tyrkySOVA

     Vzťahy medzi rodičmi a ich ratolesťami sú často komplikované, turbulentné, prehnané, nedostatočné, konfliktné, jednostranné...mohli by sme tu byť do večera a vymenovávať čo všetko sa môže posrať. A naozaj tým nemyslím len pocit hlbokého nepochopenia, ktorým môžu trpieť mladiství, keď ich starci odmietnu pustiť na Rytmusov koncert dakde vo feťáckom doupjeti (fakt, poprosím chvíľu uznania pre každého rodiča, čo zakáže decku ísť na Rytmusa. Ľudí, ako ste vy, táto spoločnosť potrebuje!). No a potom sú tu prípady, keď sa vzťah medzi rodičom a dieťaťom vyprofiluje do takej nenapraviteľne chorej podoby, že to môže mať - a veľmi často má - fatálne dôsledky. Ak máte silný žalúdok, presne toto rozoberá Susan Mihalic  vo svojej knihe Temné kone. Silným žalúdkom určite disponuje Beata Horná, keď to dokázala preložiť.     Roan je mladá jazdecká šampiónka, žije na farme s rodičmi, ktorý nemajú do kapsy hlboko a vlastným stádom koní. Kto by si prial na narodeniny pon...

     Hneď na začiatok upozorňujem, že tentokrát sa zaobídem bez srandičiek a humorčekov, lebo sú veci, z ktorých si nedokážem robiť prdel ani ja. Dokopy sú asi tri, a téma holokaustu je jednou z nich, pretože utrpenie v najhoršej podobe si nezaslúži zľahčovanie humorom.      Sara Herškovitsová sa vo veku, keď sa jej život mal začať, ocitla na mieste, ktoré bolo vytvorené na ukončovanie životov - v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Spolu s ňou na toto miesto zosobnených nočných môr prichádza celá jej rodina - rodičia a päť súrodencov. Vo chvíli, keď vystrašení vyskočili z vagóna pre dobytok, Sara nemohla tušiť, že stojí pred bránami pekla a že je jediná z Herškovitsovcov, komu je súdené ich ešte niekedy opustiť. O niekoľko hodín bola jej mama a všetci jej súrodenci mŕtvi. Otec žil ešte dosť dlho na to, aby Sare dokázal pretlmočiť svoju poslednú vôľu - aby nedovolila svetu zabudnúť a vyrozprávala svoj príbeh.     Téma holokaustu je ošemetná v...

          Aj ten najzarytejší vyznávač zdravej životosprávy, vyváženej stravy a pravidelného pohybu musel byť párkrát za život chorý. Nech sa o svoju telesnú schránku staráte ako najlepšie viete, imunita nie je titánový trezor s desaťstupňovým zabezpečením a dačo sa cez ňu dostane. Takže čo potom? Pomaranče a čerstvo nastrúhaný zázvor sú fajn, lenže nie vždy to stačí a či chcete, či nechcete, nejaký ten medicínsky prípravok vás neminie. O tom, ako sa ľudstvo dopracovalo od šepkania zaklínadiel nad miskou konského hnoja s mätou po sofistikované prípravky hovorí Lívia Hlavačková v knihe Od elixírov po lieky.     Myslím, že každý tak nejak tuší, že napriek celkovej vyspelosti antickej civilizácie, keď prišlo na liečbu neduhov, asi to nebolo úplné terno. Ujo Hippokrates sa síce snažil pretransformovať liečebné postupy z výkladu delirických snov na niečo, čo sa aspoň vzdialene podobalo na diagnostiku a liečenie, zaviedol termíny, ktoré používame dodnes...

     Svoju lásku k Jasonovi Momoovi a gréckej mytológii vôbec netajím, práve naopak. Aj by som vám začala ospevovať tú jeho turbosexy jazvu na obočí a tie trojuholníky čo pokrývajú nemalú časť jeho hrdinsky tvarovanej postavy a zrejme by som sa pristavila aj pri tej scéne z Game of Thrones, kde vystaví na obdiv svoje grandiózne pozadie v plnej kráse...ale asi by som sa mala zamerať skôr na tú mytológiu, čo? No dobre teda, prepáč Jason, skúsim to zase nabudúce. Taaak jo, mytológia ma fascinuje vo všeobecnosti, ale nakoľko tá grécka je dosť poruke (ak teda buransky opomenieme slovanskú), najviac sa zameriavam práve na ňu. A zo všetkých kvalitných autorov, ktorí sú schopní vziať tísice rokov staré príbehy a pretaviť ich do podoby stráviteľnej aj pre súčasného konzumenta tekvicového latté so škoricou a chia semienkami (a avokádom. Vždy tam musí byť avokádo!) mám jednoznačne najradšej Stephena Frya. On dokáže starovekým hrdinom vdýchnuť život tak realisticky, že by sa mohli v ...

     Na niektoré knihy dostanem takú chuť a potom na ne tak dlho čakám, že si ich môj malý ovplyvniteľný mozoček zidealizuje ako sexuálny výkon Jasona Momou (nikto ma nepresvedčí, že nemôže osemnásťkrát denne s úsmevom a vitalitou). Lenže potom, keď príde tá veľká chvíľa (že si kúpim knihu. Na otestovanie Jasonových schopností stále čakám), zistím, že v mojej prázdnej hlave to vyzeralo predsa len lepšie. Na Rudú zem od Adama Nevilla som si brúsila kameň do tvaru pästného klinu, odkedy som zachytila prvé nadšené recenzie. O to viac ma mrzí (alebo aj nie), že moja sa nebude niesť v tomto duchu.     Na ospalom anglickom pobreží, kde líšky dávajú dobrú noc a baseti nosia čiapky Sherlocka Holmesa, objaví jeden nešťastník náhodou pozostatky obydlia našich dávnych predkov s nízkym záujmom o depiláciu a hygienu a naopak s vysokým záujmom o svojich spoluobčanov, akurát nie v tom pravom humanitárnom smere. Niekto to má rád na psíka a niekto na modlivku - užime si a potom...