačkou. Ja som si nedávno strihla už jeho piatu knihu s romantickým názvom Hlava ako dôkaz .       Príbeh nás zavedie do Piešťan, kde budeme namiesto kupovania kúpeľných oplátok a fotenia selfíčok so zlomenou barlou...